Reštart Medzinárodného bienále dokumentárneho etnologického filmu – 22. Etnofilm Čadca 2022 (8. – 11. 11.) sa vydaril. Za 42 rokov svojej existencie, ako to už býva, mal MFF svoje vrcholy i doliny a po nutnej prestávke bez divákov nebolo jednoduché pokračovať v nastúpenej ceste - predsa len v iných kontextoch . Z prihlásených 68 filmov z 21 krajín, výberová komisia vybrala 20 dokumentov do súťaže. Nemala ľahkú úlohu. Až na malé výnimky, išlo vo všeobecnosti o filmové diela na dobrej profesionálnej úrovni, ktoré ukázali široké spektrum podôb etnologického filmu. Grand Prix – Zlatého Turoňa obdržal film Čierni Česi (r. M. Muller).

Ide o príbeh namibijských detí, ktoré po šesťročnom pobyte v ČSFR boli po prevrate premiestnené späť do Namíbie a vlastne nepatria nikam, s čím sa každý z nich musí vyrovnať ako vie. Väzby na pobyt v Čechách, výborná čeština, svojim spôsobom ukotvenosť v tomto prostredí ich núti navštíviť „svoju“ vlasť. Film je pôsobivý práve cez rozhovory, komentáre, úvahy aj o všeľudských hodnotách. Zaujímavosťou je, že Strieborného Turoňa dostal tiež film s africkou tematikou Miesto zvané Wahala (r. J. Ellinghaus), ktorý vznikol v koprodukcii Nemecka, Toga a Francúzska týka sa naďalej pretrvávajúceho koloniálneho systému preoblečeného do súčasnosti, na pozadí osláv sviatku o ktorom hovorí svedok udalosti. Divák v celej nahote zaznamenáva „demokraciu“ ktorá starý poriadok nahradila iba novým názvom. „Za technicky, strihovo a obsahovo vyvážený portrét remeselníka, vracajúceho sa k tradičným zručnostiam„ znelo odôvodnenie poroty, ktorá udelila Bronzového Turoňa slovenskému filmu Voňavé remeslo (r. M. Janičík). Zaujímavý, klasický dokument Lov do malých sietí v Baji dvoch dám z Maďarska J. D. Csorba a E. Koltay obdržal Cenu Via Európa – za najlepší film v európskom kultúrnom kontexte, je akousi výzvou, aby sa pamätalo na tento spôsob rybolovu aj v budúcnosti. Hoci ovčiarstvo je často zobrazovaná etnografická téma, mladým tvorcom Ľ. Viludovi a I. Kršiakovi sa podarilo príťažlivým moderným spôsobom zobraziť práve toto tradičné remeslo v diele Ovčiarskou cestou. Odmenou im bola Cena Martina Slivku – za najlepší individuálny výkon. Národopisná spoločnosť Slovenska už tradične udeľuje cenu Etnológ za kamerou. Tentoraz ju dostala Slovinka Manca Filak za film Spomienky na tabak o spôsobe pestovania tabaku rodinou muslimských Pomakov v Bulharsku. Primátor Čadce udelil cenu filmu Kedysi na všetkých svätých režisérke L. Mandičovej z Chorvátska. Prelínanie súčasnosti so spomienkami na zaniknuté zvyky. Doplním zvyšné ocenenia. Dve Ceny Mariána Veselského, za zvukové stvárnenie – Zem (r. Z. Solakiewiczova, Poľsko) a za hudobnú zložku filmu Ozdobme mramor kvetmi (r. S. Stojevičová, Čierna Hora). A predseda festivalu P. Maraky udelil cenu zvláštnemu filmu z Izraela Razzukovo tetovanie (r. Orit Ofir Ronell).

Filmový program doplnili zaujímavé výstavy – Ivana Kely Kohlera: Turoňko, Turoň, Turvoň v Galérii mesta Čadca, Očami Štefánika v Kysuckom múzeu, kde prebiehalo aj premietanie nesúťažnych filmov a seminár: Drotárstvo, architektúra a zvyky. Vo foyery vynoveného Domu kultúry Dušan Chilý prezentoval svoju fotografickú tvorbu Potulky krajinou a veľký úspech mala Výstava o nehmotnom kultúrnom dedičstve Slovenska. Prezentácia dvoch prvých dielov výpravnej encyklopedickej knihy Dejiny sebavedomia, ktorú edične pripravil a vydal filmár Peter Kršák v ArtForum 21, mala veľký úspech. Inšpiratívne bolo zriadenie Etnokaviarne, kde sa uvádzali nesúťažné filmy. Premietli tu aj filmovú fériu P. Kršáka Velké Velikonoce na Malé Straně (1993), ktorá aj po rokoch vzbudila nemalý záujem. V Kysuckej knižnici uviedli film K. Farkašovej Švédi z osady a po filme gymnazisti diskutovali s režisérkou on-line. Potrebné je pozitívne hodnotiť výborne spracovaný dvojjazyčný plnofarebný bulletin, v budúcnosti by ho vhodne dopĺňal aj katalóg filmov. V bulletine je o.i. zaznamenaná kompletná Galéria víťazov od 1. ročníka v roku 1980 až do 2020. Aj symbol a ocenenie Etnofilmu Čadca má novú podobu priezračnej sklenej sošky Turoňa z dielne Petra Miku, poslucháča VŠVU a študenta Školy úžitkového výtvarníctva v Lednických Rovniach. O záujme divákov svedčil aj záverečný večer v Dome kultúry – odovzdávanie ocenení a vynikajúce vystúpenie SĽUKu. Verím, že inšpirátor myšlienky festivalu Martin Slivka sledoval z inej dimenzie jeho priebeh i sprievodné akcie a svojim typickým podmehudským úsmevom by sa nadýchol a začal...no...dobre. A pokračoval pripomienkami, ktoré ho vyrušovali. Robil tak vždy, so zámerom veci vylepšiť.

Som presvedčený, že 22.ročník MFF Etnofilm Čadca splnil svoje poslanie a má perspektívu. Je to reálna možnosť posilňovania vlasteneckého povedomia, konfrontácie s inými kultúrami, bez fráz a výkrikov. V mnohých dielach uvedených na festivale sme zaznamenali reflexie (neraz akoby mimochodom) o identite. Čo žijeme, ako, kde sú naše korene, aké sú kontexty moderných spôsobov existencie, odstrihnutia sa od minulosti? Hľadanie, ale i nachádzanie. Preto ma trochu zarazil malý záujem médií. Je na škodu veci, že mediálne nepokrývala Etnofilm Slovenská televízia či Slovenský rozhlas, ale Maďarská televízia, jej národnostné vysielanie v Segedíne, so slovenskou redakciou pod vedením režisérky Zuzany Antalovej, dlhoročnej účastníčky festivalu. I samotných tvorcov bolo pomenej – komunikácia cez sociálne siete nenahradí stretnutia na živo. Nový kolektív organizátorov dáva záruku, že 23. ročník môže byť naozaj svetový, čo si však žiada aj väčšiu aktivitu k mediálnemu svetu po celé medziobdobie, nadväznosť na Audiovizuálny, ale aj Vyšehradský fond, vzhľadom na stredoeurópsky či európsky kontext festivalu, získavanie ďalších sponzorov. Držme si palce a vážme si iniciatívu všetkých, ktorí budovali Etnofilm a ktorí sa snažia, aby bol. Lebo Etnofilm Čadca je prepotrebný.

P.S. Doplnená a rozšírená verzia publikovaná vo FILM.sk

Z