Vladimír Štric, absolvent  filmovej a televíznej réžie na pražskej FAMU, začínal po skončení štúdia pracovať v Slovenskej filmovej tvorbe. V roku 1988 nakrútil film Iba deň, po ňom nasledovala snímka Ulice bez mena. V roku 2009  sa predstavil filmom Hostia – Hauerland. Jeho posledný podnetný a zaujímavý dokument  Povstanie Slovensko 1939-1945 (2013) vyvolal rozruch, ale bez toho tvorba nemá zmysel. Horšie je mlčenie. Od roku 2006 je umeleckým riaditeľom medzinárodného filmového festivalu Cinematik v Piešťanoch. Okrem toho je vedúcim kancelárie Creative Creative Europe Desk Slovensko. Na budúci týždeň 11. septembra sa začína v Piešťanoch už 13. ročník spomínaného festivalu Cinematik, ktorý potrvá do 16. septembra. O festivale, ale aj jeho ďalších možnostiach, sa zhovárala Emília Kincelová.

Tohto roku je to už v poradí trinásty ročník filmového festivalu Cinematik. Začínali ste skromne, ale postupom času festival naberal na sile a dnes už môžeme hovoriť, že sa definitívne dostal do povedomia verejnosti. Čo by ste chceli ešte zlepšiť ?
Na každom festivale je ešte čo zlepšovať, ale skôr by som šiel cestou prehlbovania kvality, než ďalším navyšovaním sekcií programu, alebo počtu filmov. Keďže sme medzinárodný festival, tak si tiež kladieme otázku, čím prispievame do medzinárodného audiovizuálneho prostredia a tu rovnako vidím ešte rezervy. Mohli by sme mať aj viac hostí, ale to záleží aj od finančných prostriedkov.

Od začiatku sledujem vývoj festivalu a páči sa mi, že neohurujete rôznymi akciami, ale staviate viac na kvalitnom programe. Ostávate pri doterajšej koncepcii alebo chystáte nejakú zmenu ?
Už na začiatku sme si povedali, že chceme byť festival bez červených kobercov, stopercentne zameraný na diváka a kvalitné filmy a táto koncepcia sa nezmenila. Na druhej strane je nevyhnutné programové sekcie obmieňať a určitý re-fresh programu pripravujeme, zrejme už na budúci rok.

Čo nového prinesie 13. Cinematik po obsahovej stránke ? Vieme, že má dve hlavné súťaže, a to Meeting Point Europe pre hrané filmy a pre dokumenty Cinematic. doc. Čo zaujímavé okrem toho uvidíme  a čím sa tento ročník bude odlišovať od predchádzajúcich?
Posledné tri roky sa zameriavame na komplexné predstavenie jednej z európskych a na prvý pohľad menej známych kinematografií, tento rok to bude Nórsko. Premietneme výber 10 filmov, ktorý pre nás pripravil kurátor sekcie, nórsky filmový kritik Aksel Kielland a vo výbere je veľa zaujímavých filmov rôznych žánrov. A keďže ide o komplexný pohľad, i ďalšia sekcia, Rešpekt, je venovaná nórskemu tvorcovi – Joachimovi Trierovi, premietneme všetky jeho 4 hrané filmy plus všetky jeho krátke filmy, to považujem za raritu.

Každý festival, rozhodne tie, ktoré sa snažia byť medzinárodnými, majú ambície udeľovať ceny. Tentoraz mi ide o to, že na Slovensku nemajú nijaké pomenovanie. Lebo vyhlásiť len ceny nič nehovorí ani o festivale, ani o krajine. Filmy musia o niečo bojovať. Karlove Vary majú glóbusy, Berlín medveďov, Cannes palmu, Benátky levov. Nepokúsite sa pre štatutárne ceny vymyslieť nejaký názov ?
Výborný nápad. Porozmýšľame o tom.

Na Slovensku zatiaľ nemá ani jeden festival kategórie A a dlho ani nebude, ba dokonca je často rébusom, že mnohé sú z medzinárodného hľadiska nezaradené nikam. Máte ambície získať nejakú kategorizáciu alebo už ju máte?
V podstate som presvedčený o tom, že na svete je iba jeden skutočne áčkový festival, a to je Cannes – hovorím to pri všetkej úcte k Berlínu, Benátkam, Torontu a ďalším festivalom, ktoré majú štatút A-festivalu. Prakticky to znamená, že všetci autori a producenti mieria so svojím filmom najprv do Cannes a keď ich festival nevyberie, tak do Berlína, atď. Označenie A môže byť zároveň pre festival aj dosť veľký problém, pretože sa dostáva pod veľký tlak premietať v súťaži medzinárodné premiéry. Počet kvalitných filmov, ktoré  sa za rok nakrútia, je limitovaný a výsledok je, že aj A-festivaly sú nútené hrať menej kvalitné filmy, pretože iné jednoducho neostali. Áčkový festival znamená aj mať k dispozícii veľa, veľa peňazí, a to je na Slovensku skutočne problém. Príklad : Karlovy Vary majú každý rok k dispozícii viac než 5 miliónov eur, Cinematik (bez bartrov) okolo  150 000, čiže 3 % z rozpočtu Karlových Varov. Pritom Vary premietajú cez 200 celovečerných filmov, my 80, čiže tu je pomer 40 %. Pri všetkej skromnosti – ponúkame za málo peňazí veľa muziky.

Kúpeľné mesto Piešťany je totiž ideálna lokalita  na prekročenie hraníc tohto podujatia, nielen pre atraktívne prostredie, vo svete dostatočne známe, ale aj pre dostatok priestorov na premietanie filmov. Samozrejme, že je ešte veľa sa musí vylepšovať, ale za pokus by to stálo.
Súhlasím - Piešťany sú ideálne mesto pre veľký medzinárodný festival, nie sú ďaleko od Bratislavy, ak by to bolo treba, majú aj letisko a za tých 13 rokov sme prispeli aj k podstatnému vylepšeniu technickej infraštruktúry kinosál. Piešťany sú tiež najväčšie a najznámejšie slovenské kúpele, čo, samozrejme, automaticky zvyšuje atraktivitu pre hostí festivalu.  Mám ideálnu predstavu o festivale, kde sú všetky kinosály úplne plné, ten krásny park je plný ľudí, všade sa niečo deje, koncerty, happeningy, v reštauráciách sú rauty k premiéram... je to krásna predstava, zatiaľ nie celkom reálna, ale neopúšťa ma.

Súvisí s tým, samozrejme, aj kapacita ubytovacích možností, najmä pre zahraničných hostí. V Piešťanoch by to nemal byť problém alebo sa mýlim.
Ubytovacia kapacita Piešťan je omnoho väčšia, než využívame a veľa hotelov je skutočne na veľmi slušnej úrovni. V Piešťanoch je 5-hviezdičková Thermia Palace, viaceré 4-hviezdičkové hotely a hotely nižších kategórií sú častokrát na  omnoho vyššej úrovni, ako sú hotely rovnakej kategórie v Cannes, ktoré navyše majú nehorázne ceny.

Je nedostatok financií na príliš ambiciózne projekty alebo je to len neochota podporovať kultúru ešte problémom ?
Je to chronický problém a nelepší sa. Slovenské podniky ani podnikatelia žiadne peniaze na kultúrne projekty nedávajú. Ak aj majú niektoré festivaly sponzoring, ide v drvivej väčšine o štátne firmy, čiže v skutočnosti sú to štátne peniaze, ktoré iba pritekajú iným kanálom. Skutočne súkromní sponzori sa dajú zrátať na prstoch jednej ruky a to ešte presne nevieme, koľko peňazí ten sponzoring v skutočnosti je.