Najprv trocha zemepisu a histórie, aby bolo jasné, kde presne sa v Indii medzinárodný festival odohrával. Kalkata je hlavné mesto indického štátu Západné Bengálsko. Východnú časť tohto kultúrne jednotného celku tvorí štát Bangladéš. K rozdeleniu došlo v roku 1947, keď sa oddelili územia, obývané väčšinovým moslimským obyvateľstvom. Vznikol tak Pakistan na severe a jeho súčasťou bol tvz. Východný Pakistan, časť Bengálska, exteritoriálne územie, ktoré sa v roku 1971 po dramatickom zápase s pakistanskou armádou osamostatnilo a vznikol Bangladéš. Kalkata bola v časoch britskej koloniálnej vlády hlavným mestom celej Indie.

Hlavné postavy bengálskeho kina, na rozdiel od Keraly, o ktorej som písala v súvislosti s festivalom v hlavnom meste Trivandrum začiatkom tohto roku, sú viac než známe. Je to slávna trojica zakladateľov, režiséri Satjádžit Ráj (1921-1992), Mrinal Sen (1923-2018) a Bimal Roj (1909-1966). Názov Tollywood, ktorým sa obvykle označuje bengálske kino, je odvodený od časti Kalkaty Tollygunge, niekdajšieho centra výroby filmov.

Filmové centrum Nandan v Kalkate je spojené s menom prvého majstra, pripomína ho i logo nad vchodom do kinosál. Počas festivalu boli vždy do prasknutia plné. Filmy sú v Indii masovou záležitosťou a lístky na všetky predstavenia boli zdarma. Úvodný ceremoniál na obrovskom štadióne pre osem tisíc divákov bol plný a jeho priebeh musel uviesť do varu aj tých najotrlejších festivalových účastníkov svojou tanečnou i vizuálnou dynamikou, ale najmä reakciou na dve megahviezdy indického filmu, Amitabhom Bachchanom a Sharu Khanom. Prítomná bola i premiérka Západného Bengálska Mamata Banerjee a rad ďalších populárnych režisérov, hercov a hudobníkov. Publikum od svojich miláčikov žiadalo naživo repliky z ich filmov. Mnohé naozaj zazneli a podľa nadšených reakcií bolo jasné, že zlatý fond filmových titulov natrvalo zľudovel.

Národná súťaž

Filmové zastúpenie v nej mal značný počet indických štátov, našincovi známych i menej známych a naša trojčlenná porota – afghánský režisér žijúci vo Francúzsku Siddik Barmak, autor filmu Osama (Zlatý glóbus, 2003) a kazachstánska filmová kritička Gulnara Abikejeva, umelecká riaditeľka festivalu Eurasia, vyberala zo štrnástich súťažných filmov.

Sympatie a cenu za najlepší film si získal film Muthayya (2022) režiséra Bhaskhara Maurya. Odohráva sa v dedinke v štáte Telangana na juhovýchode Indie. Je príbehom statného sedemdesiatnika Muthayyu, ktorý si za pomoci miestneho opravára bicyklov, podnikavého mladíka Malliho, plní svoj celoživotný sen. Vždy chcel byť hercom a tak sa jeho skromná kariéra za pomoci všadeprítomných technológií stáva skutočnosťou. Indovia dokázali popri bezkonkurenčných roztancovaných melodrámach v bollywoodskom štýle, vygenerovať ďalší žánrový typ príťažlivých príbehov, naplnených humorom, melancholickým poetickým podtextom a najmä realizmom, odkazujúcim k tradícii vyššie spomenutých filmových patriarchov. Iste si v tejto súvislosti môžeme pripomenúť film Cudzí obed (2013) Ritesha Batru, ktorý sme videli aj v našej distribúcii.

Cenu za najlepšiu réžiu udelila porota filmu Naneera (2021) režiséra Deepankara Prakasha. Zastupoval farby štátu Maharashtra a pochádza z Mumbai, sídla mocného Bollywoodu, ale film sa nesie v prísne realistickom tóne. Rozpráva príbeh mladého chlapca Manisha. Umrie mu otec a túto stratu nesie ťažko. Široká rodina sa stará o jeho matku a jemu naordinujú sňatok, nájdu nevestu, ale Manisha sa vzpiera. Zamiloval sa totiž do svojej sesternice. Schádzajú sa potajomky až dovtedy, kým všetko praskne. Je to zaujímavý pohľad na vzájomné vzťahy a ich hierarchiu, kde rozhodujúce právomoci patria otcovým bratom. Mladá generácia je v ich kruhu prakticky bezbranná.

Zvláštne ceny poroty si odniesli dva filmy. Prvým bola poetická Terasa (Chhaad, 2022) režisérky Indrani Chakrabarty. Mitra je vydatou učiteľkou v miestnej škole, vzdelanou, s literárnymi ambíciami. Jej manžel nemá pre tento druh plánov príliš porozumenie, ale Mitre sa podarí uverejniť poviedku v literárnom časopise. V dome, kde býva, patrí jeden s bytov s krásnou terasou, príbuzným. Pestuje tam kvety a svojím spôsobom je to jej azyl. Všetko sa zmení po odchode rodiny. Byt sa uzamkne a prístup na terasu sa uzavrie. Krehký svet mladej literátky nie je v zovretí tradičných názorov na miesto ženy v domácnosti jednoduchý, ale akosi si poradí a o terasu cielene bojuje. Filmu chýbala presnejšia stavba i prepracovanosť motivických línií medzi jednotlivými postavami, ale režisérke sa darilo vybudovať poetickú atmosféru uzavretého sveta s akcentom na ženský osud a skúšky, ktorým je v tradičných rodinách vystavený.

Film Keby stromy mohli hovoriť (Sikaisal, 2022) patrí svojim obsahom k modernizačnému úsiliu o vzdelávanie zaostalých oblastí, ktorý je zrejme v Indii stále v kurze. Odohráva sa v autonómnej oblasti Karbi Anglon štátu Assam na severovýchode Indie. Starnúci učiteľ Maheshwar Patar vlastnoručne vybudoval v dedinke školu a učí v nej deti. Dozvie sa však, že nemá nástupcu a škole hrozí zánik. Snaží sa zo všetkých síl presvedčiť patričných úradníkov o potrebe prístupu k vzdelaniu. Režisérka Bobby Sarma Baruah s doktorským titulom, sa podľa všetkého venuje zabudnutým severným oblastiam a dôsledne mapuje miestne reálie, ale filmu chýbala dôslednejšia štruktúra a v mnohom pripomínal skôr dokumentárny film.

Ďalšie súťažné filmy nemali výraznejšie profesionálne scenáristické i režijné kvality a boli zaujímavé viac ako kultúrno antropologické ukážky miestnych tradícií, alebo historicko-politických pojednaní. Vo filme Miznúce stopy (Faded Footprints, 2022) putujú bengálskou krajinou dvaja novomanželia. Na hlavách majú biele svadobné čelenky zo šoly, vyrezávanej rákosovej dužiny, typickej pre bengálske zvyky a objavujú sa často na turistických obrázkoch z tejto oblasti. Krajinopis Západného Bengálska, ale i susedného Bangladéša určuje delta rieky Gangy, rozsiahla a najväčšia na svete. Je tu stále vlhko a komáre vás v Dhake spoľahlivo doštípu i v januári, keď sa tu koná filmový festival. Dvojica si svoj skromný majetok nesie so sebou. Ponáhľajú sa na autobus, ale ten zmeškajú a ich cesta je portrétom krajiny i osudov, poznamenaných chudobou. Vo filme Farby mladého rebela (Colours of a Rebel Sprout, 2022) dvanásťročný syn assamského revolucionára nájde doma vlajku jeho odbojnej skupiny, zápasiacej s policajným dohľadom, ale postupne pochopí, že tá správna je celkom iná, štátna, s ktorou na záver filmu odhodlane máva, režisér demonštruje svoje politické postoje, alebo sa o to dosť nemotorne snaží, inde sa tvorcovia púšťajú do akýchsi úvah o globálnych trendoch, alebo náboženských analýz. V tomto obore bol pozoruhodný film Soľ zeme (Salt of the Earth, 2022), odohrávajúci sa v kresťanskom kláštore, kam príde mladá vedkyňa skúmať osud Márie Magdalény. Časť osadenstva vrátane mladých mníchov jej oddane pomáha. Proti ním stojí zamračené stelesnenie inkvizítora. Kráska s okuliarmi, ktoré sa tu považujú za znak učenosti, je preň jednoznačný diablov výsadok.

Úspešnejšie vzorky domácich filmov sa zrejme objavujú na najprestížnejšom festivale v Goa, aspoň tak to interpretovali kuloáry. V každom prípade mal kalkatský festival vyššiu mieru pozerateľných filmov, ako to bolo na festivale v Kerale a porota nemusela pri výbere tých najlepších dlho váhať. Je zaujímavé, že takmer všetky filmy sa odohrávali v prostredí chudobných ľudí a tento výber zrejme demonštroval ľavicové sympatie politického miestopisu. Podobne ako v Kerale je ti tu stále pri moci ak nie komunistická, tak iste vždy socialistická vláda. Nechýbal ani nacionalistický akcent, pred každým filmom sa hrala indická hymna. Jej slová sú v bengálčine a ich autorom je kalkatský rodák, spisovateľ a prvý ázijský nositeľ Nobelovej ceny Rabíndranáh Thákur. Na plátne plápolala indická zástava a všetci diváci, vrátane troch členov jury, vždy úctivo povstali.

Medzinárodné súťaže a panorámy

Do kinosály sme každodenne vstupovali cez galériu, kde bola výstava, venovaná Jean-Luc Godardovi. Vyhrávali tam francúzske šansóny a dotvárali tak atmosféru pestrého multisveta. Kontrovali mu vtipné koláže výberu z najznámejších svetových filmových hitov, doplnené tvárami indických hereckých hviezd. Dominoval im záber z filmu Kid, kde vedľa Charlie Chaplina sedí indický chlapček s čelenkou, podobného partnera má i Forest Gump alebo Al Pacino zrejme z Krstného otca.

Na sledovanie medzinárodnej súťaže už akosi chýbala časová kapacita, preto len stručne, víťazné filmy boli dva, španielska dráma Upon Entry (2022) a bangladéšsky film The Golden Wings of Watercocks Mohammada Quayyuma. Cenu za najlepšiu réžiu získala Virna Molina a Ernesto Ardito za film Hitler´s Witch. Je to talentovaný pokus o zobrazenie vnútorného sveta bývalých nacistov a ich rodín, začínajúcich v Argentíne nový život. Poetiku magického realizmu dopĺňa archívna faktografia, zacielená na koncentračné tábory a ich obludný svet, vrátane nemeckého „managementu“. Zvláštne uznanie iránsky film Silent Glory režisérky Nahid Hassanzadeh o žene, ktorú rodina vydá za starého vdovca. Odchádza s ním do jeho domu a zdieľa s jeho snahu o individuálny hlas v prísne kolektivistickej a nábožensky ortodoxnej spoločnosti. Hlavnou cenou bola soška bengálskeho tigra v skoku.

Na zozname medzinárodnej panorámy figurovali aj dva slovenské filmy Obeť Michala Blaška a Svetlonoc Terezy Nvotovej, bohužiaľ, bez osobnej účasti tvorcov. Slovensky však bolo možné konverzovať s členom poroty, absolventom VŠMU a študentom profesora Párnického Manom Khalilom, Kurdom, žijúcim vo Švajčiarsku. Premietal sa tu aj jeho nový film Susedia, ktorý sa bude mať premiéru aj v slovenských kinách.

Festival ponúkol i súťaž krátkych a dokumentárnych filmov. Do programu bola zaradená i sekcia Unheard India: Rare Language Films, filmy, nakrútené v menšinových jazykoch Indie. Domáhala som sa zo zvedavosti linkov k týmto filmom, ale zatiaľ nič nepríšlo. Je však jasné, že festival demokraticky otvára brány všetkým filmárom z tých najodľahlejších kútov rozľahlého teritória, ktoré nás neprestane zaujímať a vzrušovať, nech už do Indie dorazíme ako účastníci festivalu, alebo zvedaví turisti.