Už trailer filmu lákal divákov na netradičný zážitok od tvorcov hororového filmu Barbar. Ten režíroval Zach Cregger a vytvoril tak nepredvídateľný zážitok, v ktorom bolo skutočne ťažké odhadnúť, ako sa bude príbeh vyvíjať ďalej. Zach Cregger sa však v prípade filmu Spoločník ujíma predovšetkým producentských povinností a priestor na to, aby pokračoval v nezvyčajnej žánrovke typu Barbar, dostáva režisérsky nováčik Drew Hancock. Ten sa, podieľajúc aj na scenári, dostáva do neľahkej situácie prekvapiť čoraz náročnejšieho diváka.

Medzi slovenskými dokumentaristkami, ale kľudne aj dokumentaristami, by sme asi ťažko hľadali postavu, ktorá sa tak dlhodobo, sústredne a s odvahou, venuje neuralgickým až patologickým spoločenským javom ako Zuzana Piussi. V jej portfóliu kritických pohľadov na fungovanie štátneho systému má dôležité miesto téma výkonu práva. Venuje sa jej dôkladne a v najrôznejších kontextoch a súvislostiach. Filmy ako Očista (2021), ale aj Ukradnutý štát (2019), či Od Fica do Fica (2012) a, samozrejme aj ďalšie, modelujú realistickú topografiu stavu spoločnosti a ozvučujú jej neriešené problémy. Ďaľším je film Pachová stopa, ktorý práve prichádza do kín.

Po v súčasnosti už kultovej snímke Walk the Line (2005) sa James Mangold opäť vrhol na spracovanie životného príbehu hudobného velikána. Znovu pritom zostal v už prebádaných vodách 60. rokov minulého storočia. Bob Dylan: Úplne neznámy je „biografickým“ filmom, ktorý sa zameriava na formujúce roky Boba Dylana. Slovo biografický som umiestnil medzi úvodzovky najmä z dôvodu, že od snímky netreba očakávať klasicky tunelové zameranie sa na životnú púť jedného muzikanta, ako tomu bolo napríklad v prípade Walk the Line. Film síce zachytáva Dylanovu cestu od mladého, ambiciózneho hudobníka až po nezameniteľnú kultúrnu ikonu zrodenú začiatkom 60. rokov, zároveň však predstavuje vťahujúcu fresku danej doby a jej kultúrnych a spoločenských premien.

Režisérka a scenáristka Sara Margrethe Oskal bola podobne ako hlavná postava v jej najnovšom filme Tundra vo mne tiež tradičnou saamskou pastierkou sobov, ktorá prevzala stádo svojho otca predtým, ako ho opustila, aby sa mohla venovať umeleckej kariére. V tomto nehostinnom prostredí sa rozhodla nakrútiť najnovší projekt. Ten sa zaoberá pastierkami a fyzickými či duševnými výzvami, ktorým čelia nielen preto, aby boli úspešné, ale aj rešpektované v tomto povolaní, tradične dominovanom prevažne mužským povolaním.

Levan Akin je pôvodom Gruzínec presídlený do Švédska, kde jeho filmy rezonujú, vpisujú sa do obľúbeného rámca „politiky uznania“, kladúceho dôraz na práva širokého spektra menšín. Film Kým sa tancuje (2019) o homosexuálnej dvojici tanečníkov v tbiliskom súbore národných piesní a tancov dostal Guldbagge, švédsku filmovú cenu, ako najlepší film roku. Zdá sa, že Gruzínci a Gruzínky, ktorí sa rozbehli do sveta sú poväčšine úspešní a nie je to len príklad nedávno zosnulého Otara Joselianiho, ale aj syna a otca Gélu a Temura Babluani, spojených s Francúzskom. Georgi Ovashvili (Kukuričný ostrov) nakrútil svoj nový film Beautiful Helen vo francúzskej koprodukcii a scenár písal s holandským scenáristom. Režisérka Elena Naveriani, žijúca vo Švajčiarsku, nakrútila film Začiatok, ktorý sme videli i v našich kinách (recenzia na našom webe). Je ďalším príkladom stále silnejších diasporických komunít, vytvárajúcich v zahraničí legitímne „národné“ kino.