Kto by nepoznal Jiřinu Bohdalovú, familiárne Bohdalku? Je českým rodinným striebrom. Ako 6 - ročná stála pred kamerou v snímke Pížla a Žížla na cestách /1937/. V detstve ju dokonca porovnali s americkou detskou herečkou  Shirley Templovou. Na DAMU ju však prijali až na tretí krát. Keďže jej spolužiačkou bola Jana Werichová , dcéra slávneho Jana Wericha, mladá Jiřina začínala po jeho boku v divadle ABC. Werich údajne dokonca povedal, že keby zakladal nové Osvobozené divadlo, z komikov by nechcel nikoho, iba dve ženy: Jiřinu Bohdalovú a Jiřinu Bohdalovú!

Celý život hrá v divadle : najskôr 37 rokov v Divadle na Vinohradoch, teraz v Divadle na Jizerce. Vo filme vynikla nielen v komediálnych postavách - Bílá paní, Dáma na kolejích, Čtyři vraždy stačí, drahoušku, Ženy v ofsajdu, Nesmrtelná teta, ale aj v dramatických – Hvězda  zvaná Pelyněk, Ucho, Pěnička a Paraplíčko, Jedna kočka za druhou alebo Fany . Naposledy  ju diváci mohli vidieť v televíznom filme Každý milión dobrý, koncom tohto roka uvedie ČT pokračovanie úspešnej rozprávky Anjel pána 2, v ktorej  si zahrá dušu odchádzajúcu do neba... Režisér Zdeněk  Zelenka, s ktorým nakrútila asi 20 filmov, o nej povedal: „Jiřina Bohdalová je výnimočná. Niekto je dobrý v divadle, iný vo filme alebo v estráde. Ona vo všetkom. Keby žila v inej dobe a inde, bola by jednou z najslávnejších a najbohatších herečiek sveta. Taký komediálny talent by nemohol uniknúť ani  pozornosti hollywoodskych filmárov .“ Na nedávnom 51.ročníku MFF v Karlových Varoch si Jiřina  Bohdalová prevzala Cenu prezidenta festivalu MFF Karlovy Vary. Pri tej príležitosti sa s ňou pozhovárala Hana Beranová

V legendárnom českom filme Škola základ života recitujú žiak Ladislav Pešek a učiteľ Jaroslav Marvan  báseň Adolfa Heyduka Štěstí. Co je štěstí? Muška jenom zlatá. Okolo vás asi celý život lieta roj zlatých mušiek...
Viete, ja nechodím na trh so svojimi trápeniami, nezdôverujem sa s nimi, ale mám  ich toľko, ako každý človek. Síce sa hovorí, že podeliť sa s radosťou znamená dvojnásobnú radosť, a to ja hneď vykecám. Ale podeliť sa s trápením, žiaľom, to  je tiež dvojnásobné trápenie, bolesť a rany si tým stále obnovujete. V živote som nešla vždy rozkvitnutým sadom. Ale myslím si, že som predsa len mala šťastie: vyberali si ma chytrí ľudia, asi preto, že protiklady sa priťahujú /smiech/.

Niektorí herci tvrdia, že je to osud, údel, náhoda  alebo  dôsledok ich exhibicionizmu, že sa dostali k herectvu.

V každom hercovi je kus exhibicionizmu. Bohužiaľ, každá matka má pocit, že keď jej dieťa exhibuje, čo je rozkošné, je v tom základ herectva. Ale tak to nie je. Ja som sa tiež rada predvádzala, podľa rozprávania mojej maminky, ktorá bola nadšená ochotníčka. Ale moja sestra taká nebola. Keby jej niekto povedal, aby vyliezla na javisko, tak dá svoje posledné peniaze, aby tam nemusela ísť. Takže sa s tým človek pravdepodobne narodí. Žiaľ, v dnešnej dobe to  šaškovanie nie je ani dobré herectvo, ani dobrý humor. A to ma hnevá, pretože humor je výsostný dar, ten si musíte vážiť. Nerada kritizujem, aby ľudia nepovedali, že stará baba kritizuje, ale to skutočne  nie je  o veku.   

Som rada, že ste spomenuli práve humor, pretože ste síce nekorunovanou, ale kráľovnou českej komédie...
...to ste mi nahrali, úplne presne teraz vidím Jula Satinského, ako mi raz napísal kartičku s vetou: Si naša kráľovná!

A to sa zvykne hovoriť, že mnohé herečky nie sú stvorené pre komické postavy. Napokon komičiek je aj menej ako mužov - komikov.  Ale vám sa údajne už spolužiaci na DAMU smiali, dokonca aj keď ste hrali tragické úlohy.  
Oni sa mi smiali asi preto, že som sa hanbila prežívať tragické situácie a vždy som do toho vložila nejakú grimasu. Musela som to mať v sebe. Samozrejme, inak život  nie sú iba samé srandy.  Prežila som v mladosti dosť škaredé chvíle, to sa vryje človeku do pamäti. Otec bol vo väzení, aj mňa zavreli a potom má človek emocionálnu pamäť. Keď sme napríklad robili seriál z väzenia Priateľky z domu smútku, stačilo aby som si spomenula na svoje väznenie a hneď sa mi to lepšie hralo. Herec musí niečo prežiť. Keď to hrá len tak, aby hral,  je to povrchné. Aj keď ten herec niekedy za to nemôže.

Hrali ste v asi 180-tich  filmoch a vyše 60 rokov hráte aj v divadle.  Mnohí herci hovoria, že divadlo s vôňou dosiek, šminiek, zákulisia a najmä diváci, je pre nich viac ako film.   
To je veľký rozdiel. Samozrejme, vo filme nemôžete výkon opraviť, takže keď sa pozerám na niektoré svoje filmy, už pre pamätníkov, stále sa  opravujem. Ale divadlo je predovšetkým kontakt s publikom. Každé predstavenie je iné, podľa toho, aký diváci sedia v hľadisku. Niektorí sa  viac smejú,  iní sú unudení, unavení, jednoducho, divák je spolutvorca predstavenia. To si veľakrát  ani neuvedomuje. Keď je dobrý, pozorný a vnímavý divák, vtedy sa mi hrá výborne. To je na divadle nádherné, pretože keď niekto, samozrejme, z tých dobrých hercov, hrá stú alebo dvojstú reprízu, nemôže to byť mechanicky rovnaká. Ja mám pred každým predstavením nervy, ale také príjemné, aby som to zahrala stopercentne. Vlastne vám to  ani neviem presne povedať, tých pocitov je veľmi veľa, ale divadlo je u mňa na prvom mieste.

Vráťme sa k filmom, v ktorých ste hrali:  mnohé postavy boli komické, ale zahrali ste si aj vážne, dramatické. Napokon na 51. MFF v Karlových Varoch ste uviedli dnes už legendárny film Karla Kachyňu Ucho /1970/, ktorý potom 20 rokov ležal v trezore, ale dodnes pri ňom mrazí. Pred časom ste však  vyslovili želanie, zahrať si blázna. Vaša Fany síce bola mentálne handicapovaná, ale k 85. narodeninám vám režisér Zdeněk Zelenka  napísal postavu na želanie: v televíznom filme Každý milión dobrý ste hrali energickú majiteľku prosperujúcej firmy, ktorá po vážnej autohavárii, prehodnotí  svoj  život, rozhodne sa firmu predať a získané prostriedky venovať tým, ktorí ich  potrebujú. Keď jej syn  zistí, že začala rozdávať majetok, pod tlakom svojej ženy sa  usiluje vyhlásiť matku za nesvojprávnu. Takže ten sen sa vám splnil. Máte ešte nejaký herecký sen?
Už nemám sny.  Dostávam ponuky, často aj nekvalitné, tie odmietam, lebo na to už nemám čas. Ale keď  príde kvalitná ponuka, ktorá ma zaujme a budem mať pocit, že by som tam ešte mohla niečo pravdivé odovzdať, pretože ja inak neviem hrať, tak pokiaľ mi bude pamäť slúžiť a  budem môcť chodiť, ešte by som si niečo dopriala.  

Máte svoje top filmy alebo inscenácie?

Mám také dva top-topy: jedno je spomínaný film Ucho scenáristu Jana Procházku a druhá je Generálka Jiřího Hubača v divadle. To sú dva nadčasové texty a dvaja autori, pri ktorých som mala obrovské šťastie, že si ma vybrali. Ľutujem, že pán Procházka, krátko po dokončení Ucha zomrel, pretože vtedy mi povedal: dovolíte, pani Bohdalová, aby som pre vás písal ďalej? Už sa to, žiaľ, nestalo. To boli páni autori. Viete, ja som si vždy, ako mnohí herci, menila texty takzvane do huby. Ale keď som čítala scenár Uch a začala  som si  vpisovať svoje slová, zrazu som si povedala: ty si taká blbá  a slovo po slove som sa vrátila k veľkému autorovi.

Dostali ste množstvo ocenení: dvakrát ste získali  Českého leva  / Nesmrteľná teta, Fany/, niekoľkokrát ste vyhrali televíznu divácku cenu TýTý. Nedávno, na 51.MFF v Karlových Varoch, ste dostali Cenu prezidenta MFF Karlove Vary. Mimochodom, v roku 2003 sme sa stretli na Artfilme v Trenčianskych Tepliciach, kde ste na Most slávy pripevnili svoju tabuľku s Hercovou misiou. Asi žiadna zo súčasných českých herečiek nedostala toľko ocenení ako vy...

...ale ja mám najradšej ceny od divákov, pretože tie sa nedajú zmanipulovať. Vtedy som radosťou  celá bez seba. Samozrejme, všetky ceny si vážim,  mám rada ocenenia ...

Ako včela med?
Presne tak,  ukážte mi jedného herca, herečku, ktorí nie.

Na spomínanom trenčiansko-teplicom Moste slávy, ale aj medzi laureátmi cien z karlovarského festivalu, sú mená hercov a herečiek, ktorých pozná celý svet.  Sú medzi nimi takí, ktorí sú vám sympatickí, ktorých obdivujete alebo by ste si s nimi rada zahrali ?  Napríklad s Juliettou Masini ...
To áno, niektoré filmy jej naozaj závidím a Felliniho tiež. Ale tých hercov a herečiek, s ktorými by som si rada zahrala je veľa, napríklad taká Meryl Streep. Kto mi je však skutočne blízky, to je Robert de Niro. Stretla som sa s ním osobne na karlovarskom festivale a zostal mi v pamäti hlavne preto, že je normálny a nerobí zo seba žiadnu hviezdu. A ďalší je Sean Penn. So sestrou ho voláme Standa Tuška. Ten sa mi dokonca  páči aj ako muž.

Mali ste šťastie, že ste hrali s s niekoľkými generáciami českých hercov, herečiek, mnohí sú už, žiaľ, v hereckom nebi.  Mení sa nie len doba, ale aj spôsob hrania a humor?
Samozrejme, hrala som skutočne s mnohými, ale nerada by som menovala, aby som na niekoho nezabudla alebo neurazila. Nakrúcala som napríklad rozprávku s Jirkom Mádlom, ktorý má úžasný zmysel pre humor, ale veľmi dobre sa mi hralo aj  Geislerovou, Vilhemovou, Ondřejom Vetchým, proste je ich veľa. Lenže teraz je toľko seriálov, že z nich začínam blbnúť. Keď prepnem  z ČT 1 na ČT 2,  sú tam skoro rovnakí herci. Navyše v poslednom čase sme v Česku pre- detektívkovaní . Človek si pletie jednu detektívku s druhou a keď si  prepne napríklad na Colomba,  je celkom stratený...    

Každý z nás je originál, ale nikto nie je dokonalý. Predsa len herec-herečka, ktorí sú ľuďom na očiach,  by asi mali mať  aj istú odolnosť alebo predpoklady na to, aby zvládli nielen slávu -poľnú trávu - ale v neposlednom rade aj bulvárne klamstvá.
Na túto  tému som už unavená, znechutená aj  trochu ľútostivá. Pretože tí bulvárni novinári, novinárky, vyrástli na rozprávkach, v ktorých som hrala alebo som ich dabovala. A pritom nemajú úctu k človeku. Za peniaze napíšu čokoľvek. Keď im poviem: na toto vám nebudem odpovedať, oni na to: nevadí, my si niečo vymyslíme. Nechcem aby ma ospevovali, ale aby sa ku mne správali slušne. Popularitu už nepotrebujem, ja ju mám. Tak nech sa starajú o tých, ktorí popularitu potrebujú a hlavne, nech sa pod svoje články podpíšu.

Je obdivuhodné, aká ste aj v 85-tich rokoch aktívna. Niektorí mladí ľudia hundrú, že im práca skracuje deň, ale skôr narodení zase tvrdia, že im predlžuje život...
Pokiaľ robíte niečo, čo vás baví, je to náplň života a je jedno, aká je to práca. Môj otec bol stolár a vždy mi hovoril : tebe to drevo nevonia? Každý začína ako učeň, ale potom záleží na ňom, či bude znechutený drieť ako obyčajný stolár alebo z neho bude umelecký stolár. Bohužiaľ, dnešný svet, to je  tanec okolo zlatého teľaťa.

Ešte pred štúdiom na DAMU, ste dva roky učili na základnej škole v Ostrave. Vedeli by ste si predstaviť, že by ste dnes boli učiteľkou na dôchodku?
Vôbec nie. Ja ich ľutujem. Pretože tak, ako sa ja sťažujem, že by som potrebovala trochu úcty, tie učiteľky ju potrebujú tiež. Je to výnimočné a dôležité povolanie. Nie, nechcela by som byť dnes učiteľkou, ale pritom má to vtedy veľmi bavilo.  

Vo veku, keď si väčšina vašich rovesníkov užíva  /no užíva?/ dôchodok, vy máte stále veľa práce: hráte v Divadle na Jizerce, vo filmoch , boli roky, keď ste nakrútili aj tri-štyri, desaťročia ste robili televízne zábavné programy Televarieté s Vladimírom Dvořákom, dabing, televízne večerníčky... To je na niekoľko životov. Máte čas len tak žiť?
Ale, samozrejme, keby som išla z práce do práce, to by som sa zbláznila a nevedela by som, čo je reálny život. Lenže ja sa veľmi rada bavím a všetko robím naplno.  Neviem pribrzdiť a zabúdam koľko mám rokov. Bola som nedávno u lekárky, pretože keď prudko vstanem z postele, tak sa mi celá izba roztočí, a ona mi povedala: musíte vstávať  pomaly, opatrne. No dobre, pani doktorka, ale keď  mne sa to páči. Cítim sa ako vo sne ! A takto idem celým životom , asi to tak má byť. Som fatalistka.

Vy sa možno raz stretnete sama so sebou...
Je to možné. Moja sestra mi stále hovorí: ja sa na teba iba pozerám a už som unavená.

Diváci v Česku aj na Slovensku o vás vedia, že rada varíte. Napísali ste niekoľko kuchárskych kníh. Radosť vám určite robí aj dcéra Simona /Stašová/, ktorá v hereckom kumšte zreje ako dobré víno. Tak trochu sebareflexie: ako ste zvládli dôležitú, životnú rolu matky?
Keď bola Simona malá, môj otec bol vo väzení. Musela som veľa pracovať, pretože som v podstate živila rodinu: matku, sestru aj dcéru. Veľmi mi s dcérou pomáhala maminka, Simonina babička. Zobrala som si ju k sebe, až keď začala chodiť do školy. Určite to bola chyba, ale nemohla som inak. Vtedy som sedela stále pri telefóne, čakala som na ponuky, bola som k dispozícii kedykoľvek. Nie že by som chcela tak veľa hrať, ale potrebovala som peniaze  pre rodinu. Takže som bola generál rodiny. Samozrejme, preháňam. Ale teraz už vôbec taká nie som. Myslím si, že mám veľmi dobrý vzťah s dcérou. Simona si ide sama svojim úspešným životom a som na ňu pyšná. Ale najmä, mám dvoch skvelých vnukov, do ktorých som zamilovaná ako osol do otiepky sena, ako každá normálna babička. Pre mňa je totiž po celý život veľmi dôležité, aby som bola normálna.