Niet takej háklivej témy, ktorá by sa nedala realizovať s vkusom i úplne poburujúco. Nakrútiť film s nesmiernym citom a pochopením pre lesbický vzťah adaptovala na filmové plátno francúzska režisérka a scenáristka Céline Sciamma vo filme Portrét ženy v plameňoch.

Autorka scenára a režisérka sa netají svojou orientáciou a možno preto dokáže tento problém tak pútavo a zároveň kultivovane prezentovať. Netají ani svoj vzťah s herečkou Adèle Haenel, ktorá stvárnila vo filme jednu z hlavných úloh. Film Portrét ženy v plameňoch uviedli v tohtoročnej súťaži v Cannes a režisérka získala Cenu za najlepší scenár. Snímka je už jej štvrtým celovečerným filmom, upozornila na seba už v roku 2007 snímkou Akvabely. Nasledovali filmy Tomboy (prekladaný ako Chlapčica) získal Cenu Teddy na Berlinale 2011 a Dievčenskú bandu uvideli v roku 2014 v Cannes.

Snímka Portrét ženy v plameňoch sa odohráva neďaleko Bretane na pustom francúzskom ostrove v roku 1760. Marianne (Noémie Merlant), dcéra známeho maliara, pripláva na ostrov počas veľkého vlnobitia a nebyť jej šikovnosti a odvahy skočiť do studeného mora, prišla by o maliarske potreby. Má totiž za úlohu portrétovať dcéru bohatej vdovy, aby mohla obraz poslať nádejnému snúbencovi do Milána. Problémom je len, že Héloïse (Adèle Haenel) nesúhlasí s manželstvom a odmieta byť modelom. Už jedného maliara vyštvala, Marianne musí hrať len úlohu spoločníčky a nakresliť obraz z  toho čo si zapamätá. Matka (Valeria Golino) svoju druhorodenú dcéru vytiahla z kláštora kde bola spokojná, aby zachránila čo sa dá. Sestra zrejme takisto nesúhlasila s matkiným rozhodnutím a nevie sa, či náhodou, ale je pravdepodobnejšie, že spáchala samovraždu skokom do mora. Marianne,  moderne uvažujúci a nekonvenčný človek, si najskôr všetko zistí, do rodinných tajomstiev ju zasväcuje mladá slúžka Sophie (Luàna Bajrami), a hrá teda spoločníčku spurnej, uvzatej a trucujúcej Héloïse. Ich prechádzky na prekrásnom a divokom pobreží sú nekonečné, dlho mlčia, pomaly sa zbližujú a postupne rastie aj vzájomná príťažlivosť. Marianne pritom po večeroch, tajne kreslí jej portrét. Je tam len na veľmi krátku dobu, portrét je hotový, ale ženy sa dovtedy tak zblížia, že pomyslenie, že by sa už nestretli, je neprijateľné. Obe sú však rafinované – model nie je s obrazom spokojný, cíti sa byť aj podvedená, maliarka zasa obraz zničí. Matka sa rozhodne okamžite ju prepustiť, ale dcéra vyhlási, že to teda nie ona sa dá odteraz poslušne portrétovať. Matka na istý čas opustí ostrov, teda ľúbostný vzťah dvoch osamelých duší má zelenú.

Ak si však myslíte, že som veľa prezradila z príbehu tak je to omyl. Naznačila som len kostru rozprávania – príbeh je zašifrovaný v nuansoch, inteligentných dialógoch a v zdanlivých maličkostiach. O čom je táto snímka sa z vyrozprávania obsahu veľa nedozviete. Film má hĺbku, viac vrstiev, len ich treba pomaly odkryť. Pozitívum je aj estetická a obrazová stránka filmu. Do sýtosti sa mohla v zobrazení divokej prírody vyhrať kameramanka filmu Claire Mathon, ktorá túto šancu aj dokonale využila. Tak, aká je vášnivá a divoká láska dvoch mladých žien, tak buráca aj divoká príroda, čo sa kamere podarilo verne zachytiť. Nemenej rafinovane sú napísané úsporne dialógy, nečudo veď sa pod ne podpísala úspešná scenáristka Céline Sciamma, ktorá je zároveň aj režisérkou filmu. Tak dômyselne využiť príbeh Orfea a Eurydiky, pretkať ním nenápadne celé rozprávanie, je obdivuhodné. V podstate celý film je úvahou na tému, ako sa zachovať v krízových, ale najmä dôležitých životných situáciách. Čo je správne a čo nie demonštruje autorka aj na jednej z nezabudnuteľných scén filmu nezákonného umelého potratu mladej slúžky. Poviete si čo už môže byť na tom pekné. Môže len to treba vedieť. Je to síce srdcervúca, ale zároveň nádherná sekvencia, ktorá bez moralizovania odpovedá na otázku, či sa mladá žena rozhodla správne. Netreba k nej vonkoncom nič dodať, vnímaví divák ju okamžite pochopí.

Orfeovský leitmotív, ktorý sa prelína rozprávaním od druhej polovice snímky, je zároveň filozofickou úvahou o zmysle života, tvorby a dôležitých životných medzníkoch. Marianne v podaní sympatickej Noémie Merlant pochopí hodenú rukavicu a zachová sa podľa svojho svedomia, s vedomím, že možno stratí všetko. Jej výkon je civilný, presvedčivý a verný atmosfére doby, v ktorej  mladí umelci nemali na ružiach ustlané, i keď vďaka úspešnému otcovi ju žiadna tragédia nestihne. Héloïse Adèle Haenel je už menej odvážna, zraniteľnejšia, o to však tvrdohlavejšia a uvzatejšia. Čo si zoberie do hlavy to aj presadí. Herecký výkon oboch hlavných predstaviteliek je vyrovnaný a ťažké je rozhodnúť sa, na ktorú stranu sa prikloniť. Dvojicu výborne doplňuje Luàna Bajrami v úlohe slúžky Sophie, ktorá je raz naivná, inokedy zasa až príliš rozhodná a v podstate tvrdo realistická.  Ako som už spomenula osobitnú pozornosť si zaslúži výtvarná stránka filmu. Nič nie je ponechané na náhode, kostýmy (Dorothée Guiraud) presne odzrkadľujú dobu, v ktorej je príbeh odohráva, kamera je bravúrna a prostredie dokonale zvolené.

Snímka  Portrét ženy v plameňoch sa môže teda spokojne zaradiť medzi filmy, ktoré s vkusom a nadhľadom pertraktujú lesbickú tému. Nikomu neurazia, dokonca aj odporcov týchto diel zaujmú, lebo film má aj hlbší rozmer, ako len samotný problém LGBTI komunity. Ba povedala by som, že v tomto prípade je to len zámienka, ako hlbšie nazrieť do tajov ľudského vnútra. Film však osloví skôr publikum filmových klubov ako návštevníkov multiplexov.

Portrét ženy v plameňoch (Portrait de la jeune fille en feu), Francúzsko, 2019
Dĺžka: 120 minút
Scenár a réžia: Céline Sciamma
Kamera: Claire Mathon
Strih: Julien Lacheray
Kostýmy: Dorothée Guiraud
Hudba: Jean -Baptiste de Laubier
Hrajú: Noémi Merlant, Adèle Haenel, Valeria Golino, Luàna Bajrami, Christel Baras, Armande Boulanger, Guy Delamarche, Clément Bouyssou a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 21. novembra 2019
Foto: ASFK