Cinematik – festival žánrovej, obsahovej a geografickej pestrosti

Cinematik2018logo resizeMedzinárodný filmový festival Cinematik (11. - 16. 9.), ktorý písal tohto roku už 13. ročník, sa skončil. Diváci majú za sebou šesť pestrých festivalových dní, plných dobrých filmov a rôznych sprievodných podujatí. Prialo aj počasie, čo nie je zanedbateľné, ale najväčším prínosom bola návštevnosť. Tvrdenie, že mládež nemá o film záujem je úplne pomýlená, možno nemajú peniaze na drahé vstupné, ale záujem film áno.

Potvrdila to aj návštevnosť na Cinematiku. Štatistika je síce veľavravná, ale to čo som videla na vlastné oči mi stačí. Veľká sála piešťanského Domu umenia nezívala prázdnotou, na večerných predstavenia sa sedelo aj na schodoch. Bolo z čoho vyberať, každý si prišiel na svoje. Festival bol žánrovo mimoriadne pestrý, priniesol snímky z mnohých krajín sveta a aj po obsahovej stránke mal čo ponúknuť, bol pestrý a nie, ako sa často stáva, monotematicky jednostranný. O všetkých filmoch sa nehodlám zmieniť, ani sa to nedá, len o tých čo ma zaujali a boli podľa mojej mienky vrcholmi festivalu. Patrí k nim  film poľského režiséra Pawla Pawlikowského Zimná vojna, ktorý sa stal absolútnym víťazom tohtoročného Studenavojna2jpg resize resizeCinamatiku. Udelilo mu svoj hlas 15 porotcov z rôznych krajín v hlavnej súťaži Meeting Point Europe a navyše získal aj Cenu divákov prítomných na festivale. Oscarový režisér (za film Ida) si odniesol z tohtoročného Cannes za Studenú vojnu Cenu za réžiu. Už som veľa o ňom písala aj pri uvedení v Cannes, ale vzhľadom na to, že 4. októbra bude mať premiéru na Slovensku a v osobitnej recenzii sa k nemu podrobne vyjadríme, tak len krátko. Podľa mojej mienky je to jeden z najlepších filmov, ktoré v ostatných rokoch vznikli o tvrdých 50. rokoch minulého storočia. Odohráva sa v Poľsku, ale príbeh milencov Zuly a Wiktora (vynikajúci Joanna Kulig a Tomasz Kot), ktorí nevedeli spolu žiť, ale ani bez seba, sa mohol odohrať v ktoromkoľvek diktátorskom režime – v tom je jeho univerzálna platnosť. To čo ma tentoraz osobitne zaujalo bola práca s hudbou, teda ako sa možno pohrať s jedným hudobným motívom peknej ľudovej piesne počas celého filmu. Počujeme ho v rôznych podobách, od najjednoduchšej až po džezovú, a povie o atmosfére všetko. A druhý moment je tiež pozoruhodný, a to aká bola, v porovnaní s ostatnými socialistickými krajinami, predsa len tolerantná a ľudskejšia Titova Juhoslávia. Až ma to zaskočilo. Tiež to nebolo bohvie čo, ale predsa... Nezabudnite na  tento film ísť – vrelo odporúčam.

 

Dogman a Loro z Talianska
Dogman Mattea Garoneho, takisto ocenený film na tohtoročnom Cannes Cenou za herecký výkon pre Marcella Dogman resizeFonteho, je ukážkou ako nepriaznivé okolnosti doženú aj dobráka k najzúfalejším činom. Psí kaderník, majiteľ malého  salónika pre psov, je tragikomická figúrka. Naivný dobráčik nedokáže nikomu ublížiť, miluje svojich psov, ale najmä svoju dcéru, pre ktorú chce zabezpečiť lepšiu budúcnosť. Jeho najväčšou chybou je, že nedokáže nikomu povedať nie. Túto slabosť využíva postrach celej štvrte Simone a doženie tohto nešťastníka k skutkom, ktorými sám opovrhuje. Dogman je krutý film a zároveň precíznou psychologickou štúdioumi, ako dokáže negatívnymi vlastnosťami disponujúci manipulátor zničiť život slušného, ale charakterného slabocha. Mimoriadnu pochvalu si zaslúži aj výber ostatných hrdinov a výber lokality zanedbaného, ošarpaného a špinavého predmestia, v ktorom sa táto tragédia odohráva.

 

V súčasnosti najvýznamnejší a najinvenčnejší režisér v Taliansku je nesporne Paolo Sorrentino. Jeho najnovší film Loro (Oni) je satirou, s mnohými prvkami zabiehajúcimi až do grotesky, o smutne preslávenom premiérovi Silviovi  Berlusconim. Síce, ako býva dobrým zvykom, hneď na úvod nám oznámi, že podobnosť s autentickými postavami je čisto náhodná, nikto ani len nezapochybuje, že ústrednou postavou je bývalý viacnásobný premiér Talianska Silvio Loro resizeBerlusconi. Úvodná časť, zbytočne dlhá, plná sexu a prehliadky jednej krajšej prostitútky ako druhej, je ku koncu až únavná, ale keď nastúpi do hry Silvio, stvárnený bravúrne neopakovateľným Tonim Servillom, príbeh nadobudne iný rozmer. Uznám, že, úvod bol potrebný, mohol sa však skrátiť, ale konečný výsledok vôbec neoslabí. Takto napísať a realizovať satiru, o kontroverznom človeku a spoločnosti v rozklade, dokáže málokto. Silvio je síce karikatúra, ale nie celkom odporná – je to obchodník so všetkým, s pozemkami, vecami, ľudskými citmi a pocitmi. Predáva všetko a dokonale. Je to však len obchodník, ale najlepší. Tak predávať svoje vízie, klamstvá, lži nedokázal nikto pred ním a dlho možno ani po ňom. No a navyše odznie veľa múdrych i komických sentencií, aby sme dostali čo najplastickejší obraz o jednom veľkom podvodníkovi. Ku cti Sorrentina slúži, že z neho neurobil hlupáka, práve naopak jeho pochlebovači sú takmer idioti a nebyť ich taký Berlusconi by nemal šancu. Bol to mimoriadny zážitok vidieť tento film, lebo s takým nadhľadom povedať vážnu kritiku do vlastných radov dokáže len kultivovaný, citlivý a invenčný tvorca. V Čechách bude mať Loro v novembri premiéru a dúfam, že čoskoro aj na Slovensku.

 

Zamerané na Nórsko
Každý ročník Cinematiku zaradí ukážku z tvorby jedného režiséra, a to vždy z inej krajiny. Tentoraz padla voľba na Oslo31.augusta resizeNórsko a prezentovali tvorbu Joachima Triera (veľmi vzdialená rodina Larsa von Triera). Spomeniem dva jeho filmy, a to Oslo 31. augusta a snímku Hlasnejšie ako bomby. V prvom sa zameral na jeden deň narkomana, ktorého pustia z ústavu kde sa od závislosti lieči, aby absolvoval pracovný pohovor. Sympatické je, že sa Trier snaží dostať pod kožu tohto nešťastného chlapca, ktorý sa pohráva so samovraždou a prísť na kĺb toho, čo ho k drogám dohnalo a prečo ho neustále máta odchod zo života. Zapríčinila to prílišná starostlivosť, veľká pozornosť zo strany rodičov, nedostatok  citov, sklamanie, ale nedopátra sa v podstate k ničomu. Dozvieme sa len toľko, že keď raz prepadneš tvrdým drogám niet ti pomoci. Zaujímavá téma však nepriniesla nič nové, ale svojim spôsobom priblížila citové rozpoloženie a protichodné pocity jedného zdanlivo vyliečeného, no nevyliečeného narkomana.

Snímka Hlasnejšie ako bomby, v hlavných úlohách s Isabelle Huppert a Gabrielom Byrnem, je po realizačnej stránke Hlasnejšiakobomby resizepríliš prekomplikovaná. Rieši život slávnej vojnovej fotografky, jej manžela a dvoch synov. Príbeh sa začína v momente prípravy výstavy zosnulej fotografky a jej spolupracovník pri tejto príležitosti uverejní  článok o jej živote, v ktorom odhalí tajomstvo. Toto odhalenie  môže spôsobiť medzi otcom a synmi veľa zlého. Matka totiž zahynula úplne inak, ako je o tom najmladší syn informovaný. Snímka v podstate rieši komplikované partnerské vzťahy a v neposlednom rade aj nedostatočnú komunikáciu otca so synmi. Všeličo vypláva na povrch, ale prečo to Trier až tak zahmlil nie je jasné. Príbeh sa dal jednoduchšie a zrozumiteľnejšie prerozprávať a bol by býval oveľa údernejší.

Tretí film, ktorý prichádza z dielne fínskych tvorcom je Utøya Utoya resizeErika Poppeho. Podrobne sme ňom už písali v rubrike Recenzie pri jeho uvedení do kín, takže sa nebudem o ňom podrobnejšie rozpisovať. Pozrela so si ho znovu a zistila len to čo pri prvom videní, že Poppe sa správne rozhodol, že priblížil túto tragédiu cez obete a nie vraha. Strach, ktorí tieto nešťastné deti zažívali sa mu podarilo dokonale priblížiť a divák ich utrpenie zažíva s nimi.

Dokonalá ukážka z Francúzska
Rozvádzajúci sa manželia a striedavá starostlivosť o deti je témou francúzskeho filmu Striedavá starostlivosť Xaviera Legranda. Do deja vpadneme, keď súd rieši, či má otec právo na striedavú starostlivosť alebo nie. Matka totiž tvrdí, že je hrozbou pre deti, a preto mu to odopiera. Prečítajú vyjadrenie Striedavastarostlovost resizemalého syna, ktorý nechce byť s otcom. Nevieme, čo si o tom mále myslieť a, možno berúc do úvahy mnohé nejasnosti, sudkyňa rozhodla správne v prospech otca. Všetci totiž pozabudli na maličkosť, že deti nezvyknú klamať, väčšinou povedia pravdu. A tak sa začne kolotoč výmeny malého chlapca medzi matkou a otcom, našťastie, staršia sestra je vo veku, keď sa môže rozhodnúť sama a je mimo hry. Majster napätia Legrand rozohral rafinovanú hru medzi rozvádzajúcimi sa manželmi Miriam a Antoinom Besssonovcami, kým matka sa nemení. je stále v strehu a ustráchaná, Antoine sa pomaly odhaľuje, vykľuje sa jeho podstata – prchkosť, neovládateľnosť, živelnosť, žiarlivosť, prosto chorobný psychopat. Zneužíva dieťa, ako sa len dá a nebyť rýchleho zásahu takmer dôjde k tragédii. Málokedy vidíme tak perfektne vystavaný príbeh, premyslený do najmenších detailov a prezentujúci problematiku rozvádzajúcich rodičov, nedokážucich sa na ničom dohovoriť, tak plasticky, verne a pravdivo. Skutočne ukážka režijného, scenáristického (Xavier Legrand) a hereckého majstrovstva Denisa Ménocheta a Léy Drucker a v úlohe malého syna Thomasa Gioria.  

Všetci to vedia a tí ostatní
Cinematik uzavrela snímka Všetci to vedia v hlavných úlohách s Penélope Cruz a Javierom Bardemom. Pod réžiu Vsetcitovedia resizešpanielsko - francúzskeho koprodukčného filmu sa podpísal oscarový iránsky tvorca Asghar Farhadi. Film uvideli v tohtoročnej súťaži v Cannes a trochu sme nad ním ohŕňali nos, viac sme od zvučného mena režiséra očakávali. Možno sme boli až príliš kritický, lebo na Cinematiku som už toľko chýb nenašla. Fakt, že nemohol ašpirovať na ani jednu z cien v Cannes je istá, ale ako dobrý divácky film obstojí, hlavne pre herecké výkony hlavných predstaviteľov, ale aj celého ansámblu. Tento thriller o únose je totiž dostatočne rafinovane napísaný, režijne dobre zvládnutý a má veľavravný, zaujímavý záver. Sám Farhadi povedal, že na konci sa začína ďalší príbeh, lebo rodinným príslušníkom ziscenovaný únos rozvráti celú rodinu, jediná matka príde na to, kto to urobil a chystá sa to povedať nič netušiacemu otcovi. No možno sa dočkáme pokračovania a neprekážalo by.

Na tohtoročnom Cinematiku uvideli ešte nespočetné množstvo zaujímavých filmov, napríklad Leto Kirilla Serebrennikova, snímku Štastný Lazzaro Alice Rohrwacher a Climax Gaspara Noého. Bolo toho neúrekom. A musíme si len priať, aby festival vo svojom úsilí vydržal a neustále sa zlepšoval a prinášal čím ďalej tým viac dobrých filmových diel.

 

P.S.
Uviedli ako premiéru aj slovenský film Pivnica v réžii ruského režiséra Igora Vološina s medzinárodným hereckým obsadením Jean-Marc Barr a Oľga Simenova. Úmyselne sa o filme nezmienim, lebo 27. septembra ho uvedú do kín a nepovažujem sa taktné vyjadrovať sa k novému slovenskému filmu kým ho široké obecenstvo nevidelo.

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.