Nakrútiť v dnešnej dobe film o holokauste je pomerne náročnou úlohou. Predovšetkým ide o mimoriadne často tematizovanú udalosť, ktorá bola spracovaná v množstve diel, množstvom autorov i spôsobov. Stačí sa pozrieť na Slovensko a na filmy ako Boxer a smrť, Obchod na korze, trilógiu Mateja Mináča o Nicholasovi Wintonovi, Nedodržaný sľub a mnoho ďalších.

Svoje filmy o holokauste však majú azda všetky európske krajiny nehovoriac o veľkom množstve diel z USA. Otáznym tak zostáva, nakoľko sa dnes dá k tejto téme pristúpiť originálne a inovatívne. Čo nové priniesť do diskurzu a aké naratívne a štylistické prostriedky použiť k ozvláštneniu? Ďalšími z množstva výziev, ktoré stoja pred ktorýmkoľvek autorom spracúvajúcim túto udalosť, sú výzvy týkajúce sa prehnaného pátosu, citového vydierania, exploatovania tejto témy, či nakrútenia midcultu. Enormne tragická téma si totižto vyžaduje citlivý prístup, jasnú ideu a úctu k emočnej inteligencii svojich divákov. Na festivale v Cannes predstavil László Nemes svoj najnovší film Saulov syn, v ktorom sa pokúsil práve o takéto nepatetické a inovatívne dielo.

Píše sa rok 1944 a my sledujeme krutý osud maďarského žida Saula Ausländera umiestneného v koncentračnom tábore v Osvienčime. Ako člen Sonderkommanda má, v obludnej mašinérii vyhladzovacieho tábora, pridelenú prácu pri plynových komorách. Saul je tak už apatický voči akejkoľvek bolesti a hrôze. Situácia sa mení až vo chvíli, keď uprostred hromady mŕtvol objaví telo svojho syna. Na akúkoľvek záchranu je už neskoro, a tak sa Saul rozhodne obstarať mu aspoň dôstojný odchod zo sveta – židovský pohreb. Bez ohľadu na nebezpečenstvo, všeobecné utrpenie a plánovanú vzburu sa Saul vydáva na cestu naprieč koncentračným táborom s jediným cieľom – nájsť rabína ochotného pochovať mu syna.

Podstatným pre film je v prvom rade pracovné zaradenie hlavnej postavy. Ako člen Sonderkommanda sa Saul podieľa na vyvražďovaní, vykonávaním tých najhorších úloh, ale zároveň je ako Žid sám v ohrození. Treba tiež dodať, že v samotnom filme viackrát zaznie, že členovia Sonderkommanda nemajú príliš dlhú životnosť. Vďaka tomu sa dostávame do centra diania a zúčastňujeme sa takmer všetkých hrôz a zároveň sa môžeme obávať o život hlavnej postavy, ktorú môžu kedykoľvek zabiť.

Saulov syn však nie je odlišný od väčšiny ostatných filmov o holokauste len vďaka svojej hlavnej postave. V prípade naratívnej formy robí snímku zaujímavou repetitívnosť a nekomunikatívnosť narácie. Repetitívnosť sa prejavuje predovšetkým v zobrazovaní podobných úkonov, ako čistenie plynových komôr a odpratávanie mŕtvol. Tým sa nám vyjavuje reálny charakter koncentračných táborov, ktoré boli predovšetkým továrňami na smrť. Na rozdiel od iných filmov o holokauste je tak toto, až továrensky systematické, dehumanizované a masové zabíjanie tematizované aj v samotnej forme. Zároveň sa na tejto repetitívnosti odhaľuje počiatočná odovzdanosť a citová apatia hlavnej postavy a jej následná premena v človeka snažiaceho sa o rituálny pohreb, ktorá ústi do rovnako opakujúceho sa hľadania živého rabína. Práve mierne odchýlky správania sa pri tých istých úkonoch nám ukazujú vývoj a rozdielny emocionálny stav hlavnej postavy.

Ďalšou veľkou devízou filmu je nekomunikatívnosť narácie. Film je zameraný takmer výlučne na hlavnú postavu, pričom však nemáme priamy prístup ani k jej vnútornému svetu. Niekoľko informácií sa síce dozvieme z pošuškávania Saulových kolegov, ale aj to len pre kusé informovanie o chystaných udalostiach. Vďaka tomu máme len minimum znalostí a film tak dokáže neustále prekvapovať, napínať a desiť. Táto mĺkvosť je navyše opäť autentická aj v rámci samotného koncentračného tábora, kde postavy žijú v neustálom strachu z udania a následného krutého zabitia. Dotvára to tak celkový obraz tábora ako hrôzyplného pekla na zemi, kde sa smrť skrýva za každým rohom.

Táto nekomunikatívnosť je podporená aj štýlom, keďže kameraman Mátyás Erdély vo filme pracuje s malou hĺbkou ostrosti a kamera je takmer výlučne naviazaná na hlavnú postavu. Ostrý je obvykle iba hlavný hrdina, poprípade niektoré iné postavy a predmety a hrôzy koncentračného tábora sa tak odohrávajú len v rozostrenom pozadí. To má za výsledok niekoľko skutočností, ktoré podporujú rozprávanie a emocionálny účinok na diváka. V prvom rade nie sme priamo konfrontovaní s vraždením, čím snímka obchádza smútok a znechutenie z krutosti a zároveň zvyšuje strach z tušeného, keďže zapája predstavivosť. Vďaka tomu sa tiež do popredia viac dostáva individuálny príbeh oproti kolektívnemu osudu ľudí v tábore. Naviazanie kamery na postavu, v spojení s rozostrením okolitého prostredia, má pre zmenu za výsledok zvýšenie diváckej paranoje, keďže nemôžeme vidieť a ani tušiť odkiaľ v tomto extrémne nebezpečnom prostredí príde útok. Film tak sledujeme v permanentnom napätí a strachu, ktoré sa vplyvom židovského pôvodu hrdinu, nekomunikatívnosti narácie a udalostí neustále zvyšuje. Kamera je navyše v neustálom pohybe a fiktívny svet sníma v extrémne dlhých záberoch, čím svojich divákov doslova vťahuje do prostredia a núti ich spoluprežívať tento príbeh.

Samostatnú kapitolu tvorí využívanie zvuku. Hudba zaznie len pri titulkoch a aj na dialógy je film pomerne skúpy. Vďaka tomu však ešte intenzívnejšie vnímame reálne ruchy. Práve prostredníctvom nich sa dozvedáme o hrôzach, ktoré sa vo svete filmu odohrávajú. Buďto nás vydesia hlasy nemeckých vojakov, ktoré môžu odhaliť hlavnú postavu, alebo kričanie, búchanie a škrabanie ľudí zabíjaných v plynových komorách. Počas celého filmu navyše podprahovo znie akési desivé tlmené hučanie, na ktoré nezabudnete azda do konca života.

Na vyššie položené otázky tak môžeme odpovedať, že film inovatívne a zároveň mimoriadne trefne zobrazuje koncentračné tábory ako továrne na smrť a súčasne ako kruté a nebezpečné peklo na zemi. Vyššie zmienený účinok tvorcovia dosiahli maximálne vhodnou a pritom neuveriteľne atmosférickou a esteticky vybrúsenou formou. Zároveň sa vyhli pátosu a sentimentalite tým, že priamo nezobrazovali smrť Židov a zvolili nekomunikatívnu naráciu. Koncentračný tábor skutočne nikdy nebol taký desivý ako práve tu. Saulov syn tak ohuruje na všetkých frontoch a právoplatne sa zaraďuje k najzaujímavejším filmom všetkých čias o holokauste.

Saulov syn (Saul fia), Maďarsko, 2015
Dĺžka: 107 minút
Réžia: László Nemes
Scenár: László Nemes, Clara Royer
Kamera: Mátyás Erdély
Strih: Matthieu Taponier
Hudba: László Melis
Hrajú: Géza Röhrig, Levente Molnár, Urs Rechn, Todd Charmont, Jerzy Walczak, Gergö Farkas, Balázs Farkas, Sándor Zsótér, Marcin Czarnik, Levente Orbán, Kamil Dobrowolski, Uwe Lauer a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 18. februára 2016
Foto: Film Europe