Chvíľu vyzerala nádej na cestu do Keraly, južného indického štátu na pobreží Arabského mora známeho ako Malabar, nádejne. Covid ustupoval a tak sa vedenie festivalu rozhodlo presunúť dátum zo začiatku februára na marec. Vytiahla som po dvoch rokoch zaprášený kufor a začala zisťovať, ako je to s vízami a letovým plánom. Vojna na Ukrajine spôsobila, že som kufor frustrovane upratala. Asi zase nadlho. Výlet po Kerale som absolvovala už v roku 2007, ale až do mesta Trivandrum, kde sa festival koná, sme sa nedopracovali. Je to hlavné mesto Keraly a objavovanie perál tohto vzdelaného štátu, kde počet gramotných ľudí dosahuje na Indiu úctyhodné číslo 90%, sa tak sústredili na turistické destinácie, mesto Kochin, najdlhšie jazero v Indii Vembanad so slávnymi „backwaters“, vodnými plochami, pokrytými lotosmi a predstavenie tanca kathakali, ktorý má pôvod práve v Kerale. Preslávila sa najmä kuchyňou, ale to by bolo nadlho.

Malayan cinema

Indovia majú svoje rozsiahle filmové teritóriá pomenované odvodeninami z všemocného Bollywoodu a ten zase vieme odkiaľ. V tejto geografickej časti teda bude reč o Mollywoode. Je to pre nás destinácia neznáma a žiadny signálny odkaz na nejaký hit, ktorý prenikol aj k nám, neexistuje. Keď som kedysi v Teheráne, po skončení filmového festivalu FAJR nastupovala do taxíku so starým pánom Adoorom Gopalakrishnanom a strávila s ním príjemný rozhovor v aute i na letisku, netušila som, že ide o nestora malayanského filmu. Možno by sme sa v Trivandrum aj stretli, lebo ešte žije. Tým, ktorí majú k indickému filmu o čosi bližšie, možno niečo povie meno režiséra a scenáristu Johna Abrahama. Jeho film z roku 1987 Amma Ariyan bol Britským filmovým inštitútom zaradený medzi 10 najlepších indických filmov všetkých čias. Zomrel vo veku 49 rokov. Vo výpočte malayanských režisérov ma zaujalo meno Lenin Rajendran. Jeho leninský odkaz nie je žiadnou náhodou, bol zanieteným komunistom , tak ako je to ostatne v Kerale zvykom. Majú doteraz komunistickú vládu. Pre filmových „turistov“ sú k dispozícii malayanské filmy na streamových kanáloch. Prvým na Netflixe bol v roku 2012 Grandmaster Bhaskana Unnikrishnana. Z novších je to to napríklad Minnal Murali z roku 2021.

Porota FIPRESCI vyberala víťaza aj v domácej súťaži, zloženej zo siedmych filmov. Ich sledovanie vyžadovalo až na jednu výnimku silnú dávku trpezlivosti. Výber sa zrejme sústredil na ambiciózne kusy so snahou opustiť klasické naratívy a inšpirovať sa kdesi v experimentujúcich umeleckých vodách, čo nezriedka skončilo na hranici pozerateľnosti. Najvýraznejšie sa v tomto ohľade prejavoval film Hawk´s Muffin režiséra Krishnendu Kalesha, dystopickej fantazijnej dráme, situovanej kamsi do budúcnosti. Príchod mimozemšťanov bol tým najnevinnejším nápadom divokej tvorivej imaginácie. Štýl domáceho videa, nakrúteného asi na mobil, zužitkoval Atal Krishnan vo filme Žena s kamerou (Woman With a Camera). Okrem každodenných činností obyvateliek nejakého rozsiahleho bytu, čo bola tá lepšia časť, sa tvorca zahĺbil do agendy v štýle „metoo“ a nasledovala diskusia o zneužívaní žien a dievčat. Vypovedali vyplakané obete určite dlhšie, než sa dalo vydržať. Akčnejšie zámery mal zrejme režisér filmu Bannerghata Vishnu Narayanan. Nejaký Ashik sa tam púšťa do nebezpečného obchodu s drogami,  ale skončí s putami na rukách, obklopený hrdým policajným kordónom. Hrdinovia však stále v autách telefonujú a toto riešenie vzbudilo dojem, že celý projekt musela sponzorovať nejaká mobilná spoločnosť.

Konzumovateľnejšie náznaky príbehu mal film Kto vie (Who Knows) Sanu Vargheseho. Manželská dvojica Shirley a Roy sa vydajú z Bombaja do domu jej otca v Pale (Kerala). Treba ho predať, lebo sa muž jej mŕtvej sestry dostal do dlhov a musí ich splatiť, inak mu hrozí odveta nejakého gangu. Sedí v Dubaji a, samozrejme, sa zase siahodlho a dramaticky telefonuje. Do budhistickej nálady sa snažil svoje rozprávanie o tajomnej záhrade Shangri-la dostať film Allussion Vidhesa P. Sasadharana. V centre záujmu je strážca záhrady. Má kontrolovať lístky návštevníkov. Tí sa pri jeho stole striedajú až príde jeho predchodca, starček, s ktorým sa vydá na potulky záhradou, kým sa nezmení na opicu. To myslím na obraz o tomto sviežom dielku stačí.

Kompaktnejší príbeh ponúkol film Zakázané (Forbidden) Tary Ramujana, ocenený ako jeden z najlepších debutov. Na stavenisku umiera muž z Bengálska. Jeho synovec zariaďuje pohreb, ale nemá dosť peňazí na chladiaci box, kým všetko pripraví a tak naň tlačí čas. Pracuje ako výtvarník, vyrába sochy bohov na miestne slávnosti. Žiada pôrodnú asistentku Chaavi o pomoc pri puji, pohrebnom rituáli. Ona rieši svoje vlastné problémy, pri jednom z pôrodov umrie novonarodené dieťa a vyšetruje sa miera jej zavinenia. Z Bengálska prichádza syn nebožtíka a zapojí sa do príprav pohrebu.

Víťazom v kategórii domácich filmov sa stala Dokumentácia honu na obojživelníka (The Arbit documentation of amphibian hunt, 2022) réžia Krishand Rk. Je to premyslená koláž štýlov, pracujúca s čímsi, čo by sa dalo nazvať vtipná mystika. Táto konštrukcia vychádza z príbehu o chudobnej dievčine, pracujúcej pre miestnych majiteľov obchodu s rybami a morskými plodmi. Jeden z nich sa do nej zamiluje a osloví jej rodičov. Dievča ho však nechce, bratia majú zlú povesť, čo sa vzápätí prejaví, po odmietnutí rodinu agresívne napadnú. Ochráni ich mohutný holohlavý muž. Je zo Srí Lanky a pracuje pre otca dievčiny. Prenasledovanie tohto záhadného muža je už výhybkou z realistického priestoru inam. Film ocenili nielen členovia poroty FIPRESCI, ale i ďalšej organizácie NETPAC, založenou v roku 1990 na podporu ázijského filmu.

Medzinárodná súťaž

Filmový festival v Trivandrum je zameraný na filmy z Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky. Vznikol v roku 1996 a hlavná cena má formu vtáčika pod názvom kukučka vrania (crow pheasant). Logu festivalu dominuje postava Lanka Lakshmi, strážkyňa pokladov boha Brahmu.

Do súťaže zahraničných filmov bolo zaradených dvanásť filmov a porota FIPRESCI sa zhodla jednomyseľne na koprodukčnom filme (USA, Francúzsko, Egypt) Podobáš sa mi (You Resemble Me, 2021) režisérky Diny Salah Amer. Sestry Hasna a Mariam nemajú jednoduchý život, sú deťmi ulice a skončia v náhradných rodinách. Osudy Hasny (túto rolu vytvorila režisérka) prechádzajú najrôznejšími peripetiami, jej vzdor i snaha niekam sa zaradiť ju dovedú do osídel ISIL-u a skončí tragicky. Dina Amer pracovala ako novinárka a bola v Paríži v roku 2015, keď došlo k teroristickému útoku na klub Bataclan. Hasna bola reálnou postavou, mladou Arabkou, obvinenou spočiatku zo samovražedného výbuchu v jednom z parížskych bytov. Následné vyšetrovanie však ukázalo, že bola obeťou. Režisérka zhromaždila množstvo materiálu a rozhodla sa nakrútiť rekonštrukciu života Hasny. Jej debut, na produkcii ktorého sa podieľal i Spike Lee a Spike Jonze, je nakrútený s citom pre intímny realizmus, zasadený do alarmujúceho spoločenského kontextu a presne popisuje tie záchytné body, ktoré otvárajú možnosti pre náboženskú manipuláciu ľuďmi s neurčitou identitou.

Výber súťažných filmov určovalo niekoľko vektorov. Dominovala mu agenda turbulentných politicko-spoločenských problémov. Boli to príbehy filmov Nech je ráno (Let It Be Morning, 2021) izraelského režiséra Erana Kolirina, o Palestíncovi z Jeruzalema, ktorý uviazne pri účasti na svadbe aj s rodinou v dedinke, v dôsledku bezpečnostnej operácie, uzavretej na neurčenú dobu, Costa Brava Libanon ( 2021) libanonskej režisérky Mounie Akl , príbehu s ekologickým akcentom alebo indický Ja nie som rieka Jhelum (I´m Not River Jhelum, 2021) Prabhash Chandra. Rozpráva príbeh ľudí, žijúcich na hranici pakistánskeho a indického Kašmíru, rozdeleného riekou Jhelum. Po jej oboch stranách sú rozmiestnené vojenské jednotky, na ktoré dohliadajú modré prilby, vojsko OSN. V jeho centre je dievčina Afeefa, cez ktorú sledujeme naviac ženský osud, sťažený nielen náboženskými konvenciami, ale aj každodennou streľbou. Film replikoval takmer spoločné črty indických filmov a ich problémy s konštrukciou a stratégiou narácie. Akoby im chýbal zmysel pre racionálnu disciplínu pri budovaní príbehu, zvlášť ak nejde o použitie známych stereotypov, ale o snahu vykročiť z takto určeného priestoru a pokúsiť sa o vlastný výraz a poetiku. Značný počet filmov sa po chvíli začal utápať v náhlych inšpiráciách, sledovať úplne inú linku príbehu, obvykle mysticko-transcedentnú, čo bolo divácky ťažko odsledovateľné a pravdu povediac nudné.

Za najlepší film vybrala porota kostarický debut Clara Sola režisérky Nathalie Álvaréz Mesén o prebúdzajúcej sa sexualite liečiteľky Clary, inšpirovanej istým Santiagom. Chápem, že k indickým divákom viac než nejaký kauzálny sled udalostí, situácií a postáv, zasadených do určenej tematickej roviny prehovára skladba mystických obrazov, vyvolávajúcich nejaký druh extatického vizuálneho terna. Čítať takého filmové postuláty je pre nás zložitejšie, ale dá sa to pochopiť i naučiť. V tomto prípade sa žiadne pozitívne precitnutie nekonalo. Spirituálne nemôže byť len ilustratívne, ak nezasahuje viac než zrakové potešenie. Je však možné, že porota v tomto filme videla viac.

Najkrajším indickým zážitkom bol však film Kamienky (Pebbles, 2021) režiséra Vinothraj P.S. nakrútený so zmyslom pre poéziu a humor, aj keď ide o rodinnú krízu, vyvolanú agresívnym otcom, pijanom. Vynachádzavý chlapček, krotiaci otca svojou múdrou nevinnosťou v niečom pripomína to najlepšie z iránskych filmov. Možno ho niekde uvidíme.