Karty, ktorými Pedro Almódovar rozohráva svoje príbehy sa postupne menili. Prvý raz sa v našich kinách predstavuje v 80. rokoch s divokou historkou Ženy na pokraji nervového zrútenia (1988). S gustom vášnivého provokatéra tradičných mravov načiera do rozsiahlej bibliotéky melodramatických kusov a ponúka svojim hrdinkám možnosť spektakulárnej vendetty svetu a najmä mužom. Postupne všetko, celý pestrofarebný kolotoč tíchne a krotne. Almódovar sa s čoraz väčšou záľubou oddáva budovaniu intímnych portrétov, naplnených emocionálnymi apelmi na publikum, zdieľajúcim všetky sklamania i víťazstvá hrdých a niekedy i krásnych žien. Čo ho, našťastie, neopúšťa je cit pre jemnú iróniu. Obvykle sa vynára kdesi v druhom pláne, ale je prítomná a dôverčivých nijako neurazí.

Brať úplne vážne príbeh o dvoch matkách vo filme Paralelné matky, keď sa Janis (Penelope Cruz) a Any (Milena Smit) stretnú v pôrodnici, porodia a rozídu sa, aby vzápätí Janis zistila, že jej dcéra nie je jej dcéra a dievčatká omylom vymenili, asi celkom dobre nejde. Motív zámeny detí je po chudobnej sirote, z ktorej sa stane úradovaním osudu dcéra boháčov, jedno z najohranejších melodramatických klišé, ani netreba chodiť do červenej knižnice alebo pozrieť si stovky dielov nejakých hispánskych telenoviel. Almódovar s ním však pracuje rafinovane, zbavuje ho krikľavých schém a zapletie doň dokonca historickú tému. Janis sa so ženatým otcom svojho dieťaťa Arturom (Israel Elejalde) zoznamuje v práci, je renomovaná fotografka a fotí jeho portréty. Keďže ide o forenzného antropológa, žiada ho o pomoc. V čase občianskej vojny zabili falangisti dedinských mužov, vrátane jej dedka. Masový hrob sa dlho nedarilo nájsť, a keď sa tak konečne stalo, dedinčanom chýbala odborná pomoc. Janis žiada Artura o asistenciu. Zblížia sa a dôsledok sa narodí o pár mesiacov. Arturo o pôrode nevie, Janis rešpektuje jeho rodinnú situáciu, má ženu chorú na rakovinu. Keď sa objaví a dozvie sa o svojom netušenom otcovstve, oznámi Janis, že k dieťaťu nič necíti a domnieva sa, že to nie jeho dcéra. Nahnevaná matka ho vyprevadí k dverám, ale červík pochybností ju vedie k šokujúcemu zisteniu. Podľa testov DNA jej laboratórium oznámi, že nie je matkou dievčatka.

Z tohto zdanlivo vedľajšieho motívu sa v závere, pri prácach na exhumácii kostier a s nimi spojených spomienok na mŕtvych členov rodín, stáva ideový svorník, čosi čo pozdvihuje triviálny príbeh o zámene detí, na nepatetickú apoteózu pokračujúcej línie ľudských životov, spojených večným reťazcom zdieľanej biologickej príbuznosti. Scenárista Almódovar ho uvádza spočiatku nenápadne, rozhovormi o tom, komu sa dievčatko, ktorého fyziognómia je zjavne iná, vlastne podobá. Janis sa domnieva, že sa v nej odráža genetické dedičstvo jej dedka z Kolumbie. Nakoniec je síce všetko inak, ale fotografie starých rodičov sú prítomné visia na stenách a často sa o nich hovorí. „Genetická metafora“ pokračuje konkrétnymi laboratórnymi výsledkami a dovršuje sa pri odkrytých hroboch. Kostry sa v poslednom obraze menia na telá mŕtvych. Almódovar sa bližšie historickými súvislosťami občianskej vojny v 30. rokoch nezaoberá, sústreďuje sa na ľudskú podstatu krvavého konfliktu medzi nacionalistami (k tým patrili aj zmieňovaní falangisti) a republikánmi, v ktorom zvíťazil generál Franco, diktátor, vládnuci až do polovice 70. rokov.

Témami Almódovarových filmov oscilujú rodinné vzťahy a často je v nich prítomná smrť blízkych, matiek, manželiek i dcér. V španielskej kultúre je to kultová záležitosť, importovaná a zdieľaná i v hispanizovaných juhoamerických teritóriách. Odkazuje často i do sféry biológie, či genetiky. Napríklad vo filme Koža, ktorú nosím (2011) je hlavnou postavou plastický chirurg, zosobnený obľúbeným Almódovarovým hercom Antoniom Banderasom.

Takmer v každom filme v súčasnosti najslávnejšieho Španiela, môžme sledovať jeho snahu povýšiť životnú banalitu na umelecky dôstojný príbeh, dodať mu emócie i nenapodobiteľnú estetiku. V súvislosti s jeho oscarovým filmom Všetko o mojej matke (1999), kterého divadelná verzia sa hrala aj na našich javiskách, hovorí: „Veci, ktoré sa zdajú veľmi triviálnymi, skutočne reprezentujú život“.

Diela španielskych režisérov Luisa Buňuela, Juana Antonia Bardema, alebo Carlosa Sauru a, samozrejme, Pedra Almódovara, reprezentujú v dejinách svetovej kinematografie nezameniteľné svety, plné výziev nielen tradicionalistickej spoločnosti, s jej hlbokým a autoritatívnym katolicizmom, ale i jeho estetickej verzii, atakovanej výbušnými surrealistickými obrazmi i divokými jazdami transgenderových príbehov, požehnaných rodinnou pietou.

Paralelné matky (Madres paralelas/ Parallel Mothers), Španielsko, 2021
Dĺžka: 120 minút
Réžia: Pedro Almodóvar
Scenár: Pedro Almodóvar
Kamera: José Luis Alcaine
Hudba: Alberto Iglesias
Produkcia: Pedro Almodóvar, Esther García
Hrajú: Penélope Cruz, Rossy de Palma, Aitana Sánchez-Gijón, Milena Smit, Israel Elejalde, Daniela Santiago, Julieta Serrano, Adelfa Calvo, Inma Ochoa, Trinidad Iglesias, Carmen Flores, Arantxa Aranguren, José Javier Domínguez
Distribúcia: Magic Box Slovakia
Premiéra v SR: 28. októbra 2021
Foto: Magic Box Slovakia