Stará múdrosť hovorí, že nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme, aby sme prežili. Nikto však nepopiera význam jedla a radosti z neho pre kvalitu nášho života a nespochybňuje ani  príslovie, že  láska ide cez žalúdok. Tobôž skutočnosť, že dobré jedlo vyvoláva  príjemné spomienky a vie potešiť dušu. Nečudo, že na súčasnom knižnom trhu bodujú kuchárske knihy a témy z kulinárskeho prostredia  oslovujú filmárov i divákov. Je to, zdá sa, i prípad  amerického filmu Láska nakari, ktorý do našich kín o začiatkom septembra uvádza spoločnosť  Bontonfilm.

Medzi jeho  producentami  figurujú mená  známej televíznej moderátorky a herečky Oprah Winfrey a svetoznámehoho filmára - režiséra Stevena Spielberga. Režisérom  je však  renomovaný švédsky režisér, scenárista a producent Lasse Hallström (1946), tvorca takých uznávaných diel ako sú napríklad Môj život je pes (1985), Čo žerie Gilberta

Grapea (1993), Pravidlá muštárne (1999) či Čokoláda (2000), za ktoré získal aj niekoľko nominácii na Oscara. Pozornosti sa však teší vlastne každý jeho film. Stačí spomenúť tituly ako Pobrežné správy (2001), Žiť po svojom (2005), Milý John (2010) či Lososy v Jemene (2011). Aj v prípade filmu Láska na kari siahol po knižnej predlohe .

Základom príbehu je rozprávanie o talentovanom indickom kuchárovi menom Hassan Kadam (Manish Dayal). S otcom (Om Puri) a štyrmi súrodencami hľadajú po tragickej smrti matky nový domov a šťastie v Európe. Keď sa im pokazí auto v juhofrancúzskej  dedinke, považuje to otec za znamenie osudu, aby sa tu usadili a otvorili si indickú reštauráciu. Problémom je však skutočnosť, že práve oproti už stojí uznávaná reštaurácia pani Mallory (Helen Mirren), ktorá sa dokonca pýši Michelinskou hviezdou. Konzervatívnej dáme, ale ani miestnym občanom sa prisťahovalci nepozdávajú a začína sa  neľútostný konkurenčný boj. Do okamihu, kým sa zopár najradikálnejších občanov nepokúsi  indickú  reštauráciu podpáliť a na múr nastrieka nápis: Francúzsko patrí Francúzom! Vtedy si  madame Mallory uvedomí význam toho presláveného „sloboda, bratstvo, rovnosť“ v praxi a zrazu sa vzťahy so susedmi začnú meniť. Žiaľ, dosť predvídateľne. A až rozprávkovo bez komplikácii. Ešte šťastie, že režisér si vždy vedel  vybrať správnych hereckých predstaviteľov.  Helen Mirren dokáže aj najbanálnejšiu scénu zahrať  tak, že divák žasne ,cíti psychologické podtexty a vie, že  všetko môže byť celkom inak ako sa zdá. I keď láska má zelenú, veď pani Mallory je vdova rovnako ako Hassanov otec a hľadajú si cestu k sebe podobne ako Hassan a pôvabná kuchárka Marqueritte (Charlotte Lebon). To všetko je však skôr iba naznačené v priateľsko-pracovnom duchu. O ostatných  postavách sa dozvedáme iba útržkovite, pôsobia ako nedotiahnuté skice a viac-menej si ich osud domýšľame.

Nepoznám knižnú predlohu Richarda C.Moraisina The Hundred-Foot Journey a neviem teda nakoľko ide o adaptáciu alebo iba o pohrávanie sa s jej motívmi. Ale napriek režisérovmu majstrovstvu sa občas divák prichytí pritom, že uvažuje o tom čo asi škrípe v scenári Stevena Knighta, keď akoby strácal  súdržnosť a rozpadal sa na jednotlivé časti skladačky. Náznak tajomstva, mágie, ktorá vanula z filmu Čokoláda necítiť. I keď možno každý vidí to, čo chce vidieť.
Zaujímavé, ale iba načrtnuté, zostávajú rodinné vzťahy. Dôležitejšia je téma imigrácie a postoja Európanov k nej. Napríklad scéna „vstupného pohovoru“ na letisku vo Veľkej Británii. Alebo stretnutie s ochotou a podporou u neznámeho človeka, keď sa pokazí auto a na druhej strane scény, v ktorých akoby sa opakovalo to, čo vyhnalo rodinu z Indie a teraz ich to čaká aj v Európe – nenávisť a násilie. 

Sledujeme stretnutie odlišných kultúr, životných štýlov i kuchýň. Ale aj stretnutie ľudí, ktorí sa chcú presadiť, získať úspech. Dá sa nájsť spoločná reč? Film sa sústreďuje na jedlo ako metaforu  rozdielov, snov  i lásky. Metaforou je i korenie, ktoré je rodinným dedičstvom a ktoré zohráva svoju až „čarodejnú“ úlohu. Vďaka švédskemu kameramanovi Linusovi Sandrenovi sa oko diváka teší nádhere a farebnosti ovocia, zeleniny a jedál vôbec, vychutnáva si jednotlivé  chody a ich servírovanie, ale i pohľad na trh v Indii a vo Francúzsku, či detaily zariadenia reštaurácií alebo pohľady na krajinu.

Hassan je otvorený  všetkému novému, chce sa naučiť francúzske recepty, ale zároveň ich obohatiť niečí svojím. Podarí sa mu  dostať do Paríža a reštaurácie, ktorej heslom je „inovácia“. Tam, kde to už ani nevyzerá ako v kuchyni, ale v laboratóriu. Je na vrchole, ale je sám. Nájde v sebe dosť síl, aby sa nestratil sám sebe a našiel cestu domov?
Pre Hallströma je typické, že mieša žánre. Hoci aj tragikomédiu so sladkou romancou. Ale výsledok nikdy neuráža. Naopak, núti zamyslieť sa a teší dušu. Imigrantská téma  je viac ako aktuálna. Stretnutie kultúr detto. V reálnom svete vidíme, ako sa dá ťažko dohodnúť. Konflikty hrozia na každom kroku. Takže ak aspoň v kine vidíme príjemnú, kultivovane nakrútenú rozprávku o nádeji, že každý nájde to, čo hľadá, ak ide za svojím snom, tak prečo nie?  Aj o filme sa predsa hovorí, že je sen. Takže hor sa za ním do kina. Kde sa dá lepšie snívať?

Láska na kari (The Hundred-Foot Journey)
USA, 2014
Dĺžka:122 minút
Réžia: Lasse Hallström
Námet: Richard C.Morais
Scenár: Steven Knight
Kamera: Linus Sandgren
Hudba: A.R.Rahm
Výprava: David Gropman
Hrajú: Helen Mirren, Manish Dayal, Om Puri, Charlotte Lebonn, Amit Shah, Farzana Dua Elah, Michel Blanc a ďalší
Premiéra v SR: 4. septembra 2014
Foto: Bontonfilm