Hoci scenárista a režisér Paweł Pawlikowski (narodený r.1957 vo Varšave) žije od svojich štrnástich rokoch v zahraničí, najdlhšie vo Veľkej Británii, historické traumy poľskej spoločnosti, presakujúce do súčasnosti, predovšetkým obdobie Druhej svetovej vojny spojené s holocaustom, budovanie socialistickej spoločnosti poznačené bojom s „triednym nepriateľom“ a komplikovaný vzťah k viere vyhmatol perfektne. Dôkazom je jeho najúspešnejší hraný film Ida, nakrútený v rodnej krajine. Stal sa otváracím predstavením 20. ročníka Projektu 100 – putovnej prehliadky filmov na Slovensku, ktorú organizuje Asociácia slovenských filmových klubov.

Absolvent literatúry a filozofie na Oxfordskej univerzite začínal dokumentmi nakrúcanými pre BBC. Pozornosť vzbudili jeho poeticko-realistické portréty spisovateľov spoza niekdajšej železnej opony, medzi nimi aj Václava Havla. Darilo sa mu i v neskoršej hranej tvorbe – Posledné útočisko (2000) o problémoch ruskej imigrantky vo Veľkej Británii získalo Cenu pre najsľubnejšieho britského debutanta, Moje leto lásky (2004) o silnom milostnom pute dvoch odlišných mladých žien dostalo Cenu BAFTA za najlepší britský film. Ida (20013) pokračuje v tejto tradícii. Film získal všetky najdôležitejšie poľské ceny a vari dve desiatky ďalších na medzinárodných fórach. Hoci pevne kotví v poľských reáliách, jeho príbehu a hrdinkám rozumejú ľudia po celom svete, čoho dokladom je predaj filmu do takmer päťdesiatich krajín a veľký divácky ohlas.

 „Chcel som nakrútiť film o minulosti, ktorý by sa nejavil ako historický. Rozprávať príbeh, ktorý má bližšie k poézii ako k dejovej línii,“ povedal v jednom z rozhovorov režisér. Jeho Ida sa odohráva v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, pričom aj formálne sa inšpiruje niektorými umeleckými postupmi tohto obdobia, vzdávajúc hold vtedajšej novej vlne kinematografie, ako sme ju zaznamenávali v dielach francúzskych, českých, slovenských, poľských a ďalších európskych tvorcov. Jednou z dvoch hlavných hrdiniek filmu je osemnásťročná novicka Anna, sirota vychovaná v kláštore, ktorá sa pripravuje na zloženie rehoľného sľubu. Pred týmto dôležitým aktom sa z rozhodnutia matky predstavenej musí stretnúť so svojou jedinou príbuznou, tetou Wandou, o ktorej existencii doteraz nechyrovala. Hoci ich prvý kontakt je veľmi rozpačitý, pre ďalší život oboch má osudový význam. Anna sa hneď v úvode dozvie závažné fakty o svojej minulosti: že sa volá Ida Lebenstein a je Židovka. Rodičia tragicky zahynuli a nevedno, kde sú pochovaní. Keď Anna – Ida vysloví želanie pátrať po hroboch svojich predkov, Wanda sa k nej pridá. Počas cesty sa obe diametrálne odlišné ženy svojsky zbližujú. Hoci ich rozdeľuje generačná príslušnosť, výchova, skúsenosti, viera i životný postoj, dokážu sa navzájom pochopiť, ba poskytnúť si aj istý druh útechy, i keď len dočasnej.

Film Ida je dráma a súčasne originálna road-movie s dominantným motívom cesty nielen v priamom, ale aj metaforickom zmysle slova. Tak, ako obe ženy putujú, aby našli pozostatky svojich drahých mŕtvych a mohli ich dôstojne pochovať, zostupujú zároveň hlboko do svojho vnútorného sveta, aby zistili, kým vlastne sú. Ida sa spočiatku javí ako čistý, nepopísaný list, veď jej jedinou životnou skúsenosťou je život v kláštore. Hlboký, zamyslený pohľad Agaty Trzebuchowskej, akoby zavŕtaný do očí diváka,  však naznačuje, že to nie je celkom pravda. Aj touto dievčinou zmietajú pochybnosti (preto odloží rehoľný sľub), hriešne túžby aj tichý vzdor, s ktorým sa dokáže vzoprieť autoritatívnej tete. Je obdivuhodné, akú širokú škálu pocitov vie vyjadriť minimalistickými prostriedkami táto neherečka, pôvodne servírka, aká presvedčivá vie byť v nemej pokore i cieľavedomom odhodlaní. Agata Kulesza, známa poľská herečka, ktorú sme nedávno videli v Miestnosti samovrahov ako matku hlavného hrdinu, dostala za svoj výkon v postave Wandy Gruz niekoľko ocenení. Jej prototypom bola „krvavá Helena“ – poľská prokurátorka Helena Brus-Wolińska, ktorá v päťdesiatych rokoch poslala na smrť niekoľko „triednych nepriateľov“ socializmu. Žensky stále príťažlivá, no vnútorne vyhorená cynička, ktorá mechanicky vykonáva povolanie sudkyne a rovnako bez vášne, s podporou značnej dávky alkoholu, strieda chlapov, vidí v Ide  príležitosť na vlastnú renesanciu, no je to len dočasné. Nevedno, či ju definitívne zlomí nájdenie pozostatkov zavraždeného syna, oneskorené výčitky svedomia, samota či nezmyselnosť prázdneho života, no jej konečné rozhodnutie je pochopiteľné a spätne ovplyvní aj neter. Ida sa rozhodne okúsiť normálny svetský život, vďaka šarmantnému saxofonistovi stať sa ozajstnou ženou. No záverečná scéna, keď znova v prísnej kláštornej rovnošate rázne kráča k neznámemu cieľu, napovedá, že zrejme zvíťazí pôvodný zámer. Žeby bol pokojný život v izolácii kláštorných stien pre ňu príťažlivejší?

Paweł Pawlikowski s Rebeccou Lenkiewicz napísali výborný scenár o namáhavom hľadaní pravdy a vyrovnávaní sa s traumami minulosti. Hoci príbeh je zdanlivo lineárne jednoduchý, determinovaný motívom cesty, scenáristom sa podarilo prostredníctvom poeticko-realistického obrazu a výborných hereckých výkonov s minimálnym množstvom slov vykresliť povojnové Poľsko, jeho pochmúrnu atmosféru i pychologicky prepracované charaktery. Režisér pri nakrúcaní eliminoval všetko zbytočné a sústredil sa iba na podstatné okamihy, v čom mu bol invenčným spolupracovníkom strihač Jarosław Kamiński. Na film, ktorý by tradičnejším tvorcom trval tri hodiny, Pawlikowski  potreboval len osemdesiat minút, lebo vždy vstúpil in medias res. Tempo snímky sa pritom zdá pomalé, kamera statická, tvorca poskytuje hercom a ich prostredníctvom divákovi dostatočný priestor na uvedomenie si a adekvátne prežitie závažných momentov. Väčšinou sú drsné až kruté, autori ich však predkladajú ako fakty z istých historických období. Nikoho nesúdia, tobôž neodsudzujú, nechávajú na adresátovi, aby si vytvoril svoj názor. V konfrontácii s vlastnými skúsenosťami i svedomím.  

Spomínali sme, že film Ida je svojským, vizuálne, zvukovo i hudobne pôsobivým holdom kinematografii šesťdesiatych rokov. Formálne sa to prejavuje aj v použití klasického formátu a čiernobieleho materiálu. Ten je najvhodnejší na zobrazenie ošarpaných, nečistých exteriérov  a zanedbaných, neútulných interiérov, či už ide o kláštorné cely, rokovaciu miestnosť súdu, rozľahlý, no chladný Wandin byt či hotelový bar. Depresívnu atmosféru podčiarkuje aj nevľúdna zimná krajina, preťatá úzkou cestou, po ktorej starý wartburg vezie dve pasažierky v ústrety osudu.

Ida je výnimočný film, ktorý rozpráva o vine, po ktorej neprichádza trest, ale odpustenie. O strachu, ktorý sa potláča zločinom. O rodinných putách, ktoré sú silnejšie ako dejiny. O láske, ktorá má množstvo podôb. O tolerancii, ktorá preklenie názorové rozdiely. O možnosti porozumenia napriek kontrastom. To všetko neopakovateľným spôsobom. Treba ho vidieť.

Ida (Poľsko – Dánsko), 2013
Scenár: Paweł Pawlikowski, Rebecca Lenkiewicz
Réžia: Paweł Pawlikowski
Kamera: Ryszard Lenczewski, Łukasz Żal
Strih: Jarosław Kamiński
Hudba: Kristian Eidnes Andersen
Hrajú: Agata Kulesza, Agata Trzebuchowska, Dawid Ogrodnik, Joanna Kulig, Jerzy Trela, Adam Szyszkowski, Halina Skoczyńska a ďalší
Premiéra v SR: 11. septembra 2014
Foto: ASFK