Poľsko je známe svojim zanietením pre kultúru a umenie, audiovizuálne umenie nevynímajúc. Množstvo prehliadok a festivalov, ktoré majú medzinárodný charakter radi navštevujú aj slávne mená, lebo poľský divák vie ohodnotiť kvalitu diela, vie diskutovať i provokovať. Jedným z takýchto festivalov je aj Varšavský filmový festival, tentoraz už jeho 37. ročník. Tento festival je jedným z mála v Európe, ak nie na svete, ktorý vedie 31 rokov ten istý zanietený filmový mág – Stefan Laudyn. Možno preto, aj v pandemických časoch, bol festival na mimoriadnej úrovni po všetkých stránkach.

Fantasy horor Strašidelné príbehy na dobrú noc od streamovacej spoločnosti Netflix je o malom chlapcovi posadnutom strašidelnými príbehmi. Jeho izba je polepená ikonickými hororovými príbehmi, ktoré nás desaťročia sprevádzali svetovou kinematografiou. Aj samotný Alex (Winslow Fegley) sa oduševnene venuje písaniu hororových príbehov. Jedného dňa sa však rozhodne zo všetkým prestať a jediné, po čom túži je zničiť svoje majstrovské dielo. Zhodí všetky plagáty zo stien a svoje rukopisy odloží do hlbín starého ruksaku. Následne sa výťahom odvezie k peci, kde chce všetky svoje príbehy spáliť. Výťah ho však neodvezie tam, kde pôvodne Alex plánoval. Ocitne sa v neznámom byte s lákavým koláčikom a televíznym programom v podobe Lost Boys (1978). Akonáhle vkročí do bytu, už niet cesty späť. Alex je uväznený zlou čarodejnicou Natashou (Krysten Ritter) v jej magickom byte. Každú noc musí Natashe napísať a vyrozprávať jej jeden strašidelný príbeh, aby ho nechala nažive. Celkom strašidelný príbeh, nemyslíte?

Snímok, ktoré reflektujú hrôzostrašné vojnové konflikty z perspektívy civilistov, vzniklo v histórii kinematografie síce mnoho, ale stále menšie množstvo, než klasických vojnových filmov, v ktorých sú hlavnými hrdinami vojaci, prípadne celé jednotky a vždy do istej miery oslavujú ich hrdinstvo. Koprodukčný film Quo vadis, Aida? bosnianskej režisérky Jasmily Žbanić patrí do prvej skupiny vojnového subžánru a môžeme ho zaradiť po bok takých uznávaných diel, ako Hotel Rwanda či Pád Talianska.

Keď Laurie Strodeová (Jamie Lee Curtis) videla svojho večného filmového protivníka naposledy, stál na najnižšom schodku pivnice jej domu a nemohol z nej von. Bola totiž prestavaná na dômyselnú skrýšu, ale zároveň tiež neprekonateľnú pascu. Tak mu tam pustila trochu plynu, v správnom momente vhodila dnu zapálenú svetlicu na zahriatie a pretože jej bolo práve trochu nevoľno z toho, ako ju Michael chvíľku pred tým nožom pošteklil v oblasti žalúdka, posadila sa radšej s pomocou dcéry Karen (Judy Greer) a vnučky Allyson (Andi Matichak) na korbu nákladiaku, čo to mal zhodou okolností celkom vhodne nasmerované do miestnej nemocnice. Lenže potom sa v pozadí ozvali sirény približujúcich sa požiarnických áut...

Po filmoch Arrival (2016) a Blade Runner 2049 (2017) prichádza kanadský režisér Denis Villeneuve s ďalšou epickou snímkou s názvom Duna. Predlohou k tomuto filmu bola prvá zo série sci-fi noviel rovnomennej ságy Franka Herberta, ktorá je základným kameňom klasickej svetovej sci-fi literatúry. Snímka je síce nakrútená podľa rovnakej predlohy ako kultový film Duna (1984) Davida Lyncha, no nenazvala by som ho remakom v pravom zmysle slova. Villeneuveho prvý diel Duny (2021) je skôr ďalším audiovizuálnym spracovaním originálnej knihy.