Americký režisér Robert Rodriguez sa po deviatich rokoch opäť spojil so spisovateľom Frankom Millerom a jeho komixové predlohy tak dosahujú pomocou režisérovej invencie a využitím moderných technológií špecifický rozmer aj vo filme Sin City: Ženská pre ktorú by som vraždil.

Rodriguez povýšil komixovú predlohu na filmové umenie a vytvoril tak postmoderný film, ktorý je sám o sebe subžánrom odkazujúcim na film noir, komixovú kultúru, ale v neposlednom rade na kinematografiu braku (boxerské či samurajské filmy), ktorá ho, podobne ako spriazneného režiséra Quentina Tarantina, „odchovala“ na svojich prsiach.  Brak sa v Rodriguezových rukách umiernene poddá, režisér presne vie, ako s ním zaobchádzať. Pohybuje sa na hrane,  vyhýbajúc sa pádu, ťaží z okraja presne toľko, koľko potrebuje na to, aby bol jeho prejav absolútne osobitým kinematografickým zážitkom. Nemožno mu vytknúť fascináciu gýčom.

Jednotiacou témou poviedok, tvoriacich samostatne uzatvorené príbehy odohrávajúce sa v hriešne skazenom meste Sin City, je pomsta. Štyri epizódy, komunikujú s predchádzajúcim dielom, sú pokračovaním vzťahových uzlov načrtnutých v prvom filmovom spracovaní komixových predlôh spisovateľa Franka Millera. Ústredným sa stáva milostný príbeh s jednoduchou zápletkou. Krásna a zvodná Ava sa snaží vymaniť z područia bohatého manžela. Zverí sa Dwightovi, ktorý ani po rokoch neprestal Avu milovať a zároveň nenávidieť za podraz, ktorým mu zlomila srdce. Ava je však femme fatale so všetkým, čo k tomu patrí a príbeh sa odvíja v rytme žánrových klišé, ktoré Rodriguez síce uspokojivo vylepšuje a šperkuje, no neinovuje, príbeh je tak plytkým a predvídateľným hltom, no na jeho chuť sa rýchlo zabudne. Od ústrednej poviedky o Ave a Dwightovi je odvodený podnázov filmu: Ženská, pre ktorú by som vraždil, avšak akosi nevystihuje tému filmu ako celku. Motív boja za lásku sa objavuje i v poviedke, kde sa ústrednou postavou stáva tanečnica z kultového nočného podniku, Nancy. Trúchliaca striptérka sa rozhodne pomstiť smrť milenca (za tú je zodpovedný senátor Roark, túto skutočnosť tvorcovia ozrejmia, nie je nutné poznať predchádzajúci diel filmu Sin City: Mesto hriechu). Jej prerod z pokorne trúchliacej „vdovy“ na sexi rozzúrenú pomstiteľku je síce dramatický, no priebeh, rovnako ako koniec jej konania je až príliš priehľadný, takmer v ničom neprekvapí. Najvýraznejším napätím sa vyznačuje epizóda Johnnyho, ktorý sa rozhodne svoje šťastie v kartách aplikovať v nesprávnom meste, na nesprávneho muža. Podobne ako Dwight či Nancy, i on usiluje pomstiť sa za rany minulosti.

Nie je na mieste vyčítať filmu povrchný obsah, či malosť výpovednej sily, ani napádať hĺbku príbehu. Ten je síce v prípade druhého dielu o meste Sin City, kde panuje ponurá temnota skazených duší, zločinu a hriechu, omnoho predvídateľnejší a banálnejší, ako v prípade prvej Rodriguezovej spolupráce so scenáristom a komixovým tvorcom Frankom Millerom, no len zriedkakedy druhý diel prekoná ten prvý... Základom je komix, ktorý sa radí k (povrchnejšej) „zábavnej literatúre“, režisér mu vzdáva hold a svojím spracovaním povýšil brakový žáner na inteligentné umenie. Dominancia formy a vizuálnej stránky diela je zámerná, podobný znak má komixová tvorba, kde sa viac pozornosti venuje obrazovej zložke, tomu je prispôsobená i priamočiarosť narácie a zjednodušovanie v podobe značiek a skratiek, ktoré postupne komixový jazyk vytvoril. Rodriguezovi sa darí zachovať estetiku Millerovho výtvarného prevedenia, film dokonca vytvára dojem, že listujeme v komixe, obraz často ustrnie a vytvára ilúziu „rozpohybovaného“ storyboardu. Spätosť s literatúrou je výrazná, využíva vnútorný monológ, ktorý sa nad hrdinami „vznáša“ podobne ako bublinky, komentuje vnútorné rozpoloženie postáv a je skratkou, prostredníctvom ktorej vysvetľuje motivácie, či túžby. Text a hovorené slovo sú dejotvorné, bez komentára by mnohé scény strácali zmysel.

Druhý diel Sin City: Ženská, pre ktorú by som vraždil je o pár slabík pozadu za svojím starším bratom, no nesie znaky, ktoré ho spolu s kultovým filmom Sin City: Mesto hriechu, radia k osobitým raritám postmodernej kinematografie a spolu tvoria menšinu v „kultivovanej“ kinematografii, ktorá presne pozná hranice medzi gýčom a druhotriednou zábavou. Estetika filmu je expresívna, v čiernobielom obraze kde tu vystúpi do popredia farebný detail, ktorý na seba razom strháva všetku pozornosť, je kontrastným symbolom, zbraňou a tá v nasledujúcich minútach bezpodmienečne vystrelí (ako Avine smaragdovozelené oči...), čím vytvára napätie a prirodzenú gradáciu deja. Rodriguez lipne na detailoch, fetišizuje a hyperbolizuje násilie, jeho naturalizmus nie je realistický, na zobrazenie najkrvavejších scén využíva animáciu, štylizovane deformuje obraz. Jeho mesto hriechu je skutočným zosobnením svojho názvu, je estét a znaky najšpinavšej skazy stavia na piedestál rúbaniska krásy.

Rýchle autá, nablýskané a vždy nabité zbrane, zvodne krehké, ale sebestačné ženy, silní, no pudoví muži, všetko sú to symboly agresivity. Metafora tŕnistej cesty za prežitím a slobodou v skorumpovanej džungli (večne) nočného mesta, ktorá sa v každej sekunde môže zvrtnúť na cestu smrti. Túžba po pomste je hlavnou motiváciou všetkých hrdinov, tí si prinášajú svoje komplexy z prvej časti, ktorú nie je nutné poznať, dej je pomerne jednoduchý a dobre sa v ňom orientuje, jednotlivé príbehy sa logicky prepájajú prostredníctvom postáv. Tie jednostaj oscilujú medzi vzrušením z hriechu a zabíjaním vlastných démonov, nechtiac sú si všetci podobní, dobrí i zlí. Vojna gangov, kde majú policajti mušiu silu, na najvyšších postoch sú zločinci, všetci sa dajú kúpiť i predať, všetci bažia po peniazoch, sláve, niet tu kladnej postavy, ktorá by šla za svojím zámerom čistou cestou, hrdinovia sú zlí a horší, nik sa neštíti chladu, všetci napokon zabijú a sami doplatia na svoju smrteľnosť, to je determinizmus definujúci tento svet. Ide o typické znaky filmu noir, žánru, ktorý je i dnes (síce zveličeným) poplatným obrazom spoločnosti rovnako, ako to bolo v 50. rokoch v USA, keď expandoval. Zlo má najväčšiu moc, antagonista je výrazný, takmer nepremožiteľný, hlavní hrdinovia sa „rozpadajú“, a to nie len morálne, neustále je im pripomínaná ich fyzická pominuteľnosť.

Akčné scény sú síce chápané ako externá dramatizácia, no sú vizuálne podmanivé a v kontexte žánru, autorského zámeru a naratívneho nastavenia sú logickým vyvrcholením jednotlivých obrazov, ako i celých dejových línií, epizód.

Príbeh dynamicky odsýpa, akcia je primerane načasovaná, no film aj napriek tomu neprináša katarziu, scenár je nedotiahnutý a zlyháva. Jednotlivé príbehy sú uzavretými entitami, nenaplnia divákove očakávanie, nepretnú sa a do spoločnej komunikácie sa pustia len zriedkakedy, čo sa v prvom diely Sin City: Mesto hriechu scenáristicky podarilo, z druhej spolupráce Rodrigueza a Millera akosi vyprchalo a sila výpovede je vo výsledku postačujúca, nie však ohurujúca ako pred deviatimi rokmi.

Sin City: Ženská, pre ktorú by som vraždil (Sin City: A Dame to Kill For), USA, 2014
Dĺžka:103 minút.
Scenár: Frank Miller
Réžia: Robert Rodriguez a Frank Miller
Kamera a strih: Robert Rodriguez
Hudba: Robert Rodriguez, Carl Thiel
Hrajú: Mickey Rourke, Rosario Dawson, Eva Green, Jessica Alba, Jamie Chung, Jaime King, Dennis Haysbert, Alexa Vega, Joseph Gordon-Levitt, Josh Brolin, Ray Liotta, Juno Temple, Jeremy Piven, Christopher Meloni, Bruce Willis, Stacy Keach, Julia Garner, Lady Gaga, Powers Boothe, Marton Csokas a ďalší.
Premiéra v SR:  4. septembra 2014
Foto: Magic Box