Databázy poznajú desiatky filmov s rovnakým názvom, ale táto Férová hra je o riadny kus férovejšia, ako všetky ostatné. Sprofanovaný slogan „podľa skutočného príbehu“ síce pôsobí hollywoodsky veľkofilmovo, ale tentoraz nejde o umelé dodávanie puncu dôveryhodnosti hlúpej a nepravdepodobnej zápletke. Naopak, snímka vznikla podľa dvoch kníh literatúry faktu, ktorých autormi sú - jej hlavné postavy!

Valerie Plame Wilson je autorkou memoárov Fair Game: My Life as a Spy, My Betrayal by the White House a jej manžel Joseph Wilson napísal The Politics of Truth: Inside the Lies that Led to War and Betrayed My Wife's CIA Identity: A Diplomat's Memoir. „Aféra Plame“ sa začala v roku 2003, keď na verejnosť zámerne a riadene presiakli informácie o agentke CIA Valerie Plame, s cieľom zdiskreditovať ju ako predstaviteľku názoru, že Irak Saddáma Husajna nemá zbrojný jadrový program. Pretože to odporovalo silám, ktoré si želali rozpútať vojnu proti Iraku.

Popri prezradení identity sa relevantným stalo i to, že časť nepohodlných faktov zistil z poverenia CIA vďaka svojim starým kontaktom priamo v Afrike jej manžel Joseph, niekdajší americký diplomat v Nigeri. No pretože Biely dom hľadal zámienku na inváziu, manipuloval prostredníctvom lojálnych médií verejnú mienku i za cenu porušovania zákonov a zrádzania vlastných agentov, ničenia už rozbehnutých akcií. A, samozrejme, i za cenu ľudských životov, ktoré sú vo veľkej politike nepodstatné. Biely dom skrátka potreboval Plameovcov umlčať a spochybniť ich dôveryhodnosť. A práve o nich, o ich súkromí, citoch a vzťahoch, ťažko skúšaných diskreditačnou kampaňou, je filmová dráma režiséra, producenta a kameramana Douga Limana, známeho skôr z komerčných projektov ako Bourne Identity či Pán a pani Smithovci. Nevzdal sa svojej obľúbenej témy tajných agentov, no tentoraz o nich nakrútil civilnú drámu, politickú a psychologickú. Nie je len kritikou Bushovej vlády, ale skúma i správanie sa ľudí, vystavených tlaku a otvorenému nepriateľstvu.

Pôvodne sa síce hovorilo o Russellovi Croweovi a Nicole Kidman, no napokon hlavné úlohy stvárnili Sean Penn s Naomi Watts. K dispozícii nemali takmer žiadnu akciu, zato veľa slov, nijaké zjavné vyvrcholenie – a dokonca aj ich nepriateľ je abstraktný, predstavovaný administratívou Bieleho domu. Obaja hrajú autenticky a civilne. Pre Penna je to len ďalšia z mnohých podobných angažovaných postáv a s Naomi Watts už vytvorili pár v podobne poňatej dráme Zabijem Nixona! Lenže tej civilnosti je tentoraz možno až priveľa, chvíľami výkonom uberá na zaujímavosti, inokedy na sugestívnosti. Najmä scéna, v ktorej Joseph Wilson prednáša na mítingu svoje občianske krédo azda mala byť emocionálnym aj myšlienkovým vrcholom, zostala však neúprimná a nepresvedčivá. Akcie hercov sú často konfrontované s dobovými dokumentárnymi a spravodajskými zábermi, prostredníctvom ktorých sa do deja zapája aj „druhá strana – prezident George W. Bush, Dick Cheney, Colin Powell, Condoleezza Rice a napokon dôjde i na skutočnú Valeriu Plame. O tom, čím sa zaoberala tajná agentka predchádzajúce roky svojej kariéry v tajných službách, film diskrétne mlčí. Možno však predpokladať, že to rozhodne nebola len humanitná pomoc biednym, utláčaným a trpiacim.

Zo štatistiky na stránke rottentomatoes.com vysvitá, že film kladne prijalo 80 percent amerických recenzentov a spokojnosť s ním vyjadrilo 65 percent divákov. Tých však nebolo veľa, keď od distribučnej premiéry na jeseň minulého roku utŕžil na vstupnom 24 miliónov dolárov, čo je len o málo viac ako jeho rozpočet (22 miliónov). Viac, ako zabaviť čo najviac publika, mu zjavne ide o vyjadrenie konkrétneho občianskeho postoja – nielen Wilsonovcov, ale aj tvorcov. Medzi 16 producentmi popri režisérovi žiaria mená známeho tvorcu paródií Jerryho Zuckera i producenta hollywoodskych veľkofilmov Akivu Goldsmana, ale aj egyptského koproducenta Wesama Seifa Elislama a Mohameda Khalafa Al-Mazrouei, obchodníka s nehnuteľnosťami z Abú Zabí.

108 minút