Právo na prácu je pre našinca už dávno neskutočnou minulosťou. Naopak, žijeme v čase, keď sa v rámci celosvetovej krízy neľútostne prepúšťa a nikto nevie, či a kedy aj na neho dopadne neľútostná rana osudu. O to aktuálnejšie pôsobí najnovší film Jasona Reitmana Lietam v tom , ktorého inšpirovala rovnomenná kniha Waltera Kima.

Dlho som uvažovala, či mám o režijnom debute herečky Drew Barrymorovej Rollerky vôbec písať. Nakoniec som samú seba prehovorila aspoň na poznámku. Keď som si už v kine vytrpela 111 prečo sa ešte chvíľu s týmto filmom nezaoberať.

Ak spomenieme meno francúzskeho režiséra Jean- Pierre Jeuneta okamžite sa nám vybaví jeho film Amélia z Montmartru, ktorá ho definitívne vyniesla na vrchol filmového neba. A nielen jeho, ale aj hlavnú predstaviteľku Audrey Tautou, ktorá ide z filmu do filmu. Odvtedy si Jeunet mohol dovoliť azda všetko. Zaujal aj štvrtým pokračovaním Votrelec 4: Vzkriesenie, snímkami Príliš dlhé zásnuby a Delikatesy. Tentoraz sa pokúsil uspieť v krimikomédii Galimatiáš, za ktorú je vraj horúcim adeptom na Cézara 2010.

Pri takýchto filmoch si vždy uvedomím márnosť všetkých amerických farebných veľkolepých produkcií, povedal – parafrázujem – kolega Jaro Hochel, keď sme vychádzali z premietania. Jeho poznámka sa týkala poľského čiernobieleho filmu Čas umierať (2007) režisérky Doroty Kedzierzawskej, ktorý sa po troch rokoch od svojho vzniku dostáva do našich klubových kín. Vyjadrovala obdiv nad tým, čo všetko sa dá povedať v komornej monodráme, postavenej na výkone jedinej herečky.

„Počas svojej dlhej kariéry som hrala toľko neobyčajných žien, že omylom začínam byť považovaná za jednu z nich,“ povedala vtipne pri preberaní tohtoročného Zlatého glóbusu za najlepší ženský herecký výkon v komédii/ muzikáli Meryl Streepová. Nepoznám podrobnosti z jej života do tej miery, aby som mohla posúdiť, či je aj v súkromí výnimočnou ženou, hoci to, ako si drží od tela bulvárne médiá, o niečom svedčí. Na základe jej filmových kreácií možno však zodpovedne povedať, že je výnimočnou herečkou, ktorá svojimi plnokrvnými výkonmi dodáva šťavu aj priemerným snímkam. To je podľa môjho názoru aj prípad filmu Nejako sa to komplikuje, ktorý má v našich kinách premiéru. Mimochodom, na spomínaných Zlatých glóbusoch Streepová konkurovala sama sebe. Bola totiž nominovaná v tej istej kategórii dvakrát, raz za postavu šéfkuchárky vo filme Julie & Julia, ktorý sa našim kinám – napriek ohlasovanej vlaňajšej premiére – doteraz vyhýba, a za povolaním príbuznú úlohu šéfky reštaurácie v aktuálnej snímke Nejako sa to komplikuje, o ktorej budeme hovoriť. Nomináciu premenila na cenu len v prvom prípade, ale ocenenie si zaslúži aj v tom druhom.

„Niekedy sa v živote dostaneme do zložitého bodu, v ktorom akoby sme sa ani nedokázali nadýchnuť,“ povedal režisér Kim Ki-duk na tému svojho štrnásteho celovečerného hraného filmu Dych z roku 2007, ktorý do kín uvádza Asociácia slovenských filmových klubov. Medzi filmovými fanúšikmi má dobré meno, ktoré poznáme z takých diel, ako bol Ostrov, Jar, leto, jeseň, zima...a jar, Samaritánka, 3-iron, Luk, Čas a po Dychu Sen. Kim Kii-dukove filmy nespája iba autorova záľuba vo zväčša jednoslovných názvoch, ale najmä osobitý strohý, a predsa poetický štýl rozprávania s minimom slov. Jeho komorné drámy o ľuďoch v hraničných situáciách nemožno vždy merať vlastnými skúsenosťami. Pri takomto pragmatickom prístupe by sme ich občas mohli považovať za nevierohodné a v ich postavách nachádzať patologické prvky. Ak ich však dokážeme vnímať ako svojbytné filmové básne, potom nám prinesú mimoriadny estetický zážitok.

Jednoduchý príbeh, humor skôr infantilný ako dospelý, prostá, neveľmi originálna animácia – a to všetko v španielsko-britskej koprodukcii. Skúsenosti velia nedôverovať. Európske pokusy o digitálnu animáciu (Škaredé káčatko a ja, Lovci drakov, Čarovný kolotoč, Niko a cesta ku hviezdam) dosiaľ nikdy neoslnili, skôr pôsobili ako nepodarený odvar z veľkých amerických produkcií. A predsa je rodinná animovaná sci-fi komédia Planéta 51 príjemným prekvapením i obstojnou zábavou pre najrôznejšie kategórie divákov, ba ak chcete, aj milou neútočnou paródiou na americké komerčné filmy a na celú american way of life.

Môže muž, sediaci za mrežami väzenia, viesť vojnu proti celému svetu? Áno, ak je geniálny. Len škoda, že hranica medzi genialitou a šialenstvom je taká veľmi tenká. Rovnaká, ako medzi filmom skvelým a priemerným.

Kurt Wimmer sa predlohami pre sci-fi thrillery Guľa, Equilibrium či pre kriminálne drámy Aféra Thomasa Crowna, Test a Street Kings etabloval ako autor kvalitných, originálnych, napínavých – a s výnimkou sci-fi Ultraviolet aj inteligentných príbehov. Niektoré si sám režíroval, réžia však v takých prípadoch výrazne zaostávala za scenárom. Hoci pôvodne sa s novým projektom spájalo meno Franka Darabonta, režisérom kriminálnej drámy Ctihodný občan sa napokon stal Felix Gary Gray. Za sebou má hviezdne obsadené kriminálne drámy Vyjednávač, Lúpež po taliansky a Buď cool. Ústredné postavy Ctihodného občana stvárnili Gerard Butler (300) ako geniálny pomstiteľ Clyde Shelton a Jamie Foxx (Miami Vice) v úlohe ambiciózneho prokurátora Nicka Ricea.

Ak si herci sami pre seba napíšu scenár a sami podľa neho aj režírujú, výsledkom neraz býva zaujímavé, ambiciózne dielo. Alebo úplná hrôza. Problémy v raji nie sú ani jedno ani druhé, hoci autorom nemožno uprieť snahu o úprimnosť či zábavnosť – a hoci výsledok ani zďaleka nenaplnil ich ambície.

Herec John Favreau napísal predlohu pre úspešnú komédiu Swingers (1996) o citových vzťahoch mladých hercov. Účinkoval v nej s ním aj Vince Vaughn. Obaja dnes už štyridsiatnici sa teraz pokúsili vstúpiť do tej istej rieky, ani čo by netušili, že v nej pretieklo štrnásť rokov vody. Na pomoc pri písaní scenára komornej psychologickej komédie Problémy v raji síce prizvali profesionálku Danu Fox, no jej predchádzajúce práce (Svadobné trapasy, Mejdan v Las Vegas) rozhodne nie sú triumfy. Réžiu zverili kolegovi – hercovi Petrovi Billingsleymu, ktorý predtým v roku 1994 nakrútil krátky sci-fi film The Sacred Fire. A skutočne – výsledok priam volá po pevnej ruke skúseného filmára!