V tomto jarnom čase usporadúva Taliansky kultúrny inštitút v Bratislave každoročne široko koncipované kultúrne podujatie Dolce Vitaj. Jeho súčasťou je vždy aj filmová prehliadka Cinevitaj, ktorá má tohto roku mimoriadne atraktívny obsah: pôjde o pomerne rozsiahlu retrospektívu talianskeho režiséra tureckého pôvodu Ferzana Ozpeteka, ktorá sa v bratislavskom kine Lumière začne 13. mája a potrvá do 24. júna.

Ferzan Ozpetek (*1959; v pôvodnej tureckej podobe Özpetek), rodák z Istanbulu, odišiel v mladom veku do Ríma študovať dejiny filmu, ale venoval sa aj štúdiu dejín umenia, kostýmového návrhárstva a filmovej réžie. Pri filme potom začínal ako asistent významných tvorcov – Massima Troisiho, Maurizia Ponziho či Rickyho Tognazziho – a ako 38-ročný debutoval na režisérskej stoličke on sám. Usadil sa natrvalo v Taliansku, no svoje prvé dva filmy nakrútil ešte v koprodukcii s Tureckom a boli do tejto krajiny aj situované, ako naznačujú už ich názvy: dej snímky Hamam: Turecký kúpeľ (1997) sa odohráva v Istanbule (pričom jednou z dvoch hlavných postáv je mladý taliansky architekt), historický Hárem (1999) sa odohráva na pozadí končiacej sa éry Osmanskej ríše. Do Turecka sa neskôr Ozpetek, pokiaľ ide o celovečerné hrané filmy, vrátil iba raz, a to snímkou Červený Istanbul z roku 2017, ktorú nakrútil podľa svojho vlastného románu. Celkovo má tento režisér na konte 15 celovečerných hraných filmov, príležitostne sa venuje aj krátkometrážnej a dokumentárnej tvorbe. Za svoje snímky získal podľa informácií na imdb 85 ocenení a na ďalších 84 bol nominovaný.

Ako sa výstižne uvádza na webovej stránke kina Lumière, Ozpetek vo svojej tvorbe „skúma rodinné väzby, lásku, rodovú identitu a robí to vyváženou kombináciou drámy a komédie. Jeho filmy sa vyznačujú silnou emocionalitou, intímnym a rafinovaným štýlom, snahou o vizuálnu dokonalosť. V centre Ozpetekových filmov stoja queer osoby či silné ženské postavy (neraz súčasne v jednom filme – doplnil J. H.), častokrát zasadené do prostredia nekonvenčných rodín a komunít, kde sa stôl plný jedla a družná atmosféra stávajú explicitným vyjadrením hlbokých medziľudských vzťahov.“ Pri väčšine svojich filmov Ozpetek spolupracoval s Giannim Romolim ako svojím spoluscenáristom a má aj svojich obľúbených hercov, ktorých obsadzuje opakovane – sú to najmä Margherita Buy, Stefano Accorsi, Giovanna Mezzogiorno, Filippo Nigro; jeho „talizmanom“ z pôvodnej domoviny je herečka Serra Yılmaz. Ako zaujímavosť uveďme, že hlavnú úlohu v snímke Sväté srdce hrala slovenská herečka pôsobiaca v Taliansku Barbora Bobuľová.

Aktuálna prehliadka sa zameriava prevažne na filmy z rokov 2001 až 2010, z ktorých väčšina bola uvedená v našej distribúcii (konkrétne päť zo šiestich titulov), no pre mladších divákov budú bezpochyby objavom. Výrazný medzinárodný ohlas priniesli Ozpetekovi Ignoranti (2001), uvedení na Berlinale. (Žiaľ, filmu prischol nevhodne zvolený dobový distribučný názov. Adekvátny by bol doslovný preklad originálneho názvu Nevedomé víly, lebo toto slovné spojenie zohráva dôležitú úlohu v deji; v Česku bol film uvedený pod názvom Falešné vztahy.) Margherita Buy tu hrá Antoniu, ženu v mladšom strednom veku, ktorá príde o manžela pri tragickej nehode. Medzi vecami, ktoré mal jej manžel na pracovisku, nájde obraz so zvláštnym venovaním na zadnej strane. Zo zvedavosti začne pátrať, kto sa skrýva za podpisom „Tvoja nevedomá víla“ – domnieva sa totiž, že ide o mužovu milenku. To však prinesie neočakávané rozuzlenie – privedie ju to do komunity ľudí rôznych orientácií a identít, kde Antonia nájde neočakávané, možno až prekvapujúce priateľstvo. (Nie je bez zaujímavosti, že po dvoch desaťročiach tvorcovia rozvinuli túto tému v rovnomennom osemdielnom televíznom seriáli, z ktorého sám Ozpetek režíroval prvý diel.)

Dva roky po Ignorantoch vzniklo vynikajúce Okno naproti (2003). Výraznú ženskú postavu vytvorila tentoraz Giovanna Mezzogiorno: hrá tu matku rodiny, ktorá má verného a oddaného, ale nie celkom „akčného“ manžela. Bežný život rodiny sa naruší, keď sa manželia v meste ujmú starca, ktorý utrpel stratu pamäti, a muž ho napokon privedie k nim domov, lebo na polícii bolo priveľa ľudí. Starec u nich zostane dlhšie, než by bolo nutné, a Giovanna v ňom nájde spriaznenú dušu. Spozná jeho príbeh z mladosti, tragický koniec lásky medzi dvomi mladíkmi v období fašizmu. Zároveň sa zahľadí do mladého muža, ktorého vídava v rozsvietenom „okne naproti“ – a čaká ju náročná voľba medzi rozumom a citom... Vo filme sa unikátne pracuje s dvoma časovými rovinami rozprávania, ktoré sa stretávajú v spoločných záberoch. Okno naproti bolo uvedené v súťaži MFF Karlove Vary 2003 a bol to ten prípad, keď bolo úplne zrejmé, ktorý film „musí“ dostať Veľkú cenu Krištáľový glóbus, ku ktorej sa pridali aj ceny za réžiu a za ženský herecký výkon. Úlohu starého muža vytvoril vo veku približne 83 rokov významný herec Massimo Girotti (známy napríklad z Pasoliniho Teorémy či z Bertolucciho Posledného tanga v Paríži) ako svoju poslednú rolu; žiaľ, premiéry sa nedožil. Muža z okna naproti hrá Raoul Bova, ktorý bol ako 16-ročný majstrom Talianska v jednej plaveckej disciplíne.

Saturno contro je astrologický koncept, podľa ktorého môže určité postavenie planéty Saturn, považovanej za planétu disciplíny, obmedzení a životných lekcií, priniesť výzvy, skúšky a nutnosť riešiť dlhodobo odkladané problémy, ale aj príležitosť na osobný rast a zmenu. Čosi také čaká skupinu štyridsiatnikov, pospájaných manželskými, partnerskými a priateľskými putami, v rovnomennom Ozpetekovom filme z roku 2007. Režisér privádza svoje postavy do kritického bodu, keď sú nútené odhodiť dlhoročné masky a vrátiť sa k samotnej podstate priateľstva, ktoré ich spája. Zároveň tu režisér potvrdzuje svoju schopnosť nazerať na život cez jeho melodramatický rozmer, ale bez lacného sentimentu.

Vo filme Skvelý deň (2008), natočenom podľa románu Melanie Mazzucco, je v centre pozornosti manželská dvojica Antonio a Emma. Po roku ich vzájomného odlúčenia sa do tejto rodiny vracia brutalita, ktorá neustále formovala ich manželstvo, no tentoraz je to aj s drsnými následkami. Popri nich sledujeme ešte rodinu Antoniovho šéfa Elia. Ten sa zo všetkých síl snaží zachrániť svoju politickú kariéru, ale neuvedomuje si, že tým ničí svoj osobný život a svojej žene Maji nedáva inú možnosť, ako opustiť ho. Navyše sa už dávno vzdialil svojmu synovi. V jeden „skvelý deň“ Emma, Antonio, Elio a Maja vyložia na stôl všetky karty, s ktorými hrali svoje životy plné pretvárky, a snažia sa znovu získať stratenú kontrolu nad nimi i nad sebou samými, a to aj napriek tomu, že by to mohlo znamenať neskutočnú zradu tých, ktorých najviac milujú.

V snímke s „výbušným“ názvom Neriadené strely (2010; pred bežnou distribúciou bol u nás jednorazovo uvedený ako Časované bomby) Ozpetek s ľahkosťou prepája drámu s komédiou a s romantickým prvkami. K svojej rodine žijúcej v Salente na juhu Talianska, ktorá už celé desaťročia vlastní továreň na výrobou cestovín, sa vracia najmladší syn. Tommaso študuje v Ríme ekonómiu a otec rodiny zamýšľa oficiálne odovzdať rodinný podnik do jeho rúk. Tommaso je však odhodlaný narušiť rodinnú idylku a zveriť sa rodine jednak s tým, že žije s priateľom, a jednak s tým, že má literárne ambície. Počas rodinnej večere na jeho počesť nastane nečakaný zvrat: starší brat Antonio mu prekazí plány a nechtiac ho predbehne tým, že odhalí vlastné tajomstvo. Od tejto chvíle udalosti naberú nečakaný spád... Dobový distribútor označil tento film nie nepatrične ako povznášajúcu a dojemnú komédiu al dente, teda niečo ako „na zahryznutie“. A mal pravdu.

V snímke Nádherná súčasnosť (2012) zabŕdol Ozpetek pravdepodobne jediný raz do mysteriózneho žánru. Dej sa odohráva v súdobom Ríme, kam sa prisťahuje 28-ročný Pietro, ktorý túži stať sa hercom a je odhodlaný urobiť pre to všetko, čo sa dá, no spočiatku sa zamestná ako pekár. Najprv býva so sesternicou Mariou, potom si prenajme dom. Tam sa však začnú diať zvláštne veci: nábytok akoby sa pohyboval a premiestňoval sám od seba. Pietro si uvedomí, že byt má aj iných „nájomníkov“: strašia tam duchovia. Kto sú tí „ľudia“ a prečo tam sú? A podarí sa ich Pietrovi dostať z domu?

Naša distribúcia si v druhej a bežiacej tretej dekáde tohto storočia zrazu prestala Ozpetekove filmy všímať, no to sa teraz trochu zmení. Po predpremiére v rámci Cinevitaj vstúpi totiž Ozpetekov najnovší film zásluhou distribučnej spoločnosti Filmtopia do bežnej distribúcie (17. júla). Je to snímka Diamanty z roku 2024, o ktorej sa na webovej stránke Filmtopie uvádza: „Ozpetek pozve k sebe svoje obľúbené herečky – tie, s ktorými pracoval, aj tie, ktoré miloval. Chce nakrätiť film o ženách, no veľa neprezrádza: pozoruje ich, inšpiruje sa, až kým ho predstavivosť neprenesie do minulosti. Ocitáme sa v renomovanej divadelnej a filmovej krajčírskej dielni v Ríme sedemdesiatych rokov. Hlasy protagonistiek sprevádza hluk šijacích strojov a pracovný zhon. Dielňa je uzavretý svet plný odvážnych a odhodlaných žien s ich vášňami, strachom a úzkosťou, ale aj nerozlučnými putami, svet, v ktorom sa realita prelína s fikciou. Diamanty sú nielen elegantnou oslavou ženského univerza, na ktorej sa podieľa osemnásť žiarivých hereckých hviezd, ale aj poctou talianskej krajčírskej tradícii a móde. A predovšetkým poctou kinematografii, o ktorej však rozpráva z nečakanej perspektívy – z pohľadu kostýmu.“ Medzi herečkami obsadenými do tohto filmu nájdeme viacero známych mien, napríklad Milenu Vukotic či Kasiu Smutniak. A to najlepšie nakoniec: Diamanty sa budú premietať ako posledný titul prehliadky za účasti režiséra Ferzana Ozpeteka.

Časový harmonogram prehliadky Cinevitaj (kino Lumière, Bratislava, vždy v utorok o 18.00 v kinosále K1)
13. 5. Ignoranti
20. 5. Nádherná súčasnosť
27. 5. Neriadené strely
3. 6. Skvelý deň
10. 6. Saturno contro
17. 6. Okno naproti
24. 6. Diamanty