Rovina ako z Nemčíkových obrazov. Nad ňou ľahký opar. V pozadí stromy s pestrofarebným jesenným lístím, v popredí nekonečný lán hnedej pôdy. Chrbtom ku kamere stojí v brázde starý muž v medvedej ušianke a motykou roztĺka primrznuté hrudy. Mimo obrazu znie jeho vnútorný monológ. Neznáša zmeny, ktoré prináša život. Chce, aby bolo všetko po starom. Novotám nerozumie. Tak sa začína fínsky film Hundroš režiséra Dome Karukoského a muž, s ktorým sme sa práve zoznámili, je jeho hlavným hrdinom.

Dome Karukoski, fínsko-švédsky režisér, ktorý sa narodil v roku 1976 v Nikózii na Cypre, má talent nakrúcať filmy, ktoré oslovujú divákov – takmer všetky dosiahli doma viac ako stotisícovú návštevnosť. Kým vo svojich predchádzajúcich dielach rôzneho žánru sa venoval predovšetkým mladej generácii (debutoval hip hopovou romancou Dievča, ty si hviezda v roku 2005 a naposledy sme videli jeho Levie srdce spred troch rokov o konfliktnom spolužití skinheada a černocha v jednej domácnosti), v Hundrošovi sa zameral na starších ľudí. Film nakrútil podľa literárnej predlohy – rovnomenného románu Tuomasa Kyröa, ktorý bol aj jedným z troch scenáristov (Dome Karukoski, Tuomas Kyrö a Pekko Pesonen).

Hundroš je muž, ktorý žije osamote na fínskom vidieku a spolieha sa iba na seba a svoje pracovité ruky. Starosvetsky obrába pôdu, lebo mu chutí len to, čo si sám dopestuje, každý večer pozerá televízne správy, komentujúc výkony moderátorov, a denne dochádza do stanice opatrovateľskej služby, aby vlastnoručne navareným jedlom nakŕmil svoju manželku, ktorá tu leží po mozgovej mŕtvici a už nevníma svet okolo seba. Úraz nohy po páde z rebríka spôsobí, že Hundroš musí ísť na fyzioterapiu do hlavného mesta, kde žije jeho syn s manželkou a tromi dcérami. Jeho vpád do modernej rodiny, ktorú živí žena, spôsobí nielen reťaz nedorozumení a malých katastrof, ale predovšetkým obnaží nielen generačnú, ale priam civilizačnú priepasť medzi nevítaným návštevníkom a jeho nedobrovoľnými hostiteľmi. Hundroš modernému svetu nerozumie. S nedôverou sa díva na šoférovanie žien, vystraší ho elektrická zubná kefka i nástojčivé zvonenie mobilu, nechápe synovo vegetariánstvo ani nahradenie obľúbenej kávy bylinkovými čajmi, ale to sú iba detaily – zdroj nedorozumení i humoru. Hundroš je muž pevných životných zásad, ktorých sa drží v každej situácii. Niektoré z nich sú užitočné a pomáhajú mu prežiť. Problém je v tom, že sa ich snaží násilne aplikovať na život ostatných ľudí, skalopevne presvedčený o svojej jedinej pravde. Vďaka svojmu bezohľadnému správaniu takmer zdemoluje synovu domácnosť nielen psychicky, spôsobiac dočasný odchod manželky, ale aj fyzicky – výrubom vzácneho stromu, zničením skleníka, ubytovaním bezdomovca, ktorý ho ešte aj okradne. Arogantné trvanie na svojom spôsobe života a jeho násilnom imputovaní do modernej rodiny nemôže vzbudiť sympatie, hoci jeho úmysly sú zrejme dobré (práve nimi je vraj vydláždená cesta do pekla) a napriek vonkajšej tvrdosti je schopný aj nežnejšieho citu, ako vidieť z jeho správania k nemohúcej manželke (nemá úloha pre Petru Frey) či k trom vnučkám.

Film, žánrovo označený ako komédia, hoci sa žiada doplniť prívlastok „trpká“, pozostáva z viac či menej humorných epizód, zobrazujúcich  problémový pobyt vidiečana v Helsinkách. Táto dramatická výstavba, ktorá smeruje od komédie k melodráme, od realistického zobrazovania generačných konfliktov k nemotivovanému, a teda nepravdepodobnému happy endu, je popretkávaná početnými flashbackmi, ktoré sa snažia zrekonštruovať Hundrošov život, predovšetkým jeho manželstvo, od prvých nesmelých dotykov cez svadbu, narodenie oboch synov (jeden z nich je nukleárny fyzik, kým otec obrába pole motykou!), konflikt so ženou, jej dočasný odchod, chorobu i záverečné zmierenie (aspoň v mužových predstavách). Tieto flashbacky využívajú aj dokumentárne zábery v snahe priblížiť vývoj celej Hundrošovej generácie, ktorá sa usilovala urobiť z Fínska krajinu súcu na dobrý život. Titulnému hrdinovi je ľúto za niekdajším „čistým“ Fínskom, keď ešte nebolo zaplavené rôznofarebnými imigrantmi, ku ktorým má vzťah blízky xenofóbii, no vari ešte väčšmi neznáša Rusov, čo je pochopiteľné vzhľadom na historický vývoj vzťahu týchto susedov (letmo ho naznačuje použitá animácia). Akoby naschvál, Hundrošova nevesta pracuje vo firme, ktorá chce uzavrieť s Rusmi lukratívnu obchodnú zmluvu. Starý pán sa zhodou okolností zúčastní na rokovaniach a svojím správaním i nediplomatickými rečami ich nielen skomplikuje, ale rovno zlikviduje. Žiaľ, toto je najslabšia časť filmu, možno preto, že Rusi tu nepôsobia ako prefíkaní podnikatelia, ale ako lacné karikatúry, a prechod od komédie ku groteske je ťažkopádny.

Titulnú postavu filmu vytvoril Antti Litja, ktorý za ňu získal fínsku národnú cenu pre najlepšieho herca. Hundroša nehrá, on ním na plátne skutočne je. Minimalistickými prostriedkami vytvára kompaktný charakter svojrázneho starého muža, ktorý pri presadzovaní svojich názorov neberie ohľad na nikoho. Dramaticky najvypätejšou a citovo najsilnejšou scénou je rozhovor so synom, keď jeho neustále poučovanie – napriek vlastným životným zlyhaniam – je také neznesiteľné, že inokedy pokojný až ľahostajný syn (Iikka Forss) vybuchne a v zúfalom monológu vykričí otcovi všetky výhrady, ktoré voči jeho výchove a správaniu k najbližším má. Jeho frustrácia je taká silná, že vyústi do demonštratívneho gesta: syn schválne nabúra otcovho miláčika – starý červený Ford Escort, aby sa mu pomstil za celoživotné príkorie, ale aj za vlastný pocit, že v otcových očiach ako syn, muž, manžel i otec zlyhal. Mari Perankoski v postave nevesty prechádza niekoľkými fázami. Najpresvedčivejšia je v prvej časti filmu, keď sa snaží nevítanému návštevníkovi vo všetkom vyhovieť a pokiaľ je to možné, dať aj za pravdu jeho staromilským názorom. Veríme jej aj v scénach, keď funguje pod silným tlakom a stresovaná prechádza až do hystérie, najmä v hádkach s poddajným, no nepoužiteľným manželom. Jej návrat k rodine je však slabo motivovaný, zmierenie so svokrom nepresvedčivé, čo však nie je vina herečky, ale scenára.

Hundroš nie je len hlavnou postavou, ale aj rozprávačom, či skôr komentátorom deja. Jeho vnútorné monológy sú však zväčša zbytočné, lebo vo všeobecných frázach konštatujú to, čo vyplýva z príbehu. Veľký priestor poskytol režisér hudbe (Hilmar Örn Hilmarsson), ktorá vhodne navodzuje meniace sa nálady filmu a podčiarkuje jeho svižné tempo. Strih (Harri Ylönen) sa úspešne vyrovnal s mnohonásobnými prechodmi do minulosti, ktorú odlíšil mäkšou farebnou škálou, respektíve použitím čiernobielych dokumentov. Uponáhľanosť, stres a preplnené ulice, ktoré vnímame akoby očami dezorientovaného vidiečana, výborne vyjadrili zrýchlené zábery. V rovine kontrastu medzi opusteným vidiekom a zaľudneným mestom sa pohybovala aj kamera (Pini Hellstedt), pričom v úvode spomínaný prvý záber (a zopár podobných) má výrazné výtvarné kvality.

Severské filmy, podobne ako detektívky tejto proveniencie, majú u slovenského publika úspech. Hundroš je film, ktorý má predpoklady pokračovať v tejto línii. Nie je dôležité, či sa divák bude iba zabávať na jeho situačnom a zriedkavejšie slovnom humore, alebo ho prijme aj ako dôvod na premýšľanie o generačných rozdieloch a zanedbávanom svete starých materí...

Hundroš (Mielensäpahoittaja), Fínsko, 2014
Dĺžka: 104 minút
Réžia: Dome Karukoski
Námet: Tuomas Kyrö – román
Scenár: Dome Karukoski, Tuomas Kyrö, Pekko Pesonen
Kamera: Pini Hellstedt
Strih: Harri Ylönen
Hudba: Hilmar Örn Hilmarsson
Hrajú: Antti Litja, Petra Frey, Mari Perankoski, Iikka Forss, Mikko Neuvonen, Alina Tomnikov, Kari Ketonen, Viktor Drevitski, Bruno Puolakainen a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 11. februára 2016
Foto: Film Europe