Moja prvá návšteva karlovarského filmového festivalu sa niesla v trochu dvojznačnom duchu – výnimočné i slabšie filmy, skvelá atmosféra nádherného mesta i stresujúce zháňanie lístkov, veľké hviezdy i otrasný stav Kinosály B a tak ďalej. Na 51. ročníku MMF Karlove Vary som sa snažil zameriavať predovšetkým na sekciu „Jiný pohled“, avšak nekládol som si žiadne striktné obmedzenia, a tak je výsledný balík videných filmov pomerne pestrý.

Nezabudnuteľné zážitky
Začnem najskôr tým pozitívnejším – filmami. Prvým nezabudnuteľným zážitkom bol víťaz Ceny za réžiu hraného filmu na festivale v Sundance – Swiss Army Man. Snímka zobrazujúca polomŕtveho Mannyho (Daniela Radcliffa), ktorého Hank (Paul Dano) využíva ako pomerne nechutný švajčiarsky nožík (prdenie, zvracanie vody), je prekvapujúco fungujúcou queer romancou, najinovatívnejším survival filmom za posledné roky a súčasne i persiflážou na súčasnú indie poetiku. Na filme zaráža i originalita a koncepčnosť práce s fekálnym humorom a nevtieravá pozitívna sila, vyplývajúca z nesmierne vydareného soundtracku, i samotného mimoriadne absurdného rozprávania. Pevne verím, že po filme siahnu aj niektorí z tunajších distribútorov, keďže snímka má, minimálne v arthousových kinách, slušný finančný potenciál.

Druhým fenomenálnym titulom bol osemhodinový film (víťaz Strieborného medveďa z Berlinále) filipínskeho režiséra Lav Diaza Hele sa Hiwagang Hapis (Uspávanka pre bolestné tajomstvo). Diaz ukázal, že jeho filmy nie sú výnimočné len svojou dĺžkou, ale aj expresionistickou poetikou, kombináciou veľkých i malých filipínskych dejín i mýtov a súčasne i pokojným rytmom, sebareflexiou a tematizovaním potreby umenia a slobody v živote človeka či národa. Percepčne náročný divácky zážitok napokon ubehol pomerne rýchlo najmä vďaka uhrančivým záberom.

Oba vrcholy festivalu dopĺňala celý rad výborných filmov. Ako sa vysporiadať s nízkym rozpočtom ukázal slovenským tvorcom napríklad i tohtoročný víťaz karlovarského festivalu Szabolcs Hajdu svojim filmom Ernelláék Farkaséknál (Rodinné šťastie). Príbeh dvoch rodín odohrávajúci sa v jedinom byte očaril novovlnnou „estetikou trápnosti“, výborne vypointovanými dialógmi i implicitnou ukážkou súčasnej maďarskej reality. Zvláštne uznanie získal v Karlových Varoch pre zmenu dokumentárny film Ama-san, lyrická snímka o tradičných japonských lovkyniach perál. Film neorientalizoval svoje hrdinky, ani sa nesnažil o prvoplánovo podmanivé zábery podmorskej hladiny. Skôr sa zameriaval na stret tradičného a moderného v japonskej kultúre a na rodinné i spoločenské zázemie svojich hrdiniek, so snahou preskúmať ich myšlienkový svet.

Niečo uvidíme aj v našich kinách
Do slovenskej kinodistribúcie sa dostanú hneď dva výborné tituly distribuované spoločnosťou ASFK – Agasshi (Komorná) a Belgica. Erotická dráma Komorná očarila sofistikovaným rozprávaním využívajúcim nespoľahlivých rozprávačov, podvracaním schém žánru kostýmovej melodrámy, režisérovým typickým fetišistickým snímaním detailov (v tomto prípade podriadeným erotickej túžbe svojich hrdiniek/ov) a tematizovaním dôležitosti rozprávania príbehov i japonsko-kórejských vzťahov. Belgica, držiteľ Ceny za réžiu svetového filmu zo Sundance, pre zmenu na klasickej „kainovsko-ábelovskej“ kostre zobrazila živelný a šovinistický svet flámskych krčiem. Pre potreby filmu tvorcovia vytvorili niekoľko fiktívnych kapiel a práve neuveriteľne originálny soundtrack povyšuje film medzi to najlepšie na festivale.

Spomedzi filmov z Cannes by som rád spomenul aspoň Aquarius a Hymyilevä mies (Najšťastnejší deň v živote Olliho Mäkiho). Prvý z nich očaril titulnou postavou sebavedomej, vznešenej a živelnej šesťdesiatničky Clary, ktorá sa vzoprie snahe miestneho developera zbúrať historickú budovu s názvom Aquarius. V nej prežila celý svoj život a teraz s gráciou odoláva akýmkoľvek snahám o útok na jej osobu. Snímka je výnimočná predovšetkým svojim štýlom, kde režisér za pomoci transfokácií a hravej strihovej skladby podmanivo znázorňuje Clarin myšlienkový svet. Najšťastnejší deň v živote Olliho Mäkiho pre zmenu pripomenul fínske novovlnové snahy. Ľudsky vtipný a zdravo hrejivý film inovatívnym spôsobom pristúpil k subžánru boxerského filmu.

Najnáročnejší divácky zážitok a sklamania
V neposlednom rade treba spomenúť aj divácky náročnejšie zážitky - improvizovaný rozhovor režiséra Ming-Liang Tsaia a jeho „dvorného“ herca a priateľa Kang-sheng Leeho. Film s názvom Na ri xia wu (Popoludnie) nakrútený v jedinom zábere, výborným spôsobom dekonštruoval žáner interview a zároveň aj odhalil charaktery svojich dvoch postáv lepšie, než „načančaná“ a upravovaná pololož. Kórejský titul Sotonggwa Geojitmal (Komunikácia a lži) zasa poukázal na problém v prijímaní ľudí s post traumatickou stresovou poruchou. Emocionálne zdrvujúci film očaril nielen radikálnou formou, ale aj výbornými a často prekvapivo vtipnými dialógmi a nechronologickým rozprávaním.

Omnoho menšiu skupinu tvorili podpriemerné tituly či vyslovené sklamania. Organizátori by si zaslúžili po prstoch najmä za katalógový popis ku filmu Fale (Vlny). S československou novou vlnou nemala snímka nič spoločné, a tak zaraďujem tento text medzi vyslovene zavádzajúce. Ako trápna, prvoplánová satira sa napokon ukázal byť film Island city (Mesto ostrovov), ktorého jednotlivé sociálne kritické epizódky pripomínali niektorú zo slovenských humoristických relácií (napríklad SOS). Najväčším sklamaním však bol pre mňa film Ma' Rosa, sociálny gýč, ktorý by patril medzi hlboko podpriemerné tituly aj v žánri slovenskej sociálnej drámy. Film súťažiaci o Zlatú palmu a inú cenu v canneskej súťaži, nakolniec ocenený Cenou pre najlepšiu herečku, až príliš agitoval a neoslnil ani v štylistickej rovine, kde sa zmohol len na klasické paradokumentálne a observatívne snímanie postáv. V konečnom dôsledku však treba povedať, že českí festivaloví distribútori sa neboja na svojom najmasovejšom festivale do programu zaradiť aj mimoriadne radikálne až experimentálne filmy, čím ďaleko predstihujú napríklad  program Art Film Festu a rozhodne treba uznať, že, čo sa týka môjho výberu, som nadmieru spokojný.

Hostia, problémy  a atmosféra
Karlove Vary tiež ukázali, že sú veľkolepým festivalom. Stačí sa pozrieť len na zoznam hostí - Charlie Kaufman, Sean Ellis, Felix Van Groeningen, Szabols Hajdu, Roberto Andó, Willam Dafoe, Jean Reno, Daniel Scheinert, Dan Kwan a mnoho ďalších. Rozhodne treba spomenúť aj veľkolepé priestory karlovarského Městského divadla, Národního domu, Grandhotelu Pupp či Lázní III. a funkčnosť hotelu Thermal. O to výraznejšie potom bije do očí stav Kinosály B, v ktorej sa sedí na kancelárskych stoličkách, hučia dva prenosné ventilátory a vchod do nej je umiestnený v najhoršej možnej časti. Keďže ide o najmenšiu kinosálu organizátori do nej z pochopiteľných dôvodov situovali najradikálnejšie filmy. V prípade Popoludnia, Uspávanky pre bolestné tajomstvo i Komunikácie a lží išlo o tiché filmy, pri ktorých hučanie ventilátorov vynikalo a diváci z nich v húfoch odchádzali. V prípade osemhodinového Lav Diazovho filmu bola dokonca len jedna polhodinová pauza, čím organizátori filmový zážitok v podstate zničili.

Osobne mi vôbec nevyhovuje ani spôsob rezervácie lístkov, keďže okrem troch filmov denne (ak ste dostatočne rýchly, respektíve vstanete dostatočne skoro ráno) nemáte nikdy stopercentnú šancu, že sa na snímky dostanete. Na  Letnej filmovej škole napríklad viete, či v kinosále ešte bude miesto (stačí spočítať počet ľudí v rade) a na väčšine slovenských festivalov si filmy pohodlne odklikáte cez rezervačný systém. Osobne som skôr za menej stresujúcu skúsenosť, ale poznám aj ľudí, ktorým tento systém vyhovuje. Pravdou  je tiež, že pokiaľ sa človek vyhol tým najžiadanejším filmom (nový Dolan, Jarmusch či Anthropoid) a niektorým kinosálam (Malá sála, Grandhotel Pupp) stačilo mu obvykle vystáť frontu  hodinu pred filmom a miesto mal takmer isté. Aj tu sa však vyskytli výnimky. Problém vidím aj v absencii pásky pred niektorými kinosálami (napríklad Kino Čas, Národní dům, Kino Drahomíra), ktorá by vyznačovalo kde majú diváci stáť. Predišlo by sa predbiehaniu a zbytočnej nervozite.

Na druhej strane však musím oceniť samotnú atmosféru. V meste sa až do hlbokej noci niečo dialo, bolo plné baviacich sa ľudí a sprievodný program bol neuveriteľne pestrý a bohatý. Na rozdiel od väčšiny slovenských filmových festivalov ste mali pocit, že sa v meste skutočne deje niečo výnimočné a cítili ste sa byť toho súčasťou. Prekvapilo ma, že v kine bolo ticho, netelefonovalo sa a nerozprávalo. Českí diváci sú zrejme kultivovanejší ako slovenskí. V konečnom dôsledku môj dojem z prvého ročníka karlovarského festivalu, je aj napriek niekoľkým výhradám, pozitívny.