Ktovie, koľko strán by mal scenár celovečerného nórskeho filmu Na sever (Nord, 2008), keby sa spísali len jeho dialógy. Určite by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Debutujúci režisér Rune Denstad Langlo (1972) sa vyjadruje predovšetkým obrazom, slová používa striedmo až minimalisticky, iba vtedy, keď sú nevyhnutné. Napokon, hrdina jeho filmu, tridsaťročný vlekár Jomar, je mlčanlivý človek, a ani ostatní obyvatelia drsnej krajiny si na presilu slov nepotrpia. Odkázaní na seba a zväčša aj na samotu, prejavujú sa činmi, nie slovami. Divák nesmie počas sledovania tohto diela poľaviť v pozornosti, aby mu v mozaike obrazov, letmých náznakov a dlhých páuz, ktorú si sám aktívne skladá, nechýbal niektorý potrebný kamienok.

Rune Denstad Langlo, u nás takmer neznámy, je vychádzajúcou hviezdou nórskej kinematografie, ak máme veriť informáciám z internetu. Po štúdiách najprv nakrútil dva celovečerné dokumenty, Príliš mnoho Nórska (2005) a Úprimný na 99 % (2008), za ktorý sa stal doma Objavom roku. Krátko nato debutoval v hranej tvorbe snímkou Na sever, v ktorej silne cítiť jeho dokumentaristickú skúsenosť. Na Berlinale ho za ňu odmenili Cenou Europa Cinemat Label a Cenou FIPRESCI v sekcii Panorama, vyhral ňou newyorský festival Tribeca a premietli ju v Karlových Varoch. Pomerne veľa úspechov na debutanta, však? Či sú oprávnené, môžeme posúdiť vďaka Asociácii slovenských filmových klubov, ktorá film uvádza do svojich kín.

Nord patrí do žánru road movie, filmov, ktorých stmeľujúcim prvkom je motív cesty. Vydáva sa na ňu spomínaný Jomar, ktorý má za sebou úspešnú lyžiarsku kariéru, neúspešný ľúbostný vzťah a pobyt na psychiatrickej klinike. Trpí totiž stavmi úzkosti, ktoré sú súčasťou závažného psychického ochorenia – depresie. Kvôli chorobe prišiel o milovanú ženu, ktorá napokon odišla s jeho priateľom na sever krajiny. Práve od neho sa neočakávane dozvedá, že niekde tam má aj štvorročného syna, o ktorom doteraz nemal tušenia. Keďže ho práca vlekára otravuje a na psychiatrii ho už nechcú, rozhodne sa navštíviť svojho potomka. Pri prípravách na cestu náhodne podpáli svoje doterajšie bydlisko, ale neuhasí šíriaci sa oheň, hoci prostriedky na to existujú. Je to zrozumiteľná metafora: Jomar akoby pálil za sebou všetky mosty, presvedčený, že sem sa už nikdy nevráti.

Cesta na snežnom skútri cez obrovské zasnežené pláne je namáhavá a osamelá. Jomar má na nej šesť zaznamenania hodných zastávok: dve, pri ktorých si malým zlodejstvom doplní potrebné zásoby, jednu, pri ktorej znova účinkuje oheň, a tri, ktoré ho výraznejšie poznamenajú, a najmä naštartujú do ďalšej etapy. Zasiahnu však aj do života ľudí, ktorých navštívi, a ovplyvnia ich: teenagerku s babičkou, žijúce na samote, mladého bagristu s homosexuálnymi sklonmi a poľským receptom na opitie sa aj z malého množstva alkoholu, a napokon deväťdesiatročného starca z kmeňa Sámov, ktorý sa v iglu, postavenom na zamrznutom jazere, pripravuje na originálnu smrť. Dlhším a intenzívnejším kontaktom s týmito ľuďmi Jomar odkrýva nielen ich tajomstvá, ale aj pravdu o sebe, svojom živote, charaktere a túžbach. Dievčatko zo samoty ho doslova donúti, aby sa v čase liečenia zo snežnej slepoty stal jeho kamarátom, prezradil čo-to o sebe a našiel silu i odvahu pokračovať v načatej ceste. Sympatický bagrista, žijúci taktiež osamelo, ho podnieti, aby si po dlhom čase opätovne pripäl lyže a našiel svoj zabudnutý úsmev. Jeho premenu na v podstate vyliečeného mladého muža, vedomého si vlastnej osobnosti, zavŕši starec z iglu. Prudký zjazd zasneženým kopcom, pointa filmu, je metaforou o nadobudnutej odvahe „zlyžovať“ strmý kopec (problémov) v ústrety novému životu, v ktorom na Jomara možno čaká niekto blízky.

Ústrednú postavu filmu Na sever vytvoril skúsený a populárny nórsky herec Anders Baasmo Christiansen (1976). Na prvý pohľad nie je ani sympatický, ani fyzicky príťažlivý. O to viac úsilia musí vyvinúť, aby si postupne zmenou postoja i správania získal diváka. Pri jeho partneroch ide takmer výlučne o prvú skúsenosť pred kamerou. Výborne vybrané typy sú však vierohodné, plné skutočného života. Kameraman Philip Ogaard nasnímal prekrásne panorámy zimnej severskej prírody, uprostred ktorej je človek len malou čiernou bodkou na bielej ploche. Obmedzená farebnosť nie je v tomto prípade prekážkou, ale prínosom pre vytvorenie trochu melancholického obrazu drsného života. Hudobný motív cesty tvorí country & westernová hudba, ktorá sa objavuje v scénach, keď sa Jomarovi darí, keď nemá ďaleko od šťastia.

V niektorých informačných materiáloch sa o filme Na sever hovorí ako o „antidepresívnej off-road movie“. Neviem, či má šancu zbaviť adresátov depresie, hoci jemný humor mu nie je cudzí. Možno by mu pridalo na diváckej príťažlivosti posilnenie dramatickej zložky. I keď miestami sa naznačí konflikt, ktorý by k tomu mohol prispieť, vždy sa rozplynie skôr, než sa stihne rozhorieť. Snímka tak zostáva prevažne lineárnym rozprávaním o jednej ceste, na konci ktorej čaká nádej. Je to však rozprávanie výsostne filmové, profesionálne zvládnuté vo všetkých komponentoch. Zrejme si meno režiséra treba zapamätať.

Na sever (Nord), Nórsko, 2008
Réžia: Rune Denstad Langlo
Scenár: Erlend Loe
Kamera: Philip Ogaard
Strih: Zaklina Stojcewski
Hudba: Ola Kvenberg
Hrajú: Anders Baasmo Christiansen, Marte Aunemo, Celine Engebrigtsen, Lars Olsen, Mads Sjogard Pettersen, Astrid Solhaug, Even Vesterhus, Kyrre Hellum