„Kúpim si klobúk so zajacom, ebenovú paličku a budem robiť zázraky“, hovorí Juraj, hrdina Jakubiskovho prvého celovečerného hraného filmu Kristove roky (1967). Zrejme preto Juraj Jakubisko dodnes nosí čierne, ružové, žlté či biele klobúky. Vraví, že tie najkrajšie scény sa mu podarilo nakrútiť práve vo chvíľach, keď mal na hlave klobúk. A hoci je klobúk symbolom mesta, Jakubisko sa často vracia takmer až k pohanskej kultúre, možno na koniec sveta, do rodnej Kojšovej, ako mi pred časom povedal v jednom z mnohých rozhovorov.

 ...nikdy som netušil, čo zo mňa bude. Bol som ako také dieťa, ktoré ciká pri plote a nikto nevie, či z neho raz nebude prezident. Sedával som na jednom z najvyšších kojšovských stromov a rozmýšľal som: predsa za tými horami musia byť ľudia, ktorí vymysleli bicykel, to musí byť fantastické. Bola to zvedavosť, čo ma hnala dopredu. Ale najprv som chcel byť ruským partizánom. Ako školáka ma prvý raz zasiahol film. Bolo to povestné ždanovovské obdobie, museli sme chodiť do kina, lebo, vraj, na každom prázdnom sedadle sedí triedny nepriateľ Sovietskeho zväzu. Chodili sme do kina aj štyri krát za týždeň a tie sovietske filmy nás tak zblbli, že sme sa cítili ako hrdinovia. Neuvedomovali sme si, čo sa u nás dialo v 50. rokoch, koho vešajú. A predsa tá povojnová doba priniesla jednu skvelú vec: ľudia boli po vojne nabití energiou, optimizmom, vedeli, že treba stavať, budovať niečo krásne. Neuvedomovali sme si v tej heroickej dobe, že budujeme socializmus a čo to je. Brali sme to ako náboženstvo...

Predstavovať režiséra, scenáristu, kameramana a výtvarník Juraja Jakubiska by bolo nosením dreva do lesa (Kristove roky, Zbehovia a pútnici, Vtáčkovia, siroty a blázni, Postav dom, zasaď strom, Nevera po slovensky, Tisícročná včela, Perinbaba, Pehavý Max a strašidlá, Sedím na konári a je mi dobre, Dovidenia v pekle, priatelia, Takmer ružový príbeh, Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, Nejasná správa o konci sveta, Post coitum, Báthory). Nesporne je najznámejším slovenským filmovým režisérom v zahraničí. Jeho filmy sa vyznačujú osobitou poetikou, bizarnosťou a hravosťou. Mnohí o ňom vedia, že je výborný kresliar. Svojho času si nakreslil občiansky preukaz, písal a kreslil denníky, v jeho scenároch je neraz viac obrázkov ako slov. Pôvodne chcel študovať grafiku, napokon to bola fotografia a tá ho zviedla ku kamere a réžii. Okrem toho si sám píše scenáre. V jednom zo svojich študentských filmov  si dokonca aj zahral – mŕtvu matku! Keďže nenašiel nikoho, kto by si ľahol do truhly, dal si šatku a ako mŕtvola režíroval. Začínal ako väčšina filmárov v tom čase, dokumentmi, ktoré žali úspechy na festivaloch v Manheime či Oberhausene. V polovici 60.rokov študoval  na FAMU s Dušanom Hanákom a Elom Havettom. Keď po Uhrovi odštartovala tzv. nová československá filmová vlna, pražskí filmári sa dali dokopy a Slováci zostali viac-menej osamelými bežcami. Jakubisko sa vtedy postavil vedľa starších – Uhra, Hollého, Vichtu, Solana. Počas normalizácie robil dokumenty, reklamy ....
...vtedy mi nedovolili ani v titulkoch uviesť meno. Bol som vtedy ženatý s Vášovou, ale Váš Juraj, to nejako nešlo, preto som  uvažoval aj nad pseudonymom Juraj Javisko, či dokonca Juraj San  Francisco. Dozvedel som sa, že som na čiernych listinách. Deväť rokov som nemohol robiť hrané filmy. Mrzí ma, že to bolo deväť najplodnejších rokov môjho života, mal som svoju estetiku, predstavy, mohol som ich posúvať ďalej, ale to už nikto nevráti...

V roku 1968 začal nakrúcať bizarný príbeh čudáckych ľudí so surrealistickými motívmi a narážkami na národnú tému Dovidenia v pekle, priatelia. Z politických dôvodov sa nakrúcanie zastavilo, dokončil ho až v roku 1990. Pôvodné skeptické posolstvo filmu pozmenil, k téme apokalypsy pridal tému vzkriesenia – a tým všetko pokazil. Po dokumentárnych návratoch, koncom 70.rokov nakrútil tragický príbeh mladého muža Postav dom, zasaď strom – film o tom, ako sa za socializmu kradne v duchu hesla: Kto nekradne, okráda svoju rodinu. Film, pochopiteľne, zakázali premietať.
...bola to takmer umelecká samovražda. Odrazu však prišla ponuka z televízie, nakrútiť komédiu o parte záletných drevorubačov Nevera po slovensky. Keď bol film hotový, prišli ho posudzovať so zápisníkmi. Keďže v ňom nenašli nič škodlivé, mohol som robiť filmy, ale iba historické alebo rozprávkové. Sága murárskeho rodu Pichandovcov  Tisícročná včela bola navyše koprodukcia s Nemcami a vtedy ani komunistom západné marky nesmrdeli.

Tak by sme mohli s Jurajom Jakubiskom spomínať z mnohých rozhovorov za uplynulých viac ako 25 rokov. Keď niekoľkými dňami prevzal národnú filmovú cenu Slnko v sieti za celoživotný prínos slovenskej kinematografii,  nespomínali sme. Hovorili sme len o tom, čo by ešte chcel nakrútiť, a tak sme nemohli obísť jeho plánovaný, veľký projekt Slovanská epopeja – príbeh Svätopluka a Veľkomoravskej ríše, ktorý pred niekoľkými rokmi s nadšením začal pripravovať.
Príprava neprestala, nevzdám sa, ale mnoho nepriaznivých okolností nám do toho zasiahlo. Mali sme skoro polovicu rozpočtu dohodnutú s americkým koproducentom. Lenže to mala byť veľká koprodukcia , boli tam aj Poliaci, Nemci, Rusi, Ukrajinci, a všetko nám trochu zamiešala politická situácia. Navyše my, ktorí sme boli lodivodmi celého projektu, sme nemohli získať finančný vklad zo slovenskej strany. Nedostali sme grant . Medzi tým nám pred dvomi rokmi zomrel americký producent, tak sme to prerušili. Ale rozhodol som sa, že predsa len niečo nakrútim...    

... váš rozpočet bol odvážny, skoro hollywoodsky, tuším 37 miliónov eur?
Viete, ja som chcel urobiť film aj pre susedov v Európskej únii, hlavne tých západných, ktorí nevedia nič o našej histórii. Chcel som urobiť film, aký sa tu možno nikdy nenakrúti, lebo toľko peňazí nedá asi nikto dokopy. Slovenská strana mala dať iba podiel z rozpočtu. Preto sa pýtam: kedy chceme nakrútiť veľký epos o Slovanoch, o Svätoplukovi, o začiatkoch našich dejín? V Čechách  teraz nakrúcajú všetko, čo sa týka ich histórie.  A my sa vždy len tak búchame do hrude, ale nevieme takéto veci podporiť. Keď som prezentoval tento projekt v Česku a hovoril som, že Svätopluk päť rokov vládol Čechom, skoro všetci sa vzbúrili a  povedali: my robíme filmy o našich veľkých vládcoch. Veď to obdobie vlády Svätopluka trvalo štyri-päť rokov? Oponoval som: ale vy robíte veľké filmy aj o panovníkovi, ktorý bol iba pol roka na tróne. A Svätopluk má význam pre delenie Európy, vytvoril prvý štátny útvar, podľa ktorého sa európske štáty začali riadiť. Inak musím povedať, že moji západní partneri boli prekvapení,  že chystám film o našich dejinách a doma som nedostal finančnú podporu.  

Rozhodne živé striebro v sebe nezapriete, aj keď o pár dní oslávite 78 rokov (30.4.1038), a to ako najstarší európsky pacient s transplantovaným srdcom! Vaše srdce filmára je nepokojné, takže keď to nejde so Slovanskou epopejou, tak to bude po tridsiatich rokoch Perinbaba?  
Keď sme to nakrútili, vôbec sme neuvažovali o pokračovaní. Neverili sme, že tridsať rokov tá rozprávka bude zabávať niekoľko generácií detí a stane sa takým vianočným symbolom. Potom zomrela Perinbaba - Julietta Masina aj Zubatá - Valéria Kaplanová. Vedel som, že by nebolo dobré urobiť pokračovanie s inou Perinbabou, diváci by stratili ilúzie. Až teraz, keď technika ponúka veľké možnosti, môžem tie dve nebeské bytosti urobiť nesmrteľnými. Samozrejme, bude to iný príbeh...

V akom štádiu je príprava Perinbaby 2?     
V strašnom štádiu.Už sme tri krát rozbalili a zbalili kamery. Chceli sme začať zimou, ale táto zima bola veľmi teplá. Sme však  pripravení, napríklad zajtra budem na východe, pretože fixujeme s architektom niektoré miesta, dokonca pôjdeme aj do Poľska, ktoré je koproducentom.

Máte už herecké obsadenie?  
Mám, dokonalé, dokonca prekvapivé. Budú to najmä slovenskí herci, syna Jakuba hrá mladý herec, Luciu, ktorá nahradí Alžbetku, nádherná mladá slovenská herečka, ale nechcem ešte prezradiť mená. Som však s nimi veľmi spokojný, oproti pôvodnej Perinbabe budú mať väčší priestor a myslím si, že sú aj herecky lepší. Dokonca som objavil medzi asi štyridsiatimi psami aj jedného talentovaného, ktorý vie robiť stojky na predných nohách... Mám obsadené aj vedľajšie role, je tam veľa českých hercov a niečo  predsa len môžem prezradiť, jednu rolu si zahrá Franco Nero.

Okrem toho sa nenudíte, pretože pokračujete v písaní svojho údajne osem dielneho životopisu.   
Dokončujem práve obdobie deviatich-desiatich rokov, keď som nemohol nakrúcať a zisťujem, že z obdobia, ktoré bolo nezaujímavé a netvorivé, si veľmi málo pamätám...

Máte mnoho prestížnych medzinárodných aj domácich ocenení (niekoľko Českých levov, Krištáľový glóbus z MFF K.Vary, Zlatá kamera z Art Film Festu, najvyššie štátne vyznamenanie Slovenskej republiky Pribinov kríž II.triedy). Teraz k ním pribudla národná filmová cena Slnko v sieti za celoživotný prínos slovenskej kinematografii.
No, to sú už také ceny ako keby in memoriam. Dúfam, že to nenaznačuje stop mojej ďalšej tvorbe, lebo ja radšej získavam ceny za filmy. Tie sú dôkazom, že ešte fungujem, že mi to stále myslí.  Inak tých cien mám už vyše  sto, ale,  samozrejme, táto cena ma veľmi teší. Napokon,  to nie sú iba moje ceny, film je kolektívne umenie, takže patria všetkým spolupracovníkom, s ktorými som nakrúcal.