„Nie je to film o záhade, ale verím, že je v ňom viac napätia než v čomkoľvek, čo som doteraz nakrútil,“ povedal rumunský režisér Radu Muntean o svojom piatom celovečernom hranom filme O poschodie nižšie, ktorý vznikol vlani v širokej koprodukcii Rumunska, Francúzska, Nemecka a Švédska.

 Výrazný predstaviteľ rumunskej „novej vlny“, ktorého s očakávaním vítajú na medzinárodných festivaloch zvučných mien, predovšetkým v Cannes, zostal verný svojej téme (skúma správanie obyčajného človeka, do života ktorého vtrhne nečakaná udalosť) i poetike (realisticky, až dokumentárne verne zobrazuje jeho každodenný život, pod povrchom ktorého ako láva v sopke buble dráma). Radu Muntean (1971) debutoval v roku 2002 filmom Fúria – Zúrivosť, obrazom nelegálnych automobilových pretekov. Jeho medzinárodne hojne oceňovaný druhý film Papier bude modrý, nakrútený o štyri roky neskôr podľa skutočnej udalosti, bol dokumentárnou rekonštrukciou jedného dňa v zlomovom roku 1989, keď v chaose po páde diktátorského režimu došlo omylom k zmasakrovaniu vojenskej jednotky. Snímka Boogie (2008), čo je prezývka hlavného hrdinu, ukazuje na základe nočného flámu troch bývalých spolužiakov nemožnosť vrátiť sa do mladosti. A napokon film Utorok po Vianociach, o ktorom sme písali vo Filmpresse v roku 2010, je nesentimentálnym obrazom manželského trojuholníka.

Pri písaní scenára svojho najnovšieho opusu, ktorého sa zúčastnil aj sám, sa Muntean spoľahol predovšetkým na svojich stálych osvedčených spolupracovníkov – Alexandra Bacia a Razvana Radulesca. Opätovne potvrdil, že základom dobrého filmu je jeho invenčný a premyslený scenár, ktorý vie, čo chce povedať, sústreďuje sa na podstatu a nezaťažuje balastom.

Hlavnou postavou na prvý pohľad banálneho príbehu je Sandu Patrascu, muž v zrelom veku, ktorého živí vlastná firma na registráciu áut. Žije v usporiadanej rodine s manželkou Olgou, synom Mateiom a psom Jerrym, medzi ktorých rozdeľuje svoj voľný čas. Film sa začína priam idylicky – Sandu trénuje Jerryho pred pripravovanou súťažou a teší sa, že pohyb pomôže aj jemu zhodiť pár kíl. Pri návrate domov začuje na schodisku spoza jedných zatvorených dverí prudkú mileneckú hádku a dokonca uvidí aj jedného z jej aktérov – suseda Valiho. Keď sa neskôr dozvie, že mladú ženu našli mŕtvu, pričom nie je celkom jasné, či šlo o vraždu alebo nešťastnú náhodu, je presvedčený, že pozná pravdu, no paradoxne sa rozhodne nechať si ju iba pre seba. Klame aj polícii, lebo zrejme sa nechce zapliesť do vyšetrovania a skomplikovať si život. Správanie podľa vzoru pštrosa mu sťažujú dva faktory – iba ním podozrievaný vrah a vlastné svedomie.

Film, ktorý má  prvky kriminálky, je predovšetkým psychologickou drámou, postavenou na vzťahu dvoch mužov – Sanda a o generáciu mladšieho Valiho, ktorý sa snaží dostať čo najbližšie k svedkovi, hoci doteraz mali len formálne susedské vzťahy, charakteristické pre dnešnú dobu. Chce sa však dozvedieť, prečo ho Sandu neudal, respektíve aké má ďalšie zámery. Votrie sa do jeho rodiny, kde sa správa ako doma, radí pri kúpe počítača, obeduje, hrá sa s Mateiom jeho obľúbenú počítačovú hru. Keď zistí, že zo strany domáceho pána mu okrem nevraživosti nič nehrozí, jeho bezočivosť sa stupňuje. Akoby sa vzťah medzi mužmi obrátil – vrah útočí, svedok je v defenzíve. Je však len otázkou času, kedy Sandovi prasknú nervy a všetky potláčané emócie vybuchnú ako vulkán...

Režisér Radu Muntean zaznamenáva realisticky, priam s dokumentárnou presnosťou orientovanou na detaily, každodenný život Sanda a jeho rodiny, no je to iba prvý plán. Pod povrchom všednosti sa odohráva dráma zodpovednosti a ľahostajnosti, slušnosti a bezočivosti, povinnosti a nezodpovednosti. Sandu je slušný človek, no jeho práca je postavená na sérii malých podvodov, úskokov, podplácania a klamstiev. Koná vždy v záujme svojich klientov, ktorých sa snaží uprednostniť pred ostatnými záujemcami o registráciu áut predovšetkým porušovaním fair play. Je prototypom súčasníka, ktorý šikovne využíva sieť užitočných známostí a nechce hasiť, čo ho nepáli, ba dokonca ani to, čo ho páli. Nechuť konať aj vtedy, keď sa žiada rázny čin v záujme spravodlivosti, je determinovaná snahou uzavrieť sa do svojho rodinného mikrosveta. No aj ten je eticky narušený – Sandu neklame len polícii, ale aj žene, pričom malé, zdanlivo nepodstatné klamstvá sa na seba nabaľujú ako lavína a nevedno, kde vyústia. Tento typ hrdinu vyžaduje veľké sústredenie od herca, ktorý ukazuje navonok pokojnú tvár, no pod ňou je rozbúrené vnútro. Teodor Corban, ktorého sme videli aj v takých úspešných filmoch rumunskej „novej vlny“, ako boli snímky Štyri mesiace, tri týždne a dva dni (Zlatá palma z Cannes) či Pozícia dieťaťa (Zlatý medveď z Berlína),  spolupracoval s režisérom Munteanom po prvý raz a veľmi vydarene. Prakticky neschádza z plátna, minimalistickými prostriedkami vyjadrujúc celú zložitosť i protirečivosť svojej postavy. Charakteristická je scéna, keď v aute dlho krúži pred registračným úradom pri hľadaní voľného parkovacieho miesta – jeho terajšia situácia sa tiež podobá kruhu, z ktorého nevidí východisko. Jeho protihráčom je Iulian Postelnicu v úlohe Dimu. Najvýraznejšie sú na ňom oči,  ktorých výraz sa mení od počiatočného spýtavého cez rozpačito neistý až po sebavedomo bezočivý. Aj on sa musel vyrovnať so svojou vinou (cez žalúdočnú nevoľnosť), ale v podstate je to dravec, ktorý vidí len vlastný prospech a snaží sa ľuďmi manipulovať tak, aby mal vždy prevahu. Charakter, aký dnes stretneme v nejednej oblasti života, a nielen v Rumunsku. Komorné kvarteto psychologickej drámy dopĺňa svojím civilným prejavom Oxana Moravec ako Sandova empatická manželka a spolupracovníčka Olga a bezprostredný Ionut Bora v úlohe ich syna – pubertiaka Mateia, fanatického milovníka počítačových hier, ktoré mu nielen zaberajú všetok voľný čas, ale spôsobujú aj nočné mory. Ako vystrihnuté zo života dnešnej mladej generácie.

Tvorcovia filmu žiadny nešvár otvorene nekritizujú, oni ich iba ukazujú a nechávajú na divákovi, aby si sám vyvodil záver. Tak je to v prípade preplnených registračných inštitúcií, ktorých zlá organizácia práce je výživným podhubím korupcie, tak je to pri zakorenených  predsudkoch o slobodných mladých ženách, ktorým občas muži pripisujú vlastnosti ľahkých koristí, tak je to pri nezdravých susedských vzťahoch, ktoré sa zväčša skladajú z formálnych pozdravov a nepodložených klebiet, tak je to pri fascinácii informačnými technológiami, ktoré nahrádzajú normálny medziľudský kontakt. Film O poschodie nižšie je pevne zakotvený v našej súčasnosti a hoci sa odohráva v Rumunsku, jeho medzinárodný ohlas (v Cannes ho vybrali do hlavnej súťaže) svedčí o zrozumiteľnosti a všeobecnej platnosti mapovaných problémov.

Osobitnú pozornosť si zaslúži práca so zvukom, vo filme často nedocenená. Andre Rugaut majstrovsky využíva jeho možnosti, predovšetkým intenzitu. Zvuk v rôznej podobe znie neraz aj mimo obrazu, dotvárajúc realistický obraz diania, ktorý prináša kamera Tudora Lucacia, sústreďujúca sa na obyčajnosť prostredia a na tváre ústredných postáv. Strih režisérovho stáleho spolupracovníka Alexandra Rada sa opäť vyznačuje dlhými neprerušovanými zábermi, ktoré umožňujú interpretom rozohrať hereckú akciu a posilňujú vierohodnosť príbehu. Pôsobivá hudba Electric Brother súzvučí najmä s počítačovým fanatizmom Mateia a svojím moderným soundom posilňuje atmosféru aktuálneho príbehu. Všetky spomínané zložky sa podieľajú na vytváraní a gradácii napätia, ktoré – ako uviedol v úvode režisér – je silnejšie než v iných jeho filmoch.  

Napätie je neodmysliteľnou súčasťou oddychových žánrov a hoci aj film O poschodie nižšie sa začína ako kriminálka, rýchlo opúšťa tento typ narácie, ktorý je iba zámienkou na rozohranie civilnej  psychologickej drámy, tvoriacej podstatu diela. Sledujúc túto logiku a verný svojej poetike necháva režisér príbeh otvorený. Nedozvieme sa, či Vali naozaj zo žiarlivosti zavraždil susedku Lauru, či sa Sandu predsa len nerozhodne zveriť svoje podozrenie vyšetrovateľovi, či zostane tento zločin bez trestu... V tomto prípade to ani nie je  dôležité. Divák si môže príbeh dopovedať sám. Ak sa pritom zamyslí nad tým, ako by on konal v identickej situácii, film, dielo pozoruhodných profesionálnych kvalít, zrejme splnil svoje poslanie.

O poschodie nižšie (Un etaj mai jos), Rumunsko, Francúzsko, Nemecko, Švédsko, 2015
Dĺžka: 93 minút
Réžia: Radu Muntean
Scenár: Alexandru Baciu, Radu Muntean, Razvan Radulescu
Kamera: Tudor Lucaciu
Strih: Alexandru Radu
Zvuk: Andre Rugaut
Hudba: Electronic Brother
Hrajú: Teodor Corban, Iulian Postelnicu, Oxana Moravec, Ionut Bora, Tatiana Iekel, Iona Flora a ďalší

Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 18. februára 2016
Foto: ASFK