Hoci scenárista a režisér Paweł Pawlikowski (narodený r.1957 vo Varšave) žije od svojich štrnástich rokoch v zahraničí, najdlhšie vo Veľkej Británii, historické traumy poľskej spoločnosti, presakujúce do súčasnosti, predovšetkým obdobie Druhej svetovej vojny spojené s holocaustom, budovanie socialistickej spoločnosti poznačené bojom s „triednym nepriateľom“ a komplikovaný vzťah k viere vyhmatol perfektne. Dôkazom je jeho najúspešnejší hraný film Ida, nakrútený v rodnej krajine. Stal sa otváracím predstavením 20. ročníka Projektu 100 – putovnej prehliadky filmov na Slovensku, ktorú organizuje Asociácia slovenských filmových klubov.

Americký režisér Robert Rodriguez sa po deviatich rokoch opäť spojil so spisovateľom Frankom Millerom a jeho komixové predlohy tak dosahujú pomocou režisérovej invencie a využitím moderných technológií špecifický rozmer aj vo filme Sin City: Ženská pre ktorú by som vraždil.

Stará múdrosť hovorí, že nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme, aby sme prežili. Nikto však nepopiera význam jedla a radosti z neho pre kvalitu nášho života a nespochybňuje ani  príslovie, že  láska ide cez žalúdok. Tobôž skutočnosť, že dobré jedlo vyvoláva  príjemné spomienky a vie potešiť dušu. Nečudo, že na súčasnom knižnom trhu bodujú kuchárske knihy a témy z kulinárskeho prostredia  oslovujú filmárov i divákov. Je to, zdá sa, i prípad  amerického filmu Láska nakari, ktorý do našich kín o začiatkom septembra uvádza spoločnosť  Bontonfilm.

Nemci nepopierateľne majú  niekoľko výnimočných filmových režisérov, ale žeby práve vynikali v komediálnom žánri sa povedať nedá. O to príjemnejšie ma prekvapila komédia Boru Dagtekina so šteklivým názvom Fakjú pán profesor o kriminálnikovi, ktorého cesta za peniazmi bude veľmi kľukatá, ale najmä nevypočítateľná.

Pre diváka z krajiny, kde učiteľské povolanie stratilo spoločenskú prestíž a finančné zázemie, kde túžbu po vzdelaní nahradila honba za titulmi, je osviežením vidieť film o deťoch, pre ktoré je návšteva školy šťastím, kvôli ktorému dennodenne prekonávajú značné prekážky. Poznanie je pre ne trofejou i prísľubom do budúcnosti, ako sa hovorí v úvode francúzskeho dokumentárneho filmu Cesta do školy (2013), ktorý do kín prináša Asociácia slovenských filmových klubov.

Rozprávky sú neodmysliteľnou súčasťou  ľudskej kultúry a patria do nášho života bez ohľadu na vek. Nečudo, že  filmové spracovanie klasických rozprávok je vždy istým spôsobom udalosťou. Navyše, ak ide o projekt, pod ktorým sa podpísala známa  česká „oscarova“ dvojica (Obecná škola bola nominovaná, Kolja Oscara získal) - režisér a producent Jan Svěrák (1965) a jeho otec, scenárista a herec Zdeněk Svěrák (1936). Ich najnovší opus – výpravnú hudobnú rozprávku - Traja bratia (2014) prináša do našich kín v druhej polovici augusta distribučná spoločnosť Magic Box Slovakia.

Symbolika zohráva v našom živote nezanedbateľnú úlohu. Nečudo teda, že premiéru  celovečerného filmového dokumentu Magický hlas rebelky v slovenských kinách načasovala produkčná spoločnosť Barracuda Movie práve na 21. augusta - deň výročia okupácie Československa vojskami piatich armád Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom. Jeho protagonistkou je totiž  symbol  odporu voči nej a komunistickému režimu vôbec - legendárna  česká speváčka, signatárka a istý čas aj hovorkyňa Charty 77 - Marta Kubišová.

„Nielen že som sa sám rozhodol urobiť krok do neznáma, ale musel som presvedčiť veľa ľudí, že vyrazili so mnou a po celý čas nezakolísali,“ povedal americký scenárista a režisér Richard Linklater (1960) na margo svojho filmu Chlapčenstvo (Boyhood, USA 2014), ktorý vyvolal nadšenie kritiky i divákov a získal početné domáce i medzinárodné ceny, medzi nimi Strieborného medveďa pre najlepšieho režiséra na tohtoročnom Berlinale.

Woody Allen má rád veľkomestá – New York, Paríž, Madrid, Rím, ale zrejme aj vôňu krajín Stredozemného mora inak by si nebol vybral pre svoj najnovší film Kúzlo mesačného svitu Azurové pobrežie vo Francúzku. A zrejme má rád aj Európu, tam sa v posledných rokoch rád vracia  (Vicky Cristina Barcelona, Polnoc v Paríži, Do Ríma s láskou).

Animované filmy prvej triedy majú iskru. Sršia nápadmi. Postavy sú výrazné, zábavné a nezabudnuteľné. Príbeh odsýpa presne ako treba. Výtvarné riešenie je hravé a originálne, cítiť v ňom radosť z tvorby. Vyznenie je univerzálne, na svoje si prídu diváci všetkých vekových, sociálnych i vzdelanostných a inteligenčných kategórií. Podobný film sa zrodí raz za čas. Druhá trieda, to sú dokonalé profesionálne produkty. Investori do nich vložili stovky miliónov, čo dokazuje najmä luxusná animácia, množstvo pôvodných piesní v podaní slávnych interpretov, presne namiešaná zmes dobrodružstva a zábavy – ale chýba tomu iskra a úprimná radosť. Animáky tretej triedy vznikajú s neveľkým rozpočtom a často si pomáhajú riešeniami z druhej či prvej triedy, na ktorých zvyčajne aj parazitujú, ale občas prinášajú zaujímavé nápady či aspoň zvláštny humor. Útek z planéty Zem je štvrtá trieda. Nerozpakuje sa „požičiavať“ ani z treťotriednych filmov.