Ȏsmy ročník Prehliadky súčasných severských filmov Scandi síce nie je okrúhly, ale trochu bilancovania je iste na mieste. Stav, keď sme zo škandinávskych tvorcov poznali trojicu - Ingmar Bergmann, Lars von Trier, Aki Kaurismaki - trvala desaťročia a nový dych všetkých severských druhov je záležitosťou posledných dvoch desaťročí. Proces púte na výslnie je zaujímavým procesom, ktorý sa oplatí študovať, pre kinematografie trpiace kombináciou sebaklamu, sebaľútosti, komplexom malosti a nedostatkom znalostí z oboru vlastnej kultúrnej identity, celkom určite.

Záujem určite odštartovala literatúra a jediný žáner – detektívka. Severania dokázali pochopiť, čo treba uchopiť. Tou ingredienciou bola príroda nielen v priamom, realistickom vzťahu, ale najmä v kultúrno-symbolickom. Je to pre sever prirodzené prostredie, vážené a uctievané, ale je nesporné, že má vplyv na formovanie príslušných kultúrnych vzorcov, konfigurácií a paradigiem. Už len fenomén lesa by vydal za hodinovú (prinajmenšom) prednášku a jazerná kultúra, ktorou oplýva najmä Fínsko je ďalším pokračovaním, takmer bez konca. Príroda ponúka vhodný materiál pre budovanie tajomných, nepredvídateľných a iracionálnych naratívov aj kvôli svojej neustálej premene a vzdialenosti od akýchkoľvek spoločenských noriem. Okrem severanov sa takto tvorivo dokázali prírodnej „matérie“ zmocniť v Európe asi len Briti. Tí k nej pridali aj novogotické romantické zámky, kde sa mohlo zomlieť čokoľvek a kedykoľvek.

Filmová prehliadka Scandi nás v obore znalostí Severu radikálne posunula vpred a nadšených čitateľov a divákov kriminálok priviedla do kina. Každoročne ponúkla príťažlivý vejár filmov, ovešaných cenami z festivalov, ale predviedla aj objavnú dramaturgiu a často sa úspech dostavil až následne. Nová pohľadnica, podpísaná pozdravmi zo Štokholmu, Kodane, Osla, Helsínk a Rejkvjaviku, potešila verných a prekvapila hostí v priestore, kde vládne európska inakosť, miestami príťažlivá, miestami fascinujúca a miestami aj nezrozumiteľná, až tajomná, ako sa na správnu kombináciu „národného“ marketingu patrí.

Art osudy
Životopisné filmy sú obľúbenou „scandi“ disciplínou a tvoria v každej z kinematografií obsažnú kapitolu. Svedčí o tom, že významné postavy majú svoje výsostné miesto v kultúrnom panteóne, ľudí zaujímali a zaujímajú osudy a ich nositelia, ktorí sa zapísali do večnosti. Videli sme tak zblízka mnohých, od Amundsena (2019, réžia Espen Sandberg), cez Selmu Lagerlofovú (trojdielny televízny seriál Selma, 2008), k Astrid Lindgrenovej (Stať sa Astrid, 2018), a to sme len pri literátoch. Na linkách streamovacej platformy Edisonline spoločnosti Film Europe, ktorá starostlivo udržiava naše scandi frekvencie, je to napríklad film o dánskej maliarke Marie Kroyer (réžia rovnomenného filmu Bille Augusta z roku 2012). Do kín sa chystá i dokumentárny film o svetoznámom fínskom architektovi, autorovi haly Finlandia v Helsinkách, Alvarovi Aaltovi (Aalto: architektúra emócií režiséra Virpi Suutariho, 2020).

Hitom sa vo Fínsku stal minulý rok film nazvaný Tove, o maliarke, ilustrátorke a spisovateľke Tove Jansson (1914-2001), autorke známych rozprávkových postavičiek, muminkov. Pokrýva časť jej života, od polovice 40. do 50. rokov, a cestu ku sláve prostredníctvom tej časti tvorby, ktorú ani v podstate nebrala vážne. Značnú pozornosť scenáristka Eeva Putro venovala lesbickému vzťahu k Vivece Bangler (Krista Kosonen), divadelnej režisérke a obľúbenej členke helsinskej bohémy. Vzhľadom na tomu, akou zaujímavou postavou fínskeho umeleckého života Tove bola, sa mi zdalo, že na plátne ostala len redukcia na jej orientáciu a zúfalé snaženie o Vivecinu pozornosť. Niekedy to vyzerá tak, že o prirodzenosti „iných“ vzťahov medzi ženami a mužmi sa musia ubezpečovať hlavne tí, ktorým sa zdá, že prirodzené nie sú. Robia tak s pravou ideologickou vervou, ktorá po čase môže ísť na nervy aj odporcom homofóbov.

Oveľa zaujímavejší je film zo života slávnej dánskej spisovateľky Karen Blixen. Poznáme ju aj vďaka hollywoodskemu filmu Spomienky na Afriku (1985) režiséra Sidney Pollacka s Meryl Streepovou a Robertom Redfordom v hlavných úlohách. Dohoda (2021) režiséra Bille Augusta sa inšpirovala rovnomennou knihou Thorkilda Bjornviga (1918-2004), dánskeho spisovateľa. Karen na štíte slávy, postaršia, ale stále energická a elegantná dáma sa ujme začínajúceho básnika. Mladý muž (Simon Bennebjerg) má rodinu, ženu a malé dieťa a tak mu pohostinnosť tútorky síce lichotí, ale po čase pobytu v jej sídle zistí, že sa od svojich najbližších vzďaľuje. Karen ho pošle na stáž do Berlína a aby jeho „slobodu“ poistila, zorganizuje príchod istej Benedicte Jensen (Asta Kamma August), manželky bohatého podnikateľa. Vznikne románik a Karen usúdi, že toto je správny vývoj vecí a plodný impulz k ďalšej tvorbe. Inak je to sugestívna miništúdia manipulácie, hry starnúcej ženy, postihnutej dôsledkami syfilisu, ktorým ju nakazil jej švédsky manžel Bror Finecke von Blixen (vo filme Spomienky na Afriku túto postavu vytvoril Klaus Maria Brandauer). Jej sexuálne túžby sa tak maskujú starostlivosťou a pomocou, takým civilizovaných druhom pokrytectva, ktoré však má aj pozitívne stránky. Bjornvig sa podľa všetkého preslávil jedine touto knihou a nebyť Kareninej náklonnosti, z tejto stránky by ju nikto nemal šancu poznať. Augustov film je nakrútený zručne a obdivuhodne dokáže, aj napriek značne komornému deju a uzavretému prostrediu, udržať vnútorné napätie. Iste je to aj vďaka spoľahlivej práci so spoľahlivými hercami.

Do tohto portfólia asi vzdialene, ale predsa len patrí film Ninjababy (2021) režisérky Yngvild Sve Flikke. Rakel (Kristine Kujath Thorp) je výtvarníčka, zručne kreslí, ale jej pracovné ambície sú momentálne v dôsledku divokého života, plného sexu, drog a odporu k akýmkoľvek povinnostiam, na nule. Navyše zistí, že je tehotná, a to rovno v siedmom mesiaci, kedy je na prerušenie neskoro. Začne pátrať po potenciálnom otcovi. Inštruktor aikido Mos (Nader Khademi) síce chvíľu prichádza do úvahy, ale keď sa vyjasní doba gravidity, vypadáva. Nakoniec sa kandidát nájde a Rakel sa predstava, že by sa s ním a dieťaťom mala presťahovať na vidiek, do domu jeho babky, vôbec nepáči. Je ochotná dieťa porodiť a hľadá náhradných rodičov. Prihlási sa dokonca na adopciu, aby si eventuálne dvojice preklepla. Má totiž podmienku, že nesmú byť príliš bohatí, aby dieťa neskazili. Animovaná postavička nenarodeného dieťaťa ju permanentne sprevádza. Jej autorkou je Rakel a podieľa sa na množstve komických situácií vrátane jeho/jej vtipných komentárov a dialógov s nečakanou matkou. Tá odmieta svoje materské povinnosti aj po narodení dieťaťa. Otec Arne (Arthur Berning) sa s Rakel dohodne, dievčatko bude vychovávať sám. Na záver ho vidíme pred romantickým domom, vešia prádlo a vedľa neho sa tmolí svetlovlasá dcérka. Rakel prichádza a dievčatku, ktoré sa k nej nijako nadšene nehlási a podáva jej svoju knihu komiksov s hlavnou postavičkou Ninjababy. Film bol Európskou filmovou akadémiou vyhlásený za najlepšiu komédiu. Iste oprávnene, aj keď sa mi zdá, že záver nebol myslený ironicky. Skôr sa vpisuje do nového feministického postulátu, hlásaného čoraz častejšie v severských filmoch a spočíva na presvedčení, že ústup z materstva k sebarealizácii a nejakej kariére je oprávneným nárokom.

V jednom z rozhovorov po premiére filmu Charter (2020) vysvetľovala švédska režisérka Amanda Kernell (videli sme u nás jej film Sámska krv, 2016), že ženy sa kvôli deťom nemusia vzdávať vlastného života a majú právo prenechať starosť o deti mužom. Domýšľať takéto „rodinné“ postoje je činnosť mimo rámce akejkoľvek komédie.

Právo na slobodu
Predstavy o slobodnej voľbe na vybraný životný štýl má každý podľa vlastných predstáv. Filmoví tvorcovia sa tejto mantry oslobodeného individualizmu ujali s chuťou a v mnohých prípadoch aj s nevšedným citom pre bizarné predstavy svojich hrdinov. Jedným z nich je aj Martin (Rasmus Bjerg). Doma i v práci už mal povinností i poslušnosti po krk a tak sa rozhodol, že odíde do lesov a bude tam žiť životom pravekého lovca. Film dánskeho režiséra Thomasa Daneskova Divoch (2021) nám predostiera radosti i strasti takejto životnej stratégie. Muž v kožušinovom outfite, ozbrojený lukom, šípmi a dobrou vierou, že divočina vylieči jeho chorú dušu, to má v každodennom živote všelijaké, hlavne pri zháňaní poživne. Keď neuloví nič pod zub, skúsi to v miestnom supermarkete a dopadne to, samozrejme, tristne. Z divocha sa stáva zlodej, ale to nie je všetko. Narazí na drogového dílera. Auto s jeho komplicmi narazí do skaly pri zrážke s jeleňom a jeden z nich, Musa (Zaki Youssef) utečie z vraku aj s taškou, plnou peňazí v domnení, že všetci sú mŕtvi. Svojpomocne, ale s policajtami v pätách, prekonávajú Martin a Musa všelijaké nástrahy, ktoré im nastražila nielen príroda, ale aj dvojica vzkriesených zločincov. Dánsky zmysel pre rozohrávanie komických nápadov je obdivuhodný a scéna v pravekej dedine, kde hľadajú útočisko podobne naladení „divoši“ to potvrdzuje. Vyhladovaný Martin s náručou, plnou bagiet akosi nepočíta s eventualitou, že ho predávajúca požiada o platbu kartou. I tento debut dokazuje, že Anders Thomas Jensen (Adamove jablká, O kuratách a ľuďoch, Mäsiari) má v klube autorov čiernych komédií ďalšieho dôležitého partnera.

Do tejto spoločnosti sa iste zapíše i režisérka fínskeho filmu Oceľové dámy (2020) Pamela Tola. Staré dámy s búrlivou minulosťou, poznamenanou radikalizmom 60. rokov sa rozbehnú do sveta s kufrom plným spomienok a hľadaním stratených lások, bez zbytočných komplexov ohľadne pokročilého veku a predstáv o svojom spoločenskom zaradení. Hlavná hrdinka Inkeri si počas divokej jazdy Fínskom so svojimi družkami ujasňuje, kým vlastne bola a hlavne, kde je jej niekdajší vyvolený. Humor 70+ si severania dopriavajú s radosťou a komickou stareckou frivolnosťou, podobne ako to predviedli Švédi vo filmoch Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol (2013) alebo Muž menom Ove (2015). Českí Staříci (2019) zatiaľ organizujú historickú antikomunistickú vendettu, čo je tiež možno jeden z kultúrnych rozdielov, o ktorých ešte nebola reč.

Útek za životom
Dánsky animovaný dokument Utiecť (2021) si odniesol cenu študentskej poroty a bol vrcholom tohtoročnej prehliadky. Spolužiaci zo strednej školy, režisér Jonas Poher Rasmussen a Amin Nawabi nahrali rozhovor, v ktorom Afghanec spomína na svoj útek z krajiny po porážke Sovietskeho zväzu v roku 1989. Reálny zápis je ilustrovaný animáciou. Zachytáva neuveriteľnú púť jeho rodiny, hľadajúcu záchranu pred nebezpečnou situáciou občianskej vojny, keď sa vlády ujíma Talibán. Prišli za nevyjasnených okolností o otca, a tak sa matka, dve dcéry a dvaja synovia púšťajú do neznáma. Jediným riešením ako opustiť legálne Afghanistan je let do Moskvy. Tam na nich čaká prenajatý byt a neistá budúcnosť. Pomáha brat, žijúci vo Švédsku. Z platu upratovača sa snaží svojich blízkych vykúpiť a zaplatiť prevádzačom. Aminov osud je komplikovaný i jeho sexuálnou orientáciou. Smutná odysea je obrazom neľútostného sveta bez vinníkov a plného obetí. Film je ovenčený radom cien zo svetových festivalov a je rozhodne jedným z najsilnejších svedectiev migračnej krízy.

Významovo ho dopĺňa aj ďalší titul prehliadky pod názvom Hranice odvahy (2020) nórskej režisérky Johanne Helgeland. Rozpráva príbeh o úteku z okupovaného Nórska v roku 1942, kde sa na cestu vydávajú dve nórske a dve židovské deti.

Recept na úspech
Obsažný program, ktorý sa síce vošiel do diváckeho programu, do kapacity článku už ani veľmi nie, mi dovoľuje spomenúť ešte film Margret-kráľovná severu (2021) dánskej režisérky Charlote Sieling, nákladný a skvele zvládnutý veľkofilm, s rozsiahlym koprodukčným podielom medzi inými aj českým a poľským. Onedlho sa k nemu vrátim v podrobnejšej recenzii.

Za zmienku ešte určite stojí aj vyše dvojhodinová online debata, prístupná na fb festivalu, vedená Ivanom Hroncom, riaditeľom spoločnosti Film Europe. Jej témy boli praktické a na otázky moderátora odpovedala medzi inými i producentka filmu Margret Birgitte Skov a pracovník medzinárodného oddelenia Švédskeho filmového inštitútu Petter Mattsson. Prepis tohto rozhovoru by sa mal distribuovať všetkým slovenským a českým producentom. Ako povinné čítanie. Za tento druh osvety sa síce nedávajú žiadne ceny, ale jednu pomyselnú, ligotavú hviezdu si určite zaslúži.