Režisér, scenárista a producent Pedro Almodóvar (1949) patrí medzi  najvýznamnejšie, medzinárodne uznávané,  osobnosti španielskej kinematografie od čias Buňuela. Nemá formálne filmárske vzdelanie, má  však dar rozprávať komplikované príbehy, ktoré neraz provokujú, ale v každom prípade oslovia, zaujmú. Svoj prvý celovečerný film nakrútil v roku 1980. Medzinárodnú pozornosť vzbudil až svojím siedmym filmom Ženy na pokraji nervového zrútenia (1988). Dnes má na konte dve desiatky celovečerných titulov a množstvo medzinárodných ocenení, medzi nimi i  dvoch Oscarov za najlepší zahraničný film Všetko o mojej matke ( 1999) a za pôvodný scenár k  filmu Hovor s ňou (2002).  V týchto dňoch prichádza do našich kín  jeho najnovší opus Koža, v ktorej žijem na motívy románu Thierry Jonqueta Tarantula.

O filme sa píše ako o thrilleri a jeden z prvých titulkov na plátne  upresňuje miesto a čas príbehu: Toledo 2012. Lenže to, čo sa pred nami odohráva nie je vzdialené sci-fi , ale relatívne aktuálne, i keď miestami značne prešpekulované, rozprávanie  o komplikovaných rodinných vzťahoch a psychických traumách jednotlivých protagonistov. Ústrednou postavou je plastický chirurg Robert Ledgard.  Jeho manželka  Gal zahynula pri autonehode v plameňoch a on sa  preto roky venuje  výskumu, aby vyvinul odolný typ kože, ktorá by ľudí zachránila, nielen v takejto situácii, ale aj pred bodavým hmyzom, teda hoci aj maláriou.  Nikto však netuší, že svoje experimenty spojil s osobnou pomstou (jeho milovanú dcéru Normu znásilnil sfetovaný mladík a ona na psychiatrii spáchala samovraždu). Navyše prekročil hranice lekárskej i ľudskej etiky: Únos, krádež identity,  zakázané genetické pokusy na živých zvieratách ,  ale aj testy na ľuďoch, manipulácia s okolím a podobne. Len postupne  a akoby mimochodom sa dozvedáme o zákulisí celej tragédie a tajomstvách, ktoré mali zostať  neodhalené. Miestami je  to akoby melodráma, miestami krimi príbeh, ktorý strieda psychodráma.  Stále tu však zostáva filmársky výborne stvárnená hra s tajomstvom a zachytená atmosféra.

Do ústrednej postavy plastického chirurga Roberta obsadil Almodóvar  svojho krajana  Antónia Banderasa, ktorého pred dvadsiatimi rokmi katapultoval k medzinárodnej hereckej kariére filmom Spútaj ma. A obklopil ho, ako to už v jeho filmoch býva zvykom, výbornými predstaviteľkami ženských postáv, s ktorými už spolupracoval. Asi najviac upútajú pôvabná Elena Anaya ako záhadná pacientka Vera a   Marisa Paredez v postave vernej gazdinej Marilie.

Nezanedbateľnú úlohu zohráva aj kamera José Luisa Alcaineho (spolupracoval už na Ženách na pokraji nervového zrútenia) a pôsobivá hudba dlhoročného režisérovho spolupracovníka Alberta Iglesiasa. Za zmienku stojí aj skutočnosť, že  podobne ako väčšina jeho filmov aj tento vznikol v produkčnej spoločnosti, ktorú založil Pedro Almodóvar so svojím mladším bratom Augustínom.

Film je vizuálne umenie. Ale vraví sa, že dôležité veci očami neuvidíš. Záleží na  divákovi, ako si vysvetlí , „prečíta“ to, čo videl. Telo môžeme vnímať iba ako akýsi obal.  Vidíme povrch, ale môžeme sa len domnievať, čo sa odohráva pod ním - v duši a mysli jednotlivých postáv.  Sledujeme krutého psychopata, ktorý je imúnny voči bolesti  iných, alebo milujúceho manžela a otca, ktorý našiel východisko v  pomste za každú cenu?  Nakoľko môžeme uniknúť pred bolestnou pravdou do azylu svojho vnútra?  Je  lepšie  vnímať všetko s emóciami, alebo zostať ako chladný pozorovateľ? Akú cenu má vlastne život v tomto hektickom bláznivom svete, kde sa tak ľahko hazarduje s hodnotami ?  Má zmysel vyvinúť  metaforicky „hrošiu kožu“, keď vďaka nej stratíme schopnosť súcitiť a vnímať pocity toho druhého?
Naozaj v akej  koži žijeme my? Dostal sa nám Almodovar pod ňu?


Koža, v ktorej žijem (La piel que habito), Španielsko, 2011
Réžia: Pedro Almodóvar
Scenár: Pedro Almodóvar, Thierry Jonquet
Kamera: José Luis Alcaine
Hudba: Alberto Iglesias
Hrajú: Antonio Banderas, Elena Anaya, Bianca Suárez. Marisa Paredes, Bárbara Lennie, Fernando Cayo, Jan Cornet, Eduard Fernández, José Luis Gómez a ďalší.
Foto: Continental film