Anály filmového festivalu s najväčšou pravdepodobnosťou neregistrovali taký intenzívny nástup filmov z jednej kinematografie, ako sa to už niekoľko rokov darí maďarským filmom. Len za minulé tri roky je štatistika jasná : víťazstvo filmu Stredňajšie deti režisérky Liliy Horváthovej v sekcii Na východ od západu a Cena za nejlepšiu réžiu pre film Voľný pád Gyorgy Pálfyho v roku 2015.

Kryštáľový glóbus za najlepší film si v roku 2013 si odniesol film Veľký zošit Jánosza Szása. Bolo to vôbec prvé najvyššie ocenenie pre maďarský film v dejinách festivalu. Tohto roku si Kryštáľový glóbus za najlepší film opäť odniesol maďarský film Rodinné šťastie Szabolcsa Hajdu. Nástup víťazných ocenení bol pozvoľný, predchádzali mu ceny za najlepšiu réžiu pre Ibolyu Fekete a film Chico v roku 2001 a Petra Gothára a jeho film Vaszka Nechaj ma visieť v roku 1996.

Na východ od Západu

Originálnym príbehom filmu Takí normálni vozíčkari režiséra Atillu Tilla prispeli Maďari i do tohtoročného portfolia sekcie Na východ od Západu. Do série nájomných vrážd zatiahne svojich kamarátov z rehabilitačného centra, bývalý hasič Zoli. Odstreľuje obete na objednávku srbského mafiána. Keď sa ten dozvie, že mal pri vraždách pomocníkov, jeho povel je neúprosný, musí sa ich zbaviť. Neráta s bratskou jednotou vozíčkového gangu a doplatí na nepremyslené rozhodnutie životom. Ako sa na záver ukáže, šlo o komiksovú fikciu. „Nekorektný“  čierny humor absurdných situácií  v štýle akčných gangsteriek je však výnimočný, vzdialený publicistickým moralitám a akýmkoľvek obohraným steretypom. Bezuzdná nápaditá veselosť, ktorá vstúpila do maďarského filmu láme akékoľvek tabu a žiari tvorivou slobodou talentovaných tvorcov. Pozoruhodné je, že v žiadnom prípade nejde o nejaké monotedmatické smerovanie. Spektrum tém i štýlov je bohaté a mnohovrstevné. Iste by sme si zaslúžili hlbší pohľad do kontextu spoločenskej situácie, ktorá tieto tvorivé sily uvoľňuje a podporuje.

Poľské farby zastupoval  debut Lukazsa Gregorzeka Kamper, svieža sonda do života úspešného autora počítačových hier. Nič mu nechýba, má zaujímavú prácu i inteligentú a šarmantne veselú manželku. Všetko, čo bolo samozrejmé sa po čase akosi začne rozpadávať a Kamper je nútený čeliť krízovým výzvam. Zistí, že partnerka ho podviedla s kuchárom, vedúcim kulinárneho kurzu, ktorý mu udeľuje bolestnú lekciu neodolateľnej mužskej moci nad sukňami akéhokoľvek strihu. I napriek tézovitej téme manželskej nevery a precitnutia z hravej bezstarostnosti do ťaživej dospelosti, sa tento film vcelku úspešne vyhýba všetkému, čo sme už v podobných filmoch videli, iste i vďaka hereckému výkonu Piotra Žurawského, ktorého sme pred dvoma rokmi videli vo filme Kebab a horoskop.

Pozornosť si zasluhuje film  Agnieszky Smoczyńskej Vábenie sirén, odmenený na minuloročnom festivale poľských filmov v Gdyni za najlepší debut, uvedený mimo súťaž. Jeho ústrednými hrdinkami sú dve morské sirény, mierne lyrická a dosť krvilačná dvojka, milujúca disco tanec. Jednou z nich je herečka Michalina Olszyńska, hlavná predstaviteľka českej snímky Ja, Olga Hepnarová. Odbočenie z ťaživého realizmu, ktorý zviera slovenský film je zrejmé a pripomínam to len tak mimochodom. Asi by sme veľmi ťažko v našom teritóriu hľadali ako českých, tak slovenských tvorcov, s čo i len minimálnou znalosťou oboch filmových teritórií. Ignorujeme ich programovo s akousi nepísanou samozrejmosťou. Porovnateľnú originalitu by sme u nás hľadali márne, a tak sa dvojrýchlostná metafora filmovej Strednej Európy nehlučne, ale s istotou napĺňa. Kto je na chvoste, je myslím si jasné.

Víťazná dvojka
Porota sa tohto roku rozhodla pre gruzínsky film Dom tých druhých režisérky Rusudan Glurjidzeovej. Príbeh sa vracia do vojnového obdobia, konfliktu o samostatnosť Abcházie, ktorá bola súčasťou Gruzínska a dnes je spolu s Južnou Osetiou pod kontrolou Ruska. V opustených domoch sa usídľujú vyhnanci, ktorí kdesi zanechali svoje domovy a snažia sa o nový začiatok uprostred neznáma. Rodina s malými deťmi však žije v tichu a pokoji len chvíľu. Násilie ich dostihne a nemilosrdne prinúti pokračovať v zápase o záchranu holých životov.  Ako výnimočný by som tento film iste nehodnotila, ale má atmosféru, tichú melanchóliu za všetkým, čo už nie je a dlho nebude. Precizovanie vojnovej tematiky sa Gruzíncom darí a budú sa k nej vracať. Pátos zápasu medzi životom a smrťou má na festivalových fórach akosi automaticky jednoznačnú prioritu.

Zvláštne uznanie sa dostalo estónskemu filmu Zmätené dni režisérky Triin Ruumetovej o blúdení večne dospievajúceho flákača z malomesta, ktorému k neistej sebareflexii dopomôže nešťastná nehoda. Treba dodať, že v tejto sekcii sme videli v roku 2012 omnoho vydarenejší estónsky film, komédiu Hubárenie Toomasa Hussara. Tohto roku sa  predstavil  novým filmom Špión a básnik, o osamelom pracovníkovi tajných služieb a Rusmi najatej balkánskej špiónke, do ktorej sa beznádejne zamiluje. Otázok k zvláštne bizarnému príbehu je viac než by bolo vhodné a jeho humor mal pre domáce publikum  iste nejakú zvláštnu príťažlivosť, konvenujúcu uzavretej estónskej psyché.
 
Filmová konfekcia
Pre všetky ostatné filmy tejto sekcie platí neveľmi lichotivá premisa „dejá vu". Opakovanie a variácie na známe témy a ich prijateľnú i menej prijateľnú realizáciu vytvorilo priestor križovatiek pokusov o žánrové filmy, psychologické portréty manželských kríz i jednotlivcov, zaskočených životom. Vytvorili tak síce slušnú úroveň, pri ktorej, našťastie, nuda nehrozila, ale nadšenie sa nedostavilo ani pri najlepšej vôli.

Najzaujímavejším príspevkom s obmedzenou platnosťou, bol film slovinského režiséra Žiga Virca Houston, máme problém!, dokufiction na tému zatajeného vesmírneho programu, ktorý Tito v 60. rokoch predal Američanom.  Uvádza ho svojim zasväteným preslovom slávny slovinský filozof Slavoj Žižek a pravosť archívnych záberov, rozhovorov s odborníkmi je viac než uveriteľná, sprevádzaná príbehom návratu jedného z účastníkov projektu. Víta ho dcéra, pre ktorú bol celú dobu nezvestný. Vymyslieť  a vierohodne doložiť sa dnes dá nepochybne čokoľvek a paródia  na tento druh dokonalosti je na mieste. Smutným faktom však je, že sme schopní uveriť aj omnoho amatérskejším výkonom všadeprítomných fantastov.

Konstantin Chabenský (Nočná hliadka, 2004) si za rolu Artura, vymáhača dlhov vo filme režiséra Alexeja Krasovského Vymáhač, odniesol  z tohtoročného  festivalu ruských filmov Kinotavr v Soči, cenu za najlepší mužský herecký výkon. Jeho najúčinnejším nástrojom je telefón, ktorým terorizuje svoje obete, dohnané na pokraj zrútenia. Je bezohľadný, taktický a do krajnosti odemocionalizovaný. Je to sterilný príbeh, uzavretý do priestorov prázdnych kancelárií, rozhlasová hra bez akejkoľvek filmovej kvality. V porovnaní s ďalšími ruskými filmami – Študent a Zoológia , ktoré sa na festivale priemietali, sa stráca takmer bez stopy.

Vo výpočte tohtoročných adeptov na ocenenie, došlo aj na obľúbenú disciplínu mladých tvorcov, manželské a partnerské krízy. Kým sa filmu Kamper Łukasza Grzegorzeka z týchto povinných tancov ako-tak podarilo vybrusliť, ďalší dvaja účastníci boli oveľa menej úspešní. Hrdinovia majú niekoľko spoločných znakov. Takmer vždy sú úspešní v práci, nepoznajú materiálne problémy, pohybujú sa v interiéroch vyššej strednej triedy a odrazu zisťujú, že im niečo chýba. Hra o vzťahy sa rozbieha akosi samočinne, nespúšťa ju zásadné zlyhanie, jednoducho už dospeli do bodu, kedy majú všetkého dosť a zachce sa im čosi iné a nepoznané. V televízno-rozhlasovom formáte sa pohyboval aj film kosovského režiséra Fatona Bajraktariho Všade dobre, doma najlepšie, o návrate otca rodiny, vyhláseného počas kosovského konfliktu za mŕtveho. Rodine, prežívajúcej na sociálnych dávkach sa s jeho prítomnosťou všetko skomplikuje.
          

Litovská  režisérka Lina Lužyté svoj príspevok do tohto dramatického klišé nazvala Navždy spolu. Manželka úspešného herca zle znáša jeho večnú neprítomnosť a nepokoj sa prenáša aj na jej malú dcéru. Séria konfliktov nepodiv nikdy  nevyústi do rozhovoru o peniazoch, ktoré domov nosí živiteľ rodiny. Napätie vyústi v akúsi domácu potopu a žena posiela muža s dcérou do nákupného centra. Vzápätí z televízie zisťuje, že sa tam zrútila strecha. Prechádza katarziou, keď ich vidí pri pouličnom stánku, živých a zdravých. V rumunskom príspevku Pod tlakom režisérky Catrinel Danalatá sa vzoprie pohodlnému životu mladý architekt a roztočí kolo sebadeštrukcie s podobným záverom.

O trochu viac sa dá veriť hrdinke tureckého filmu Na hrane režisérskej dvojici Ayhan Saler a Erkan Tahhusoglu. Odohráva sa v dome vedľa frekventovanej cesty, po ktorej prúdia dennodenne autá a vytvárajú tak stereotypnú dynamiku rovnakých dní mladej ženy, pripútanej k rodine. Jej muž je vodič kamiónu. Často jazdí do Iraku a z jednej z ciest sa nevráti. Fikret ho vyčkáva, znepokojená rečami kamarátky o mužoch s dvoma rodinami. Telo muža sa nájde a žena zápasí s jeho bolestnou neprítomnosťou. Sfilmovať pocity smútku bez dramatických konkrétností sa darí málokomu a inak tomu nebolo ani v tomto prípade.

Pre úplnosť tohtoročnej vzorky ešte treba pridať český thriller Polednice Jiřího Sádka. Predlohou  scenára  bola Erbenova balada, zasadená do prítomnosti, spracovaná s tézovitým moralizátorským akcentom. Omnoho zaujímavejší bol režisérsky prístup s dokonale vystavanou atmosférou plnou napätia a zmyslom pre vizuálnu stránku rozprávania. Slušný žánrový výkon je však pre festivalové poroty obvykle málo použiteľný.

Absencia originálnych príbehov a ich talentovaných rozprávačov  má iste množstvo príčin. Jedna z nich sa tají niekde v problematickom vzťahu tvorcov k realite. Niekedy sa zdá, že mnohé filmy vznikajú z iných filmov. Overené príbehové štruktúry sa  donekonečna varírujú, bez nároku na akékoľvek inovácie a posuny. Prechádzajú bez problémov cez komisie, rozdeľujúce financie, lebo nikomu sa nechce riskovať. Dostať sa z tohto začarovaného kruhu chce spojené úsilie, ktoré v spoločnostiach, rozbitých do záujmových krúžkov, zápasiacich o mocenské pozície, beznádejne zlyháva. Testovacia vzorka sekcie Na východ od Západu s ohľadom na filmy, zastupujúce národné kinematografie Strednej a Východnej Európy na karlovarskom festivale poskytuje vcelku jasný obraz o tom, kto sa rozbehol po nových diaľniciach a kto sa pomaly prebíja na preplnených a neprehľadných provinčných cestách.