Už tridsať rokov je jeden z najväčších francúzskych gangstrov Jacques Mesrine mŕtvy, ale jeho život a smrť stále priťahuje. Aspoň filmárov. V prvej časti nazvanej Verejný nepriateľ č. 1 sa režisér Jean-Francois Richet rozhodol v trvaní 110 minút navnadiť diváka do tej miery, aby v nijakom prípade neprepásol jeho pokračovanie Verejný nepriateľ č. 1:Epilóg.

Štvrtý celovečerný film štyridsaťtriročného oscarového britského režiséra Sama Mendesa Núdzový východ má niekoľko zaujímavostí. Po prvý raz v ňom nakrúcala pod režijným vedením svojho manžela herečka Kate Winsletová, ktorá sa po rokoch stretla s hereckým partnerom z Titaniku Leonardom DiCapriom (pri ich erotických scénach bol vraj Mendes v inej miestnosti), po niekoľkých desaťročiach sa zrealizovala myšlienka dať filmovú podobu románu amerického prozaika Richarda Yatesa, ktorý časopis Time zaradil medzi stovku najlepších anglických kníh minulého storočia, no mne sa najpozoruhodnejšia zdá informácia, že jednotlivé filmové scény sa nakrúcali v tom istom poradí, v akom sú zoradené vo filme. Tento prístup sa odzrkadlil v práci hercov, v prepracovanosti detailov i v celkovej atmosfére filmu, pri sledovaní ktorého sa mi vynárali dojmy z divadelných predstavení dvoch amerických hier: Mačky na rozpálenej plechovej streche T. Williamsa a Kto sa bojí Virginie Woolfovej E. Albeeho.

Kdeže sú tie časy, keď Clint Eastwood ako objav režiséra Sergia Leoneho hrával neohrozených hrdinov v talianskych spaghetti-westernoch. Dnes takmer 79-ročný herec sa medzitým usadil aj na režisérskej stoličke a vo vlastnej réžii si vyberá úlohy, ktoré sú mu ako šité na telo. Pravda, kladným hrdinom byť neprestal, či to už bol šarmantný postarší fotograf v ľúbostnej dráme Madisonské mosty, alebo tréner boxu za zenitom v snímke Million Dollar Baby – aby sme spomenuli aspoň tie nedávne. S „kladným hrdinstvom“ v jeho najnovšom filme Gran Torino je to trochu inak.

Hovorí sa, že základom dobrého filmu je dobrý scenár, stáva sa však, že realizácia je inde, ako si scenárista predstavoval. V prípade autorského filmu Laury Sivákovej Nebo, peklo..zem to však neplatí. Režisérka získala za scenár roku 2004 cenu National Winner of Hartley–Merrill prize (s názvom Taste of life).

Pestrá zmes všakovakých naháňačiek pravdepodobne i v čase dominancie videohier zostane najrozšírenejšou formou filmovej zábavy. Vždy sa nájde komerčne zaujímavá skupina ľudí, túžiacich po absolútnom výplachu hlavy v kinosále, za prispenia pukancov, koly a mobilných telefónov. Rýchli a zbesilí sa môžu stať jej tohtoročným favoritom. Najvhodnejšie totiž je nečakať od tohto filmu nič – potom vaše očakávania nielenže naplní, ale i prekoná!

Spirit pripomína český film Václava Marhoula Mazaný Filip: vieme, že má ísť o láskavú persifláž. Vieme, ktorý žáner si berie na mušku. Sú tu vyabstrahované, skoncentrované, vydestilované a hyperbolizované všetky žánrové znaky, stereotypy a klišé. Z príbehu zostala nadnesená, no všeobecne zrozumiteľná dreň. Dialógy sa skladajú so samých fráz a razantných výrokov. Účinkuje plejáda filmových hviezd. A predsa sa nesmejeme, nezabávame, nežasneme, netešíme sa... len cítime, že tomu čosi chýba. Žeby talent filmového rozprávača?

Oživovať pamäť národa a národov je dôležité. Svedčí o tom aj film Nedodržaný sľub režiséra Jiřího Chlumského, ktorý vznikol podľa životného osudu Martina Friedmanna Petráška, ktorý opísal do knihy vo svojom novom domove v USA.

S menom amerického režiséra Edwarda Zwicka sa spájajú predovšetkým snímky zamerané na strety rôznych kultúr, civilizácií, rás, ale aj charakterov (za všetky spomeňme vynikajúcu Slávu o prvej černošskej jednotke v armáde Únie počas občianskej vojny alebo Posledného samuraja, kde už sám názov napovedá, že ide o zrážku medzi americkou a japonskou kultúrou). Zwick je skrátka rozprávač veľkých epických príbehov, ktoré sa už na malé výnimky z kín vytratili. Inak tomu nie je ani v jeho najnovšom opuse – v dráme z druhej svetovej vojny Odpor, ktorá sa pred niekoľkými dňami dostala aj do našich kín.

Anglicko 18. storočia. Mladučkú sedemnásťročnú Georgianu Spenserovú vydali za najbohatšieho muža Anglicka vojvodu z Devonshiru. Nakrútiť životopisný film o pohnutom živote krásnej Georgiany podľa románu Amandy Foremanovej sa rozhodol režisér Saul Dibb a dal mu názov Vojvodkyňa.

Keby film Milk nepriniesol nič iné, iba oscarový herecký výkon Seana Penna, aj tak by bol dôvod ísť do kina a zážitok z neho si zapamätať. Dráma postavená na skutočných udalostiach však prináša oveľa viac. Už to, že sa režisér Gus Van Sant snažil o jej nakrútenie pätnásť rokov, svedčí o tom, že mal presný cieľ, na naplnenie ktorého sa dobre pripravil.