V duchu tohto motta sa konal stredoeurópsky festival talianskeho filmu MittelCinemaFest, ktorý vstúpil do svojho 20. ročníka. Uskutočnil sa v Bratislave od 19. do 22. novembra a pre odstavenie kina Lumière (odstraňovanie následkov požiaru a plánovaná rekonštrukcia) sa vrátil do svojho niekdajšieho dejiska, do kina Mladosť, ktoré sa mu pri niektorých tituloch podarilo takmer zaplniť.

Najväčší záujem publika vzbudili plus-mínus rovnocenne dva tituly. Vo filme Nostalgia Maria Martoneho si hlavnú postavu zahral populárny herec Pierfrancesco Favino ako Felice, muž, ktorý ako pätnásťročný opustil rodný Neapol, konkrétne štvrť Sanità, žil a pracoval v Libanone a Egypte a teraz sa po štyridsiatich rokoch do rodného mesta vracia – najprv azda len na návštevu. Má pocit, že sa tam nič nezmenilo, ale v skutočnosti sa zmenilo takmer všetko. Felice doopatruje a pochová svoju staručkú matku, nadviaže kontakt so starcom, ktorý si ho pamätá z detstva, ako aj s miestnym farárom. Jeho záujem a pozornosť však priťahuje najmä priateľ z ranej mladosti Oreste, o ktorom však teraz nepočuje nič dobré: Oreste je akýmsi bosom miestnej mafie. Súčasne Felice uvažuje, že by sa do Neapola vrátil natrvalo a vzal tam aj svoju priateľku. Keď sa mu však konečne podarí s Orestem stretnúť, naberú veci celkom iný spád... V umne vystavanom príbehu sa dozvedáme, čo týchto dvoch mužov spája a prečo Felice ušiel taký mladý z Neapola, no všetko smeruje k tragickému finále...

Druhým hojne navštíveným predstavením bola projekcia filmu Sucho skúseného a aj z predošlých ročníkov MittelCinemaFestu známeho režiséra Paola Virzìho. Inšpiráciou naň bola vraj covidová pandémia, ale Virzì posunul tento motív do inej roviny, „vytvoril“ krízovú situáciu iného typu. Rím blízkej budúcnosti postihlo katastrofálne sucho: tri roky nepršalo a verejné zásoby vody vystačia už len na niekoľko dní. Voda je na prídel, všade sa povaľujú odpadky, premnožili sa šváby a iný hmyz. Príbeh nemá ústredného hrdinu; je vystavaný ako mozaika drobných príbehov množstva postáv, ktoré stvárnili známi (Silvio Orlando, Valerio Mastandrea, Monica Bellucci) i menej známi herci. Výpoveď filmu je jasná: ani krízová situácia nemení nič na ľudských povahách, ľudia sú nepoučiteľní, ďalej sa predvádzajú, intrigujú, sú neverní... Zmení sa niečo, keď konečne príde blahodarný dážď?

Najviac nás zaujala „nenápadná“ snímka Kolotoč, druhý film režisérky Chiary Bellosi. Jeho protagonistkou je pätnásťročná Benedetta, dievča s riadnou nadváhou, ktoré má sotva jednu kamarátku, pred mamou predstiera, že dodržiava diétu, ale v skutočnosti sa vo svojej izbe napcháva čipsami a v noci vyjedá chladničku. Jedného dňa sa náhodne zoznámi s Amandou – Amanda je v skutočnosti chlapec od kolotočov, vysoký a štíhly, výrazne zženštený, ktorý sa oblečením, úpravou zovňajška i rečami o sebe v ženskom rode definuje ako dievča. Benedettu však priťahuje – možno ako „kamarátka“, ale možno aj ako – predsa len – chlapec, ktorého azda túži spoznať aj intímne. Lenže s Amandou je to ako na kolotoči či, lepšie povedané, ako na húsenicovej dráhe: raz hore, v eufórii, raz na dne, v ponížení a potupení. Raz dáva Amanda dievčaťu pocítiť, že je napriek všetkému krásne a žiaduce, inokedy ho nemilosrdne vyhodí, lebo práve nemá náladu a chce byť sama. Veci zájdu až tak ďaleko, že keď sa kolotoče presúvajú do susedného mesta, Benedetta utečie s Amandou z domu. Lenže to je zároveň začiatok konca ich príbehu, lebo Amanda má svoje tajomstvá a nie všetko je také, ako sa na pohľad zdá... Film vyniká zobrazením atmosféry nudného provinčného mestečka, ako aj hereckými výkonmi oboch hlavných predstaviteľov – Gaie Di Pietro a Andreu Carpenzana, ktorého výkon je o to pozoruhodnejší, že si ho pamätáme zo stvárnenia výrazne chlapáckej postavy mladého futbalistu vo filme Šampión (r. Christian Ferro, 2019).

Originálna bola smutná komédia Amanda režisérky Caroliny Cavalli. Jej dvadsaťštyriročná titulná „antihrdinka“ nemá žiadnu kamarátku – a nie je to preto, že sa nedávno prisťahovala s matkou z Paríža, lebo ani tam nemala žiadne kamarátky. Amandina matka ju chce dať dokopy s Rebeccou, dcérou svojej kamarátky. Lenže to nebude jednoduché – Rebecca je ďalšia čudáčka, ktorá vôbec nevychádza zo svojej izby a po žiadnej spoločnosti netúži. Alebo žeby sa dve stratené duše predsa len nakoniec našli...? Carolina Cavalli vytvorila podľa vlastného scenára veľmi bizarný príbeh s výraznou dávkou štylizácie vo všetkých zložkách, či už ide o výpravu, dialógy, alebo výkony oboch mladých herečiek, prítomná je aj výrazná dávka podvratného humoru.

Trochu slabším ohnivkom v reťazi programu tohtoročného MittelCinemaFestu bol film Hranice (r. Niccolò Falsetti), príbeh trojčlennej pankovej kapely z Grossetta, ktorej nevzrušivú existenciu preruší ponuka zahrať si ako predkapela na koncerte slávnej americkej skupiny Defense v Bologni. Keď potom organizátori koncert zrušia, jeden z členov kapely dostane nápad v duchu porekadla o Mohamedovi a hore: keď nemôžu ísť oni hrať do Bologne, nech príde Defense zahrať do Grossetta. Členovia Defense napodiv súhlasia, no ukáže sa, že to nie je jednoduché: problémy sú s priestorom, s aparatúrou, s peniazmi... Navyše každý člen kapely rieši svoje osobné a rodinné problémy. Aj keď sa nakoniec zorganizovať koncert podarí (samotná kapela na ňom však nevystúpi), nie je to žiadna sláva – síce žiadna strata, ale ani žiadny zisk. A život ide ďalej...

K hranému filmu Klára režisérky Susanny Nicchiarelli o mladých rokoch života budúcej svätej Kláry a k dokumentu Na cestách z dielne Gianfranca Rosiho o cestách pápeža Františka po svete sa vzhľadom na svetonázorovú priepasť medzi vyznením týchto filmov a svetom autora týchto riadkov vyjadrovať nebudeme.

Záver festivalu patril snímke renomovaného tvorcu Gianniho Amelia Pán mravcov. Film vychádza zo skutočných udalostí, ktoré sa odohrali v rokoch 1959 až 1969. V roku 1964 polícia doslova prepadne v posteli profesora Alda Braibantiho (1922 – 2014), dramatika a básnika, a jeho mladého priateľa, študenta Ettoreho. Kým Braibanti putuje do väzenia a je obvinený z trestného činu psychickej manipulácie (ktorý je z právneho hľadiska veľmi problematický a neskôr bol zrušený), Ettoreho rodina posiela chlapca do psychiatrickej liečebne, kde nútene podstupuje „liečbu“ elektrošokmi. V retrospektíve sa potom dozvedáme, ako sa vzťah medzi vekovo nerovnými partnermi zrodil, a napokon sa dostávame do roku 1969, keď sa Braibanti ocitne pred súdom a regulárne ho odsúdia na deväť rokov väzenia. V tejto časti sledujeme aj jednu z najsilnejších scén filmu, keď elektrošokmi zdevastovaný Ettore (v podaní vynikajúceho Leonarda Malteseho) stále trvá na svojej – a objektívnej – pravde, že vzťah medzi ním a Aldom bol založený na vzájomnej úcte a láske a, samozrejme, na dobrovoľnosti. Hoci sa dej filmu odohráva pred piatimi-šiestimi desaťročiami, v našom súčasnom kontexte nadobúda smutnú aktuálnosť. Nie nadarmo sa stal aj súčasťou programu práve prebiehajúceho Filmového festivalu inakosti (v kine Mladosť si ho môžeme pozrieť 29. novembra).