Nestáva sa často, aby sa indické filmy dostali do našej distribúcie. Ich frekvencia je asi jeden film za desať rokov s ohľadom na posledné uvedenie v kinách titulu Cudzí obed (2013) režiséra Ritesha Batru začiatkom roku 2014. Oveľa živší kontakt s touto mohutnou kinematografiou máme cez streamovacie platformy, kde je veľa z toho, čo môžeme v indickom filme označiť za dôležité. Či už ide o divácke hity ako Jawan alebo Pathaan, oba z roku 2023, alebo Biely tiger (2021) s mnohými festivalovými nomináciami vrátane tej oscarovej za najlepší adaptovaný scenár.

Veľká cena poroty na MFF Cannes, ktorú získal skromný, ale pôsobivý film Payal Kapadie s názvom Záblesky nádeje je však dôvod, pre ktorý sa distribútor rozhodol, že nám toto potešenie dožičí aj na veľkom plátne. Žiadne gejzíry pestrej farebnosti a tradičnej exotiky sa tu nekonajú, ide o príbeh dvoch zdravotných sestier z jednej bombajskej nemocnice. Ocitneme sa s nimi v prostredí mumbajskej (Bombaj bol v roku 1998 premenovaný na Mumbaj) nižšej strednej triedy, tá najspodnejšia nocuje na uliciach a cez deň tvrdo pracuje. Neuvidíme ani jeden turistický mumbajský obrázok, všetko je nakrútené skôr v dokumentaristickom štýle, bez dôrazu na komponovanú vizualitu. Ide tu o čosi iné, pravdivý obraz všedného života so všetkými existenčnými záležitosťami, bývaním, prácou a vzťahmi.

Rozprávanie sa sústreďuje na dvojicu postáv, Prabhy a Anu. Okrem toho, že obe pracujú ako sestry v nemocnici, zdieľajú i spoločné bývanie. Manžel Prabhy je v Nemecku a ona zažíva tichý údel osamelej manželky. Nemá o ňom žiadne správy. Keď im príde krabica s novou fritézou Made in Germany, Prabha ho v jednej zo scén dojímavo objíma. Cez jednotlivé situácie môžeme nahliadnuť do problémov, pri ktorých obe asistujú. Prabha pomáha jednej z kolegýň s legalizáciou bývania, lebo dom kde žila jej rodina, podlieha demolícii a náhradný byt dostanú len tí, ktorí môžu svoje práva doložiť. Parvati tvrdí, že byt, kde žila 22 rokov dostal jej muž od továrne, ale už zomrel a dokladov niet. Musí sa vysťahovať. Spolu s Prabhou hádžu kamene na veľký plagát, hlásajúci, že na mieste sa bude stavať bývanie pre vyvolených. Malá pomsta má i širšie pozadie, vidíme schôdzu odborov a ohnivú reč na obranu kolektívnych záujmov pracujúcich, sprevádzanú nadšeným potleskom. Medzi zúčastnenými sú i obe „rebelky“.

K Ane prichádza žena s dieťaťom a zjavnou snahou zistiť možnosti ako neotehotnieť. Anu jej radí vasektómiu manžela, za ktorú dostanú i príspevok tisíc rupií, ale to je nepriechodné riešenie. Dáva jej teda (zrejme) antikoncepciu. Jedna zo sestričiek upozorňuje Prabhu, že Anu si našla chlapca, ale je to moslim, všetci už to vedia a Prabha by jej mala dohovoriť. Anu si oblieka čiernu abaju a chystá sa na návštevu rodičov chlapca. Všetko ale končí jeho smskou, aby nechodila, sobáš sa nemôže uskutočniť, lebo dedinu vytopilo. Obe priateľky sa vyberú s Parvati do jej domu na pobreží mora. Nič iného jej neostalo. Keď sa na brehu mora objaví utopenec, Prabha mu rýchle poskytne prvú pomoc a muž ožije. Na nič si nepamätá a ona na chvíľu uverí možnosti, že ide o jej neprítomného muža. Ilúzia však mizne a žena sa vracia do reality. Zmierená, vyrovnaná a opäť plná láskavej empatie.

V istom zmysle je to film, venovaný presne vyhranenému ľudskému typu, alebo charakteru, samaritánke s vôľou obetovať sa a pomáhať druhým, s vnútornou krásou a pokorou. Nebúri sa, scéna s hádzaním kameňov a účasti na schôdzi odborov je iniciovaná skôr staršou a všetečnou Parvati. Tá má názor na každého a presne vie, čo by mala robiť aj Prabha. Káže jej telefonovať mužovi do Nemecka, čo ona i urobí, ale nikto nedvíha. Režisérka buduje štylistiku príbehu v kľúči dokumentárnej lyriky a v tejto optike vidíme život na uliciach 20 miliónového megapolisu, bežný pouličný ruch i bujaré oslavy sviatku Holi, tiež skromné byty hrdiniek a nemocničné priestory. Za všednou každodennosťou dvoch žien, s mikroprekreslením ich skromných osudov, postupne rastie intenzívna významová vrstva, určená predovšetkým emocionálnymi stavmi a väzbami. Čosi je reálne a konkrétne, ale v náznakoch sa odohráva i „divadlo“ ilúzii a túžob. Vo vzťahoch k mužom, ale aj k samotnému mestu. Mumbaj je vytúženým miestom miliónov, rozprávka, do ktorej smerujú chudobní dedinčania zo širokého okolia a plnia miestne slumy. Niektoré údaje tvrdia, že tvoria až 67% jeho priestoru.

Tento druh poetiky tvorí jeden zo segmentov indickej filmovej tvorby, aj keď je pri produkcii približne 2000 filmov za rok, naviac v 20 jazykoch, ťažké odhadnúť, nakoľko je populárny a rozšírený. Pripomína ale film z roku 2014 Labour of Love režiséra Aditya Vikrama Senguptu, príbeh o tom, ako sa dvaja pracujúci manželia pravidelne míňajú, naplnený rovnakou melanchóliou, bez akýchkoľvek dramatických „výbehov“. Kultúrne korene takejto naratívnej i vizuálnej artikulácie by sa asi dali hľadať v meditačných technikách, ktoré sú súčasťou takmer všetkých indických náboženstiev. Meditácia sa považuje za účinnú metódu na rozvoj spirituality a od nej k poetickej kreativite nie je ďaleko. Poézia hrala vždy dôležitú úlohu v spoločenskom živote najmä aristokratických kruhov a jej formy mali v Indii vplyv na ďalšie druhy umenia. Jej identifikácia vo filmových naratívoch nie je nová, originálne je však využitie v kombinácii s realistickým pohľadom do chudobnejších štvrtí a životov obyčajných ľudí. Inou polohou indických kultúr je extatický, výbušný výraz, dovedený najmä cez tanec k forme vedomia, s ktorou rovnako pracuje náboženstvo. Pohľad na film Záblesk nádeje cez poeticko - spirituálnu optiku dáva zmysel aj prvoplánovým dojmom, že ide o nedramatickú a do istej miery nudnú záležitosť.

Záblesky nádeje (All We Imagine as Light), India / Francúzsko / Holandsko / Luxembursko / Taliansko, 2024
Dĺžka: 118 minút
Réžia: Payal Kapadia
Scenár: Payal Kapadia
Hudba: Topshe
Produkcia: Thomas Hakim, Julien Graff
Strih: Clément Pinteaux
Zvuk: Benjamin Silvestre
Kostýmy: Maxima Basu
Distribúcia: Filmtopia
Hrajú: Kani Kusruti, Divya Prabha, Chhaya Kadam, Hridhu Haroon, Azees Nedumangad, Anand Sami, Bipin Nadkarni
Premiéra v SR: 15. mája 2025
Foto: Filmtopia