Hovorí sa, že základom dobrého filmu je dobrý scenár, stáva sa však, že realizácia je inde, ako si scenárista predstavoval. V prípade autorského filmu Laury Sivákovej Nebo, peklo..zem to však neplatí. Režisérka získala za scenár roku 2004 cenu National Winner of Hartley–Merrill prize (s názvom Taste of life).

A hovorí sa, že s talentom kráča šťastena ruka v ruke, lebo ako jedna z mála mladých slovenských tvorcov začína v čase slovenskej filmovej krízy svoj hraný film aj realizovať. Nútená dvojročná prestávka v realizácii (producent získava ďalšie finančné prostriedky na film až roku 2007) dielu neublížila. Film akoby začal pod vedením režisérky žiť samostatný život, do ktorého je vtiahnutý aj divák.
Už pri nájazde prvých pôsobivých záberov kamery Petra Kelíška a Martina Žiarana v súzvuku s hudbou, ktorú pre film skomponoval a výber doladil podľa predstáv režisérky Oskar Rósza, začne pozorovateľ dýchať v rytme príbehu, ktorý udáva aj rytmus strihu Barbory Paššovej v príbehu mladej balatnej sólistky Kláry. Zuzana Kanócz v úlohe Kláry vynikajúco zvládla svoje sóla Neba, Pekla aj Zeme. S uznaním môžeme hodnotiť aj prirodzenosť všetkých hereckých predstaviteľov, vrátane nehercov. Jediné náznaky teatrality sa objavujú v postave brata Kláry Petra v podaní Ivana Martinka, ktorý svoje bábkoherectvo maľovanie a hravosť preniesol do sledu vyprávania. Ale možno práve preto si ho režisérka vybrala. Lebo skutočne Klárin život nie je jednoduchý, ako by sa na prvý pohľad zdalo.
Štruktúra príbehu sa rozvíja cez milenecké trojuholníky – prvý je naznačený v jednej z úvodných scén na letisku, kde je jasné, že Klárin partner žije dvojakým životom. Ale milenecké trojuholníky majú v tomto prípade opodstatnenú psycho – logiku. Klára totiž vyrástla v atmosfére rodiny, kde sú pretvárka a nepravé vzťahy na dennom poriadku. Aj preto na jednej strane vie, čo nechce, na druhej ju priťahuje pokoj rodiny, kde by bol otec ochranou a prístavom, ktorý nemá. Preto je logické, že hľadá ten „prístav“ v oidipovskom vzťahu k staršiemu mužovi Rudolfovi, ktorého vynikajúco stvárnil poľský herec Bronislaw Wroslawski. A rovnako logické je, že z tohto vzťahu uniká, keď nechce byť tá druhá. Akoby Laura Siváková uplatňovala princíp, čo ťa nezabije, to ťa posilní. A potom logicky príde chvíľa, keď sa sólistka tohto príbehu postaví na vlastné nohy, hoci ju k tomu postrčí ďalší muž baletný majster Rodriguez v podaní Jiřího Korna.
Muži akoby pomáhali utvárať Klárino smerovanie v živote. Netreba v tom hľadať nič schválne. Tento mužský princíp je prirodzeným vyvážením k ženskému snovému hľadaniu, ktoré autorka vyjadruje podvodnými scénami. O jej talente vyjadrovať sa filmom svedčí aj skutočnosť, že šetrí slovami. Necháva hovoriť obraz a slová používa, len keď treba. Preto sa niekedy môže zdať, že múdre sentencie vyslovujú práve muži.
Nevšednosť všedného životného príbehu dotvárajú aj herecké výkony Dagmar Bláhovej v roli matky, Dagmar Edwards v úlohe Júliinej matky - Klárinej „sokyne“ a detská predstaviteľka Helena Poláková akoby mladšia hrdinkina sestra.
Na vzhľade filmu je dôležité aj počítačové dotvorenie obrazu v postprodukcii z dielne Patrika Pašša Jr. ktoré pomohlo umocniť atmosféru a výpovednú hodnotu najmä snových scén. Predpokladám, že filmu by prospelo keby sa z neho odobral dodatok na záver „o päť rokov....“ Už z otvoreného konca by bolo vnímavému divákovi jasné, že Klára odchádza za svojím snom, hoci s nohami na zemi.
Verím však, že tento kultivovane vyrozprávaný príbeh večného riešenia medziľudských vzťahov si nájde diváka aj za hranicami Európy.

Nebo, peklo…zem, SR 2009
Scenár a réžia: Laura Siváková
Kamera: Peter Kelíšek, Martin Žiaran
Hudba: Oskar Róza
Strih: Barbora Paššová
Zvuk: Peter Forejt, Ivan Horák
Producent: Patrik Pašš
Distribútor v SR : Continental film
Hrajú: Zuzana Kanócz, Bronislaw Wroclawski, Jiří Korn,

Lukáš Latinák, Dagmar Bláhová, Dagmar Edwards,

Ivan Martinka, Juraj Šimko, Helena Poláková