Karlove Vary - príjemné i nepríjemné prekvapenia
Veľkou show, nechýbal ani ohňostroj, konkrétne chrlenie ohňa na javisku, sa začal v sobotu 56. Medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch. Až do soboty, 9. júla, je po filmoch bažiace publikum postarané. V centre dania sú dve súťaže – hlavná súťaž venovaná dlhometrážnym filmom a súťaž Proxima, ktorá nahradila súťaž Na východ od Západu. Rozdiel medzi starou a novou súťažou je v tom, že nová je otvorená začínajúcim tvorcom z celého sveta, kým predchádzajúca predstavovala mladé talenty len zo strednej a východnej Európy. Po peknej spomienke na nedávno zosnulú Evu Zaoralovú, ktorá s prezidentom Jiřím Bartoškom v roku 1994 festival oživili a vrátili mu zašlú slávu, Bartoška festival slávnostne otvoril.
Kauza Kuciak, Mariupol a BlueChec Ukrajina
Americký režisér Matt Sarnecki nakrútil dokument Kuciak: Vražda novinára, ktorý mal svetovú premiéru v Karlových Varoch. Počiatočná obava, že americký novinár pôjde po senzáciách bola neopodstatnená, lebo dokument je plný faktov, aj nových ešte neznámych, ale nič neprikrášľuje len sa drží toho čo sme už všetci videli a počuli. Sila dokumentu je však práve v premyslenom zhrnutí faktov. Podarilo sa mu známe i neznáme udalosti vkusne a emocionálne výborne dať dohromady. Nové sú napríklad zábery zo sledovania mladého páru, keď Ján Kuciak a jeho snúbenica Martina Kušnírová, netušiac, že ich sledujú, nakupujú v nákupnom centre a vkladajú tovar do auta. Títo nešťastníci netušia, že to sú ich možno posledne pekné okamihy. Najemotívnejšie sú však zábery na rozhnevaný a zmenu žiadajúci dav, netušiaci čo s jeho dôverou v lepší zajtrajšok urobí hašterenie politikov. Je to priam neodpustiteľný hazard s dôverou národa. Niektorí politici namiesto toho, aby vládli svojim v správaním priam „pracujú“ na tom, aby sa všetko vrátilo späť. Snímka sa žiada čím prv premietnuť dokument na Slovensku, aby sa všetci spamätali...
Veľké očakávanie vzbudil aj dokument Mariupol 2 litovského režiséra Mantasa Kvedaravičiusa. Ten sa po šiestich rokoch vrátil do ťažko skúšaného mesta, aby odtiaľ už nikdy neodišiel ako živý. Našťastie, surový ešte režijne nespracovaný materiál zachránila jeho snúbenica. Mariupol je už vyše päť mesiacov pod paľbou a nie je to film pre nepokojných mladých ľudí, lebo nič dramatické sa nedeje, len ustráchaní obyvatelia si zvykajú na streľbu, rozstrieľané domovy a žijú v kostole, jedinom útočisku. Dej plynie pomaly a je to len smutný a beznádejný záznam každodenného života ťažko skúšaných ľudí. Nevyrovnanosť snímky vysvetľuje režisérov skon. Ale aj tak je Mariupol 2 cenný záznam o udalostiach.
Na festival prišiel americký herec, scenárista a režisér Liev Schreiber, aby predstavil svoj ňprojekt BlueChec Ukrajina, ktorý pomáha nájsť a nasmerovať finančnú pomoc priamo pre Ukrajinu. Obrátil sa na ľudí zasvätených do problematiky a dohodli sa, že tým, ktorí pomáhajú treba pomôcť v ich práci. „Človek má predstavu, že darovať niečo východnému bloku je nebezpečné, pretože je tam veľa korupcie a poriadne ani neviete, kam sa tie peniaze dostanú. Chcel som nájsť spôsob, ako sa ním prehrýzť a presmerovať finančnú pomoc priamo ukrajinským skupinám. Dostať prostriedky čo najrýchlejšie do prvej línie, tam kde sa veci robia, ktoré majú najväčší zmysel a dopad“, povedal Schreiber. A ešte zdôraznil, že transparentnosť je pre BlueChec Ukrajina zásadná. Toto hádam komentovať netreba, stačí sa hanbiť.
Fucking Bornholm a Slovo
Priaznivo prijalo obecenstvo prvý súťažný film, poľskú snímku Anny Kazejakovej Fucking Burnholm. Kríza stredného veku a problémy výchovy sú vďačnou témou. Aj poľská režisérka sa zamerala na dve rodiny, ktoré sa dlhé roky poznajú a rozhodnú sa spoločne tráviť predĺžený víkend v kempe na dánskom ostrove Bornholm. Vzťahy medzi deťmi sú však viac ako komplikované a tak prázdniny dopadnú katastrofálne.
Beata Parkanová nakrútila film Slovo v česko-slovensko-poľskej koprodukcii. Uznávaný notár v malom mestečku Václav Vojíř (vynikajúci Martin Finger) vyhlási že do komunistickej strany nikdy nevstúpi. Udalosti roku 1968 ním otrasú, ochorie, lieči sa a znovu začína vykonávať svoju notársku prax, Jeho milujúca a rázna manželka (Gabriela Mikulová) má však všetko pevne v rukách a manželovi a rodine je plne oddaná. Lenže súdruhovia Václavovi nedajú pokoj a tlačia na neho, aby vstúpil do strany inak bude zle. Aj bolo.. Václav je však charakter – nepodľahne aj vďaka silnej podpory rodiny. Snímka o tom, ako ľahké je zlomiť človeka a urobiť mu zo života peklo je aktuálna a poučná stále. No, žiaľ, takých Václavov vidíme len vo filme.
Postapokalyptická vízia sveta a Druhoradí
Litevsko-francúzsko-belgický koprodukčný film Vesper režisérskej dvojice Kristina Buožyté a Bruno Semper nie je márne dielo. Postapokalipická vízia, dystopiscká sci-fi alebo bio-punková rozprávka citlivé publikum skôr odradí. To však nič nemení na fakte, že je nutné sa nad filmom zamyslieť.. Ekosystém zeme sa zrútil, trinásťročná tvrdohlavá a húževnatá Vesper žije s paralyzovaným otcom, snaží sa zohnať obživu a zároveň experimentuje v laboratóriu s biologickými materiálmi. „Vesper je príbeh nádeje“, povedal známy herec Eddie Marsan. „Mladé dievča zasadí semienko, a to prinesie nádej do budúcnosti. Musím však dodať, že čím má film fantasknejšie prvky o to viac musí byť zasadený do reality.“ No, ak ľudstvo čaká taký osud, ako film predpovedá, nemáme sa na čo tešiť.
Nemecká režisérka Sophia Linnenbaum sa tiež v snímke Druhoradí (The Ordinaries) vybrala do sveta budúcnosti, v ktorej sú ľudia rozdelení na hlavných predstaviteľov a vedľajších. Dočítala som sa, že je to očarujúca óda na kinematografiu, no nesúhlasím. Skôr metafora na rozdelenú spoločnosť. Že sa príbeh odohráva vo filmových ateliéroch nič na fakte nemení. Mladá Paula je zatiaľ len obyčajná vedľajšia postava, ale čoskoro ju čakajú záverečné skúšky na hlavnú postavu. Niečo sa v nej porúcha a začne pátrať po svojom pôvode. Dopravuje sa k poznaniu, že ani život, ani človek nie je čiernobiely, všetko je len výmysel a ilúzia. Ľudí takto rozdeľovať je priam zločin. Kto však vo filme nájde očarujúcu ódu, tomu to vyhovárať nebudem.
Svetová premiéra erotiky
Poľský režisér Tomáš Wiński realizoval v česko-poľskej koprodukcii snímku Hranice lásky v hlavných úlohách s Hanou Vagenerovou a Matyášom Řezníčkom. Mladý manželský pár začína pociťovať únavu vo vzťahu a na začiatku nevinná konverzácia postupne prechádza do pokusov a experimentovanie s nemonogamnými vzťahmi. Všetci aktéri nakoniec zisťujú, že čo sa im zdalo nóvum a pokus o oživenie vzťahu, ho len rozbíja. Nie je pravda, že to tomu druhému neprekáža. Skôr či neskôr každému. No, keď to zistia už je neskoro, manželstvo je v troskách. Veľa sme od filmu očakávali, ale ničím novým neprišiel, len potvrdil, že všetko je inak, ako by sme si to predstavovali.
Pravdu – povediac už sme v polovici, ale zatiaľ adepta na hlavnú cenu nevidím. Sú to zaujímané filmy, ale nič svetaoborné a najlepšie snímky sa premietajú mimo súťaže, ako takmer vždy. Ani gruzínsko-nemecký koprodukčný film Vlastná izba (Chemi Otakhi/A Rook Of My Own) Ioseba „Sosa“ Biladzeho bilanciu zásadne nevylepšil. Jeho hlavným vkladom je jednoduchosť rozprávania, bez zbytočných experimentov. Hlavná hrdinka Tina sa nasťahuje do podnájmu k excentrickej Beke a čaká kým sa vráti jej priateľ Beka a budú spolu bývať. Celý svet sa jej zrúti vo chvíli, keď jej muž oznámi, že sa to nikdy nestane. Tina sa vráti k Beke a naučí sa od bláznivej priateľky samostatne rozhodovať o sebe a svojom živote. Sympatické dielo, ale nič mimoriadne. Uvidíme čo prinesie druhá polovica.