„Viera je obrovská neuróza“
Vetu, ktorá je titulkom tejto recenzie, vyslovil francúzsky scenárista a režisér Bruno Dumont (1958) v jednom z rozhovorov. Charakterizoval ňou tému svojho najnovšieho celovečerného filmu s čudným a u nás súčasne vysvetľujúcim názvom Hadewijch – medzi Kristom a Alahom (Francúzsko, 2009), ktorý ako vôbec prvý Dumontov titul uvádza do našej distribúcie Asociácia slovenských filmových klubov.
Dumont, pôvodným povolaním učiteľ filozofie, obdivovateľ režisérov Kubricka, Bergmana, Pasoliniho, Rosselliniho a Kiarostamiho, zaujal už svojím debutom Život Ježiša, 1997, ktorý získal aj európske filmové ocenenia. Filmy Ľudskosť, 1999, a Flandry, 2006, medzi ktorými nakrútil ešte roku 2003 29 paliem, získali Veľkú cenu v Cannes. Hadewijich – medzi Kristom a Alahom je teda jeho piatym filmom. Inšpiroval sa osudom Hadewijch z Antverp, kresťanskej poetky a mystičky z 13. storočia, ktorá celý život strávila v kláštore, hoci nebola mníškou. Jej príbeh preniesol do súčasného Paríža, v ktorom sa vyostrujú rozpory medzi bohatým „bielym“ centrom a jeho chudobnými „farebnými“ predmestiami, v ktorom vybuchujú teroristami nastražené bomby a mladí ľudia márne hľadajú východisko z frustrujúcej situácie aj vo fanatickom príklone k náboženským predstavám. Taký je aj osud titulnej hrdinky, novicky Hadewijch, „v civile“ Céline, dvadsaťročnej dcéry francúzskeho ministra, ktorej fanatická láska k Bohu ako výraz sebalásky a nedostatku pokory je neakceptovateľná aj pre matku predstavenú. Posiela teda dievčinu naspäť do civilného života, aby v ňom hľadala svoje poslanie i samu seba. Náhodné stretnutie s moslimom Jásinom, a najmä s jeho bratom Násirom, zmení hrdinkin život. Dva fanatizmy, hoci napájané z rozličných náboženských zdrojov, sa pretnú v nenávisti voči násilnému svetu a odpovedia naň rovnakým aktom násilia.
Kým v tejto tematickej línii je zmýšľanie a konanie postáv ak nie akceptovateľné, tak aspoň pochopiteľné, nedá sa to bezo zvyšku tvrdiť o Célininom výklade náboženstva. Hoci prípady, keď si poblúdené mladé ovečky zamieňajú asketickú lásku k Bohu ako výraz viery s eroticky podfarbeným vzťahom ku Kristovi ako mladému mužovi, ktorému chcú nielen duchovne, ale aj telesne patriť, iste nie sú zriedkavosťou a cirkev ich dobre pozná ako vážny problém, predsa len postaviť film na takomto „pomätení“ dvadsaťročného dievčaťa chce od autora veľkú dávku odvahy narušiť tabu a od diváka aspoň náznak empatie. Tá sa však doluje veľmi ťažko, lebo tak, ako svojej priateľke nerozumie Jásin, tak jej citovým a najmä myšlienkovým zmätkom, vyjadreným len opakujúcimi sa záchvatmi plaču a náboženskými frázami, sotva porozumie divák. Vidí pred sebou obyčajné dievča z dobrej, bohatej rodiny, ktorému nerobí problémy preháňať sa po Paríži s mladíkom na ukradnutej motorke bez ohľadu na pravidlá a ostatných účastníkov cestnej premávky, prisadnúť si v bistre k trom neznámym mužom či ignorovať vlastných rodičov. Hormóny dospievania pracujú, tak prečo nie? Ale kde sú korene tej tvrdohlavej až patologickej lásky k Bohu? To sa divák nedozvie, iba si môže domýšľať. Rovnako málo motivovaný je záver diela, ktorý má zrejme potvrdiť režisérovu tézu, že lásku ku konkrétnej osobe môže človek nájsť, len keď sa oslobodí od lásky k Bohu, čo je prinajmenšom polemické. Existuje množstvo príkladov z bežného života, keď tieto dve formy citového vzťahu spokojne koexistujú. Pravda, ani jedna z nich nemôže mať podobu fanatizmu.
„Kašlem na publikum. Pre mňa je najdôležitejší príbeh,“ povedal Bruno Dumont v rozhovore s Danielom Bernátom v Pravde. Po zhliadnutí jeho psychologickej drámy sa však zdá, že dôležitejší ako príbeh je preňho spôsob „obmedzeného“ rozprávania, ktorý teoretici označujú aj za „vyprázdnenú naráciu“ či „nový francúzsky extrémizmus“. Dlhé statické zábery, v ktorých sa zdanlivo nič nedeje, predimenzovanosť zvukov a absencia hudby (s jedinou výnimkou nečakaného záveru), ak nie je jej zdroj priamo v obraze, ako napríklad hudobná skupina v parku či komorný súbor hrajúci Bacha v kostole, minimum dialógov, zredukovaných na jednoslovné či jednovetové repliky (opäť s výnimkou názorového zbližovania Céline s Násirom), obsadenie typovo všedných nehercov, ktorých poslaním nie je hrať, ale byť a dívať sa, to všetko sú charakteristické črty tohto asketického, málo ústretového filmu, ktorý vyžaduje od diváka permanentnú aktívnu spoluprácu od prvého po posledný záber. A výsledok? Možno nuda, možno intelektuálne obohatenie. O emocionálnom prínose pochybujem, ale ktovie...
Hadewijch – medzi Kristom a Alahom (Hadewijch), Francúzsko, 2009
Scenár a réžia: Bruno Dumont
Kamera: Yves Cape
Strih: Guy Lecorne
Hrajú: Julie Sokolowski, Karl Sarafidis, Yassine Salime, David Dewaele, Brigitte Mayeux-Clerget, Maria Castelain, Luc-Francois Bouyssonie a ďalší