Predsedníčka poroty 78. Festivalu v Cannes, Juliette Binoche vo svojej záverečnej reči povedala, že neboli sme tu na to, aby sa plietli do politiky, ale posudzovali kvalitu filmov.. I keď je pravdou, že víťazný film Zlatou palmou ocenená Obyčajná nehoda (Un simple accident) iránskeho režiséra Jafara Panahiho to vyvracia, ale len zdanlivo. Porota mu udelila cenu nie pre politický podtext snímky, ale pre jeho filmové kvality. Naše obavy, že sa ceny nerozdelia spravodlivo, sa nepotvrdili pre všehochuť festivalovej ponuky, ktorá mohla k tomu zvádzať. Ocenilo sa všetko čo si cenu zaslúžilo a sporné film neprišli do úvahy.

Pomsta nikomu život nevráti
Iránsky režisér Jafar Panahi dlhé roky nemohol opustiť Irán. Aj keď sa v Cannes premietali jeho filmy vždy to bolo bez jeho účasti. Tohto roku sa nad ním zmilovali, mohol byť prítomný na uvedení súťažného filmu Obyčajná nehoda (Un simple accident), za ktorý si odniesol trofej najvyššiu Zlatu palmu. Panahi sa vyjadril, že nevie, ako sa zachovať, lebo má zmiešané pocity z toho, že je na festivale, čo mnoho jeho priateľov urobiť nemôže. Preberal Zlatú palmu za obrovského aplauzu, sprevádzaného oprávnene veľkými emóciami. Málokomu sa podarí nakrútiť film s takým výrazným humanistickým posolstvom, v ktorom sa ponížení a zničení ľudia dokážu povzniesť a nechať tyrana nepotrestaného. Po dlhých úvahách prišli k presvedčeniu, že im nestojí za to, aby si s ním špinili ruky. Odpustili mu, ale na to čo im spôsobil nezabudnú nikdy. Hlavnému hrdinovi vyvraždil celú rodinu, on sám má z pobytu vo väzení a z jeho šikanovania a trýznenia traumu na celý život,. Obyčajná nehoda teda nie je film o pomste, ale triumfe ľudskosti. Snímka je vyrozprávaná s ľahkosťou, bez drastických scén, dokonca  s jemným humorom.

Zmierenie dcéry s otcom
Nórsky film Sentimentálna hodnota (Sentimental value) renomovaného nórskeho režiséra Joachima Triera ocenený druhou najvýznamnejšou trofejou Veľkou cenou prezentoval režiijne majstrovstvo režiséra a herecké umenie Renate Reinsve, Inga Ibsdotter Lilleaas a Elle Fannig, no najmä vynikajúceho Stellana Skarsgårda. Trier rozpletá komplikované vzťahy jednej rodiny, kde vládne všetko len nie súlad. Otec je známy filmový režisér a staršia dcéra, Nora. zasa vynikajúca divadelná herečka. Obaja sa svojim spôsobom cítia ukrivdení, najmä Nora trpí pocitom osamotenosti a zbytočnosti. Otec sa zasa ťažko vyrovnáva so starnutím. Kedy dôjde k veľkému stretu visí vo vzduchu. Začne sa to nevinne a nečakane, otec ponúkne Nore hlavnú úlohu vo svojom najnovšom filme. Tá to striktne, ba až hystericky, odmietne. Úlohu dostane zahraničná herečka (Elle Fanning), ktorá keď prenikne do tajov scenára a, zahĺbi do neprehľadného príbehu, zistí, že rolu písal pre Noru a o nej, úlohy sa vzdá. Odmietanie zavŕši mladšia sestra, ktorá nesúhlasí, aby jej malý syn vo filme hral. Rozhodne sa však prečítať scenár, pochopí zámer, zmení názor a všetko je zrazu inak. Snímka sa do hĺbky zaoberá komplikovanými rodinnými vzťahmi, vyrovnaním sa s minulosťou a odpúšťaním - to sú hlavné aspekty tohto pozoruhodného a kultivovaného diela..

Neobľúbené ex aequo je späť
Museli sa veľmi hádať, keď šalamúnsky siahli po neobľúbenom ex aequo (rovným dielom) a rozdelili Cenu poroty dvom neporovnateľným filmom a zároveň dielam, ktoré sa nedali obísť. Sirāt španielskeho režiséra Olivera Laxea, je po filmovej stránke zatiaľ najspornejší a zároveň najzaujímavejší film festivalu. Už len bombastická hudba čudného sveta blízkej budúcnosti vovedie diváka do predzvesti mnoných tragédii, aby preverili  životaschopnosť človeka nevzdať sa a povstať z popola. Road movie o úpadku civilizácie selektuje a hľadá silných jedincov, ktorí budú schopní morálne vybudovať nový a krajší svet, lebo ten, v ktorom žijeme je odsúdený k zániku. Laxov opus je aj po formálnej stránke inovatívne dielo, vizuálne neopakovateľné, emočné najsilnejšie. Nedá o ňom neuvažovať. Žiaľ, je až príliš komplikované pre bežné publikum.

Nemecká režisérka Mascha Schilinski v snímke Zvuk padania (Sound of falling) zasa z rôznych pohľadov filozofuje najmä o smrti. Bolo toazda najdepresívnejšie dielo, lebo neponúka ani nijakú perspektívu. V tomto ohľade sú si oba filme predsa len v niečom podobné. Kým Laxe predsa len načrtne aspoň akú- takú nádej, Zvuk padania takmer nič. Trochu nádeje by azda naznačil nemecký názov snímky Pozerať sa do slnka (In die Sonne Schauen), ktorým asi autorka chce povedať, že okrem tmy je aj svetlo.

Majster stupňovania napätia
Cenu za réžiu si odniesol za politický thriller Tajný agent (O Agento Secreto) Kleber Mendonҫa Filho a herec Wagner Moura získal zasa Cenu za najlepší mužský herecký výkon. Obaja oprávnene. Mendonҫa Filho je majstrom stupňovania napätia a rozplietania komplikovaného príbehu a navyše má pevnú ruku pri vedení hercov. Príbeh sa odohráva v Brazílii roku 1977, keď v krajine vládla diktatúra a nikto si nebol ničím istý. V zemi vládla skorumpovaná vláda, ku ktorej vždy patrí aj vzostup mafie, najatí vrahovia a osamotení gangstri. Marcelo (Wagner Moura) chce po dlhom čase žiť so svojim malým synom, skryť sa s ním v mestečku Recife a začať nový život. No netuší, že vládne kruhy najali vrahov, aby ho navždy zniesli zo sveta. Režisér brilantne vniká, spletá a rozpletá neprehľadné praktiky vládnych nitiek a zároveň dáva nazrieť do hrnca svinstiev, ako dokážu diktátorské režimy rafinovane zničiť život človeka.

Bojí sa len matky
Mladá žena je introvert, nemá veľa priateľov a ani ich nevyhľadáva. Nechodí veľa do spoločnosti, žije utiahnuto, nevie sa vyrovnať s faktom, že má lesbické sklony. Je stále smutná, veľmi nešťastná a nevie čo so svojim životom začať. Kým sa nezoznámi so sympatickou Číňankou a padnú si do oka. Príbeh o lesbickej láske nazvala režisérka Hafsia Herzi Mála derniéra (La Petite Dernnière) a hlavnú úlohu si zahrala Nadia Milleti, ktorá jej priniesla Cenu za najlepší ženský herecký výkon. Ústrednou témou je tŕnistá cesta ženy s vyrovnaním sa svojej orientácie a snaha upokojiť sa, prijať ju. Neuveriteľne trpí, vyvoláva škandály, aby po namáhavej cesta našla svoje šťastie. Je jej dopriate upokojiť sa, prijať realitu, jediné čo nedokáže – povedať to matke, to už je nad jej sily. Malá derniéra je znepokojujúca obžaloba spoločnosti, ktorá nedokáže a nechce akceptovať inakosť, a tak zbytočne mnoho mladých životov zničí.

Dardenovci majú ešte vždy čo povedať
Belgickí režiséri, bratia Jean-Pierre a Luc Dardennovci, nemôžu chýbať na canneskom festivale. Čo ešte dokážu povedať, čo majú ešte v talóne? To sú otázky, ktoré si kladieme, Odpoveďou je, že im ešte stále nedošla invenciea a vedia prekvapiť. Tentoraz sa venovali téme materstvo. Mladé matky (Jeunes mères) je svieže dielo a veľmi dobre napísané i režírované, a tak nečudo, že bratia vyslúžili tentoraz Cenu za scenár. Život jeho piatich matiek je poučný i problematický. Jednu opustí otec dieťaťa, s ktorým rátala, čo zneistí a raní, druhá bojuje s neodbytnou, priam agresívnou matkou matkou, tretia má spoľahlivého partnera, len je, žiaľ, drogovo závislá, štvrtú matka vyhodí, ale nakoniec sa nad ňou zmiluje a piata nechce trieť biedu a dá dieťa na adopciu. Každá z nich prežíva materstvo inak, boria sa z inými problémami a hľadajú rôzne riešenia. Tvorcovia nenápadne a v podtexte sa snažia naznačiť, že by si mladé ženy mali rozmyslieť či sú už zrelé na matersto, či majú rodinné zázemie a spoľahlivého partnera, lebo to je v živote mladej matky to najdôležitejšie, aby sa aj v nepriaznivých okolnostiach mali na koho obrátiť.

Prežili sme rok 2000
Osobitnú cenu poroty udelila porota čínskemu režisérovi Bi Ganovi za film Zmŕtvychvstanie (Ressurection). Už expozícia je zmätená, čo pokračuje ďalej, jeden obraz strieda druhý, síce po vizuálnej stránke zaujímavý, ale bez súvislostí. Neskôr zistíme, že sa dej odohráva v blízkej budúcnosti a hlavný hrdina spätne prezentuje dejiny Číny, kým sa nezastaví v roku 2000, keď sa očakáva koniec sveta. Obraz zosivie, farby sú pochmúrne, smutné, padne polnoc a nič sa nestalo. Ráno opäť vysvieti slnko, svet to prežil, je opäť krásny, obraz hýri vo farbami - svet vstal z mŕtvych. Vyznať sa v deji bol problém a nedá sa odškriepiť, že forma výrazne prevládla nad obsahom. No predsa len zaujal, lebo bol iný ako ostatné a možno to chcela byť metafora na rôzne fámy, hoaxy a podobné nezmysly alebo ich výsmech.

Čo bolo ústrednou témou filmov 78. Festivalu v Cannes ? Predovšetkým kritika netolerantných diktátorských režimov, násilie páchané na nevinnom obyvateľstve, ktoré potom vplýva aj na medziľudské i rodinné vzťahy. Kritika netolerantnej, xenofóbnej spoločnosti, ktorá nedokáže tolerovať inakosť, žiaľ, ani problémy dnešnej mládeže. Ľudia nedokážu prijať, že míľovými krokmi rozvíjajúca sa technika a vznik sociálnych sietí dnešnú mládež determinujú a výrazne ovplyvňujú. Sú pochopiteľne iní, majú iný pohľad na svet. Nechápajúc problémy a rozpory súčasnosti sa potom uzatvárame do ulity a tvárime sa, že sa nás to nedotýka. Dotýka a veľmi. A tiež vyplynulo z toho čo sme videli, že by sme si mali konečne uvedomiť, že žijeme v treťom tisícročí a nevracať sa svojim správaním a pohľadom na svet takmer až do stredoveku.

P.S . Dvojdňové meškanie kvôli  technickej poruche.

Foto: Festival de Cannes