Vladimír Štric, absolvent  filmovej a televíznej réžie na pražskej FAMU, začínal po skončení štúdia pracovať v Slovenskej filmovej tvorbe. V roku 1988 nakrútil film Iba deň, po ňom nasledovala snímka Ulice bez mena. V roku 2009  sa predstavil filmom Hostia – Hauerland. Jeho posledný podnetný a zaujímavý dokument  Povstanie Slovensko 1939-1945 (2013) vyvolal rozruch, ale bez toho tvorba nemá zmysel. Horšie je mlčenie. Od roku 2006 je umeleckým riaditeľom medzinárodného filmového festivalu Cinematik v Piešťanoch. Okrem toho je vedúcim kancelárie Creative Creative Europe Desk Slovensko. Na budúci týždeň 11. septembra sa začína v Piešťanoch už 13. ročník spomínaného festivalu Cinematik, ktorý potrvá do 16. septembra. O festivale, ale aj jeho ďalších možnostiach, sa zhovárala Emília Kincelová.

Režisér, scenárista, producent a pedagóg Robert Kirchhoff patrí k silnej generácii slovenských dokumentaristov, ktorá za uplynulé dve desaťročia zaznamenala  medzinárodnú pozornosť aj ocenenia. V tvorbe sa zameriava na aktuálne spoločenské témy vyrovnávania sa s traumatickým dedičstvom udalostí 20. storočia v strednej Európe. Narodil sa v čase nádejí Pražskej jari, po ktorej nasledovalo horúce leto a potom viac ako dvadsaťročná tuhá zima. V máji oslávil päťdesiat rokov. Možno preto už niekoľko rokov pripravuje film o Alexandrovi Dubčekovi. S Robom Kirchoffom sa rozprávala Hana Beranová.

Pamätáte si ukričaného strýka Pepina z Postřižin, záchranára Janderu zo Sanitiky alebo doktora Mráčka z legendárnej snímky Jak utopit dr.Mráčka aneb Konec vodníkú v Čechách?  Filmovú kariéru začínal Jaromír Hanzlík (70) veľmi mladý. Mal iba 17 rokov a už hral veľké úlohy vo filmoch Bloudění, Kočár do Vídně alebo  Romance pro křídlovku.  Možno až priveľmi skoro spoznal omamnú chuť slávy.  S laureátom Ceny prezidenta 53. MFF Karlove Vary sa zhovárala Hana Beranová.

V prestížnej sekcii Panorama Special bol na 68. ročníku Mezinárodného filmového festivalu Berlinale uvedený film slovenského režiséra Martina Šulíka Tlumočník. Jiří Menzel a Peter Simonischek v ňom hrajú hlavné úlohy dvoch mužov, ktorí hľadajú pravdu o vojnovej minulosti. Film vzbudil veľký záujem, na novinárskej projekcii i na slávnostnej svetovej premiére bolo do posledného miesta plno. Menzel sa síce zo zdravotných dôvodo zúčastniť nemohol, ale Šulík i Simonischek poskytli rad rozhovorov mezinárodným médiám a tiež diváci v sále s nimi ešte dlho o filme diskutovali.

So srbským scenáristom, režisérom a teraz už aj hercom Emirom Kusturicom a talianskou modelkou (teraz už aj filmovou hviezdou) Monicou Bellucci sme sa rozprávali vlani na benátskom filmovom festivale. Sedeli sme v prútených kreslách pod slnečníkmi na terase secesného hotela Hungaria na rušnej hlavnej ulici len zopár hodín pred svetovou premiérou ich spoločného filmu Na mliečnej ceste. Boli síce napätí očakávaním, ale zároveň z nich sršala spokojnosť.

Na slávnostnom ukončení 52.ročníku MFF v Karlových Varoch  si prevzal Cenu prezidenta festivalu za celoživotný prínos českej kinematografii jeden z najúspešnejších českých režisérov a scenáristov, 87-ročný Václav Vorlíček. V karlovarskom Mestskom divadle pritom osobne uviedol viac ako 50 rokov starú komédiu Kdo chce zabít Jesii.

S menom popredného slovenského kameramana Jána Ďuriša (1945) sa stretávame takmer pri všetkých úspešných slovenských filmoch. Po skončení štúdia na pražskej FAMU začínal v dokumentárnej tvorbe, v hranom filme debutoval so snímkou Jána Zemana Hra na telo (1979). S jeho menom sa spájajú také filmy ako Štvrtý rozmer, Kára plná bolestí, Lampáš malého plavčíka, Nedodržaný sľub, najviac ich však nakrútil s Jurajom Jakubiskom. Za snímku Nejasná správca o konci sveta získal na MFF 1997 v Montreale Cenu za kameru.

Kto by nepoznal Jiřinu Bohdalovú, familiárne Bohdalku? Je českým rodinným striebrom. Ako 6 - ročná stála pred kamerou v snímke Pížla a Žížla na cestách /1937/. V detstve ju dokonca porovnali s americkou detskou herečkou  Shirley Templovou. Na DAMU ju však prijali až na tretí krát. Keďže jej spolužiačkou bola Jana Werichová , dcéra slávneho Jana Wericha, mladá Jiřina začínala po jeho boku v divadle ABC. Werich údajne dokonca povedal, že keby zakladal nové Osvobozené divadlo, z komikov by nechcel nikoho, iba dve ženy: Jiřinu Bohdalovú a Jiřinu Bohdalovú!

„Kúpim si klobúk so zajacom, ebenovú paličku a budem robiť zázraky“, hovorí Juraj, hrdina Jakubiskovho prvého celovečerného hraného filmu Kristove roky (1967). Zrejme preto Juraj Jakubisko dodnes nosí čierne, ružové, žlté či biele klobúky. Vraví, že tie najkrajšie scény sa mu podarilo nakrútiť práve vo chvíľach, keď mal na hlave klobúk. A hoci je klobúk symbolom mesta, Jakubisko sa často vracia takmer až k pohanskej kultúre, možno na koniec sveta, do rodnej Kojšovej, ako mi pred časom povedal v jednom z mnohých rozhovorov.

Marko Škop pochádza z Prešova. V roku 1996 absolvoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v roku 2001 dokumentárnu tvorbu na Vysokej škole múzických umení. Režíroval filmy Ochrana úradu,Rómsky dom, Iné svety, Osadné. S Jurajom Johanidesom nakrútil dokument Slávnosť osamelej palmy, ktorý je poctou režisérovi Elovi Havettovi.