Berlinale a jeho sny. Třetí největší evropský festival opět hledá svou tvář
Další jubileum, další nové vedení.Filmový festival v Berlíně oslavil pětasedmdesátiny s novou ředitelkou Triciou Tuttle, která chce festival posunout směrem k mladým filmařům i divákům. Její první ročník, který poprvé v historii vyhrál snímek z Norska, ovšem k cíli vykročil nejistě. Oficiální důvod výměny vedení berlínského filmového festivalu po pouhých pěti letech a přes nesouhlasný otevřený dopis mnoha filmařů v čele s Martinem Scorsesem zněl: chceme návrat k modelu jednoho ředitele. V kuloárech se nicméně mluví o tom, že uměleckého šéfa Carla Chatriana a výkonnou šéfku Mariette Rissenbeek vystřídala Tricia Tuttle hlavně proto, aby zajistila Berlinale větší atraktivitu. I v podobě divácky vstřícnějších vítězů.
Alpha.
Dynamika vzťahov medzi otcom a synom môže nadobudnúť rôzne podoby. V niektorých prípadoch sa podobá na putá „najlepších kamarátov“, zatiaľ čo sa inokedy môže vyznačovať skôr toxickým charakterom. A potom sú tu vysoko kompetitívne vzťahy, v ktorých sa otec a syn neustále (a nie nevyhnutne vedome) zapájajú do hry rôznorodého súperenia, ktoré sa navonok prejavuje vzájomným zdravým rešpektom, no skrýva tiché pohŕdanie a ranené ego. To je do značnej miery prípad vzťahu medzi Reinom (Reinout Scholten van Aschat), introvertným, rezervovaným inštruktorom snowboardingu žijúcim vo švajčiarskych Alpách a jeho otcom Gijsom (Gijs Scholten van Aschat), ktorý k nemu po smrti matky docestoval z Holandska. Spolu s malou skupinkou sa vydávajú za športovým adrenalínom do zasnežených hôr, kde sa dostávajú do konfliktu nielen medzi sebou, ale aj s nehostinnou prírodou.
Viťazom 50. ročníka ceny César sa stal film Emília Pérez
Tesne pred udeľovaním Oscarov vyhlásili v piatok večer /28.2.2025) ceny francúzskych akademikov César. Tátom prestížna cena, ktorá je francúzskou obdobou Oscara, sa tohto roku udelila už po 50. raz. Víťazom jubilejného ročníka sa stal (nie náhodou) a triumfoval na celej čiare film Jacquesa Audiára Emilia Perez, ktorý je favoritom aj na Oscaroch. Predsedníčkou poroty bola už po druhý raz Catherine Deneuve. Čestného Césara si prevzali americká herečka Julia Roberts a francúzsky režisér Costa-Gavras. Myslíme si, že netreba k cenám osobitný komentár, teda pozrite si výsledky a môžete ich porovnávať s víťazmi Oscarov.
Návrat do akcie (Back in Action)
Bolo to na detskej oslave, ktorú organizoval poľský agent niekdajšej KGB pre svojich najmladších potomkov, keď si Chuck (Kyle Chandler) sledujúci celú akciu na diaľku a dávajúci cez vysielačku pokyny, ako v nej postupovať, všimol, že sa jeho dvaja obľúbení operatívci držia za ruky. Nasleduje pár vyčítavých slov o prekročení rozpočtu, keď uvidí, v akom aute vôbec prišli do cieľa. A to ich krytie – teda, že Emily (Cameron Diaz) a Matt (Jamie Foxx) momentálne predstierajú manželstvo – si pre presvedčivosť vlastného hereckého výkonu tiež asi nemuseli hneď nacvičiť reálnymi milostnými pletkami. Každopádne, obom sa podarí ukradnúť, čo potrebovali – tajomnú malú krabičku slúžiacu ako univerzálny kľúč k všemožným spôsobom elektronického zabezpečenia. Na úteku poriadne prefackajú zopár protivníkových poskokov. Spojka na letisku Baron (Andrew Scott), s ktorým kedysi Emily absolvovala jedno nie práve zábavné rande, im zaistí prepravu domov lietadlom. Len, čo však obaja stihnú skonštatovať, že ich dnešná akcia bola až podozrivo jednoduchá, dôjde aj na poriadnu komplikáciu. To, že v lietadle si pre nich teroristi nachystali pascu, by asi až tak nevadilo. To len Emily Mattovi odrazu prezradí neočakávanú informáciu: „Som tehotná.“
Stále som tu (I‘m Still Her/Ainda Estou Aqui)
V zatiaľ bezpečnom koši Európy zrejme málo vieme, čo sa odohrávalo v Brazílii počas dlhých viac ako dvadsiatich rokov od 1964 od 1985. Možno si ešte spomenieme, že Brazília mala prezidenta s českými koreňmi (Juscelino Kubitchek), ale to, že v roku 1964 bol v Brazílii štátny prevrat, ktorý napokon viedol k vojenskej diktatúre už málokto registruje. Keď sa historické udalosti premietnu do výsostne osobného príbehu konkrétnych ľudí, je to hádam ten najlepší spôsob, ako rozprávať príbeh. Či už literatúrou, alebo filmom. A presne to urobil režisér Walter Salles, keď adaptoval knihu s názvom Stále som tu Marcela Rubensa Paivu. Ten v knihe rozpráva príbeh svojho otca, svojej mamy a celej ich rodiny.

