Už po sedemnásty raz sa v Bratislave konal Filmový festival inakosti (22. – 28. novembra), ktorého hlavnými organizátormi sú občianske združenia Iniciatíva Inakosť a Kvír film pod vedením riaditeľky festivalu Zity Hosszúovej. Stálymi patrónmi tohto podujatia sú Zuzana Kronerová a Richard Stanke; záštitu nad týmto ročníkom prevzali prezidentka Zuzana Čaputová, verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský a starosta mestskej časti Staré Mesto Matej Vagač. FFI už dlhodobo pôsobí ako absolútne profesionálne pripravované podujatie, čo sa tohto roku nielen potvrdilo, ale ukázalo v ešte veľkolepejšom svetle. Kino Lumière ako tradičné miesto konania FFI, ktoré je pre rekonštrukciu stále mimo prevádzky, nahradili organizátori nielen kinosálou Slovenskej národnej galérie (ktorá supluje kino Lumière dlhodobejšie) – festivalové filmy naplno obsadili aj kino Mladosť a kinosálu Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, v menšej miere kiná Film Europe a Nostalgia (ktoré skombinovali festivalové filmy so svojím štandardným programom). Tohtoročnou novinkou bola i súťaž krátkych filmov a na festivale nechýbalo množstvo sprievodných podujatí. Motto festivalu znelo: „Inakosť spája.“

Silný dokument voňajúci človečinou

Hoci vo všeobecnosti dávam prednosť hraným filmom pred dokumentárnymi, mojím najsilnejším zážitkom z tohtoročného FFI bolo uvedenie maďarského dokumentu Cestička k štastiu režisérky Katy Oláh. Protagonistami jej filmu sú dvaja mladí muži, ktorí zažívajú dvojnásobnú stigmatizáciu – ako gejovia a ako Rómovia. Pochádzajú z rómskej osady, ale majú svoj sen, napohľad dosť naivný – vytvoriť a nakrútiť muzikál o svojom živote. Presťahujú sa do Budapešti, kde bývajú v domčeku na predmestí, nájdu si študentku scenáristiky, ktorá im má pomôcť s napísaním predlohy... Gergő pracuje so zbíjačkou a vracia sa domov unavený, Lénárd je spočiatku nezamestnaný (a doma nevarí!), čo je aj občasným zdrojom nezhôd medzi partnermi... To všetko sa deje v súčasnom, orbánovskom Maďarsku, s legislatívou namierenou proti LGBT ľuďom, kde si predseda parlamentu pokojne (a beztrestne) dovolí vyhlásiť, že „skutočný homosexuál nepovažuje sám seba za rovnocenného človeka“. Obaja mladíci vystupujú pred kamerou neuveriteľne prirodzene – a presne takí boli aj počas besedy po filme; film Cestička k šťastiu totiž uviedli osobne spolu s režisérkou a jej manželom, kameramanom Sándorom Csukásom. Režisérka povedala, že v rómskom prostredí ju prijali veľmi ústretovo (sama má podľa jej vlastných slov rómsko-židovský pôvod), ale odznela aj znepokojivá, ale nie prekvapujúca informácia, že v súčasnej situácii v Maďarsku si žiadna spoločnosť netrúfa vziať jej film do oficiálnej distribúcie, lebo jednoducho nechce mať problémy. S veľkým úspechom sa však stretol pri premietaní v mestečku, odkiaľ dvojica pochádza, a v januári bude uvedený na najdôležitejšom maďarskom festivale dokumentárnych filmov. Ako poznamenal Lénárd, ich sen (ktorého sa stále nevzdávajú) sa im čiastočne splnil – síce nie v podobe muzikálu, ale práve v podobe dokumentu o ich živote. A Gergő povedal prosto, že v živote je najdôležitejšia láska – v kontexte príbehu dvojice a ich vzájomného vzťahu to neznelo ani trochu pateticky.

Niečo o láske k blížnemu svojmu...

Dokumentárnych filmov nebolo v programe festivalu veľa, ale z hľadiska obsahu bol dôležitý americký dokument 1946: Zlý preklad, ktorým sa to začalo (r. Sharon Roggio). Má takisto dvoch protagonistov: rozvedenú ženu, ktorá sa náhodne zoznámi s lesbou a vytvoria si medzi sebou priateľské puto, a ítečkára, ktoré štve nepriateľský postoj cirkvi ku gejom a lesbám. Ich spočiatku individuálne, potom spoločné pátranie vychádza z málo známeho, ale významného faktu: slovo „homosexuál“ sa prvý raz objavilo v (anglickom) preklade Biblie až v roku 1946. O trinásť rokov neskôr dostal vedúci prekladového tímu list od neznámeho muža, ktorý ho upozornil, že tento výraz vznikol nesprávnym prekladom, resp. spojením dvoch málo frekventovaných gréckych slov, z ktorých v skutočnosti ani jedno nie je označením homosexuálneho človeka. Aktivistickej dvojici sa podarí nielen objaviť v archíve tento list, ale aj po šiestich desaťročiach (!) nájsť človeka, ktorý ho ako mladý muž a študent teológie napísal. Vysvitne, že hoci onen vedúci prekladového tímu bol ochotný vecou sa zaoberať a zabezpečiť nápravu, v skutočnosti sa to z rôznych príčin nikdy nestalo a chybné preklady vychádzali opakovane a v rôznych verziách naďalej. Film zároveň analyzuje, ako sa z témy homosexuality stalo politikum, a nešetrí politikov, ktorí neraz prednášajú homofóbne výroky. Akousi čerešničkou na torte je, že otec režisérky je kňaz, ktorý svoju lesbickú dcéru ako ľudskú bytosť akceptuje, ale inak je homofóbny, a hoci formálne načúva argumentom, nie je ochotný ustúpiť ani o piaď zo svojich dogmatických postojov... Film sa na môj vkus až príliš pridŕža tézy, že Biblia je skutočne „písmom svätým“ a univerzálnym návodom na život (čo je pre nás, ktorí máme radšej knihy mladšie ako dvetisíc rokov, dosť neprijateľné), ale... keby náhodou v RTVS nevedeli, čím vyplniť niektorý dokumentárny večer na Dvojke, mohol by film 1946 aj v našom prostredí urobiť kus dobrej práce.

Basketbalista, šerif, pornoherci...

Bezpochyby špičkou medzi filmami s „pánskou“ tematikou bol 31-minútový film Pedra Almodóvara Zvláštny spôsob života, ktorý (nielen) westernovým pôdorysom pripomína Skrotenú horu Anga Leea. Ide v ňom o dvoch mužov v strednom veku, ktorí zamladi zažili dva mesiace vášnivého vzťahu (hoci okolo nich bolo nadostač krásnych mexických tanečníc). Jake (Ethan Hawke) je dnes šerifom a prekvapujúco ho po dvadsiatich piatich rokoch, čo sa nevideli, navštívi jeho niekdajší milenec, rančer Silva (Pedro Pascal). Tvrdí, že chcel proste len vidieť priateľa, ale Jake tuší, že je za tým niečo iné: Silvov syn je podozrivý z vraždy a otec chce zabrániť jeho zatknutiu. Keďže dvojica podľahne vášni a strávi spolu noc, celá situácia sa dosť skomplikuje... Almodóvar obsadil do hlavných úloh (ne)prekvapujúco mužné typy, skvelých hercov, ktorí zahrali svoje roly absolútne presvedčivo. Slogan tohto trochu kuriózneho dielka by mohol znieť: „Ako zachrániť syna a nestratiť milenca.“ Film bol na festivale uvedený spolu so starším Almodóvarovým erbovým filmom Zákon túžby a podľa pohľadu na zaplnenú kinosálu Nostalgie to bolo určite jedno z najúspešnejších predstavení tohtoročného FFI.

Kanadský film Golden Delicious (r. Jason Karman) o študentovi ázijského pôvodu, ktorý sa zamiluje do fešného nového suseda, bol divácky ústretový, ale plný toľkých klišé, koľko sa doň len zmestilo: je tu teda Jake, zmätený študent, ktorý má vzťah-nevzťah s kamarátkou z detstva (sexu sa starostlivo vyhýba), otec, ktorý syna núti hrať basketbal, hoci toho to vôbec nebaví, líder basketbalového tímu, ktorý protagonistu šikanuje, spomínaný mladý sused, chápajúca rodina, kríza vo vzťahu Jakových rodičov i rodinná reštaurácia, ktorú treba za každých okolností udržať v chode... Tento titul možno akceptovať ako „gejskú love story pre začiatočníkov“, no náročnejšieho diváka nemohol uspokojiť.

Ďalšie dva filmy mohli nepripraveného diváka možno aj odradiť. Protagonistom Pornomelanchólie (r. Manuel Abramovich, koprodukcia Argentíny, Brazílie, Francúzska a Mexika) je mladý atraktívny robotník Lalo, ktorý si potrebuje zarobiť, a tak vyskúša šťastie v pornopriemysle. Čoskoro sa stane jedným z hlavných predstaviteľov v pornofilme situovanom do čias mexickej revolúcie, ktorého nakrúcanie je z pohľadu diváka nechcene komické a trápne. Hoci Lalo dosiahol, čo chcel, prepadáva ho, ako naznačuje názov, melanchólia, ktorú sa snaží zahnať telefonátmi matke: necháva jej nahrávky v odkazovej schránke, ale neodhodlá sa ísť ju navštíviť. Film Pornomelanchólia sa označuje ako dokumentárny, ale je skôr hybridný; v každom prípade sa herecký predstaviteľ volá rovnako ako jeho postava (Lalo Santos) a zrejme má na konte aj niekoľko reálnych pornofilmov, kým Pornomelanchólia je druhým artovým projektom, v ktorom účinkoval. Celkovo sa však nemôžem zbaviť dojmu, že výpoveď tohto filmu by sa pokojne zmestila do 30 minút.

Ak si niekto myslel, že Pornomelanchólia obsahuje priveľa nahoty a explicitných scén, znamená to, že ešte nevidel snímku 30 rokov Adonisa, ktorú nakrútil hongkonský režisér používajúci pseudonym Scud. Protagonistom príbehu, plného symbolov a provokatívnych scén, je dobre vyzerajúci mladík Jang Kche, ktorý začína ako herec v pekinskej opere, no končí vo svete mužskej prostitúcie. Tento film so zložito štruktúrovaným nelineárnym rozprávaním, úvaha o kráse, večnej mladosti a osude, by si, domnievam sa, zaslúžil lektorský úvod, ktorý by poskytol nejaký kľúč na jeho interpretáciu.

Dámy od a po zet

Spomedzi filmov s „dámskou“ tematikou som stihol jeden vynikajúci a jeden slabší. Tým prvým bola Blue Jean, debut britskej režisérky Georgie Oakley. Odohráva sa v osemdesiatych rokoch minulého storočia v thatcherovskom Anglicku a jeho titulná postava je učiteľkou telocviku na strednej škole. Kedysi bola vydatá, ale dnes žije s priateľkou Viv, ktorá je ako lesba otvorenejšia a neskrýva sa. Naopak, Jean o svojom súkromí nehovorí, najmä preto, lebo sa bojí straty zamestnania. A nie div – z médií znejú správy o anti-LGBT opatreniach zo strany parlamentu či dokonca samospráv (až podozrivo podobné rétorike našich politikov – o tri a pol desaťročia neskôr). Homofóbne postoje prezentuje dokonca aj pedagogický zbor a veľké pochopenie nenachádza Jean ani u svojej rodiny; Jeaninu partnerku urazí, keď ju Jean označí ako „kamarátku“ alebo keď nemôže Jean zatelefonovať do práce, a tak medzi nimi nastáva isté odcudzenie. Akými „budíčkom“, ktorý Jean prinúti vyliezť z bezpečnej ulity, je príchod študentky Lois, ktorú Jean najskôr stretne v lesbickom bare (Lois má len pätnásť rokov) a potom musí zaujať stanovisko ku konfliktu medzi Lois a jej spolužiačkou, ktorý sa v skutočnosti odohral inak, než to navonok vyzerá... Niežeby Jean urobila niečo prelomové, ale aspoň pomôže Lois – a potom kráča do školy s istou hrdosťou, ktorú predtým nepociťovala. Oproti tomuto filmu bola len slabým odvarom španielska snímka Priateľka mojej priateľky (r. Zaida Carmona), v ktorom sa hlavná postava Zaida (hrá ju sama režisérka) vracia po rozchode s priateľkou do mesta a začne sa uchádzať – prekvapujúco – o priateľku svojej priateľky. Žiaľ, celý príbeh sa odohráva prevažne v nekonečných dialógoch pätice kamarátok v rôznych kombináciách bez výraznejšej pointy.

Transrodoví ľudia v centre pozornosti

Kým v uplynulých ročníkoch FFI bola téma transrodových ľudí skôr okrajová, tohto roku nabrala na sile – možno aj v súvislosti s dianím v našej spoločnosti, kde sa transrodové osoby stali popri gejoch a lesbách predmetom (ne)vyberaných útokov politikov. O tom, že táto téma nie je umelo navodená, že transrodoví ľudia objektívne existujú a nejde o „voľbu“, svedčia príbehy, v ktorých sa inakosť v transrodovom zmysle prejavuje už u malých detí, ktoré ešte nevedia nič o sexualite. Osemročný Aitor v španielskej dráme 20 000 druhov včiel (r. Estibaliz Urresola Solaguren) sa vyžíva v dlhých vlasoch, dievčenských šatách a predstavuje sa ako Cocó, kým dvanásťročná Adriana v taliansko-francúzskom filme Nesmiernosť (r. Emanuele Crialese) sa češe aj oblieka ako chlapec a sama seba nazýva menom Andrea (ktoré je v taliančine mužské). Oba filmy sú predovšetkým o rodinných vzťahoch; postavy transrodových detí sú do nich prirodzene zakomponované a slúžia ako akýsi katalyzátor vzťahov medzi dospelými.

Najvýraznejším filmom na tému transrodovosti bol Miešanec (r. Vuk Lungulov-Klotz). Transrodový muž Feña bol ešte pred rokom a pol Fernanda – tá sa pre tranzíciu rozišla so svojím priateľom Johnom. Jedného večera stretne Feña v bare práve Johna – a keďže stará láska nehrdzavie, po rozpačitom zvítaní spolu strávia noc. Ráno nastáva pre Feñu neľahký deň – popri problémoch s Johnom sa mu zavesí na krk štrnásťročná sestra, ktorá si užíva záškolácky deň, na návštevu sa ohlásil jeho otec, ktorý priletí z Čile (odkiaľ pochádza aj Feña) a nemá pre Feñovu tranzíciu práve pochopenie, a Feña musí zohnať auto, ktorým by ho odviezol zo vzdialeného letiska... A tak musí v priebehu dvadsiatich štyroch hodín nielen čeliť „drobným“ životným prekážkam (v banke mu odmietnu vyplatiť šek vystavený na jeho pôvodné ženské meno, v lekárni naňho čudne pozerajú, keď si pýta tabletku po), ale aj riešiť vzťahy s blízkymi ľuďmi a obhajovať svoju identitu, ktorá mu je vlastná.

Niekde na pomedzí...

Vzťahy medzi ľuďmi môžu mať rôzne podoby a vznikať v rôznych, navonok zvláštnych kombináciách. Fotograf Baptiste vo francúzskom filme Tri noci v týždni (r. Florent Gouëlou) žije s priateľkou Samiou, ale ich vzťah sa ocitá v kríze, keď Baptiste spozná mladú drag queen Cookie Kunty a najmä Quentina, muža, ktorý sa za ňou skrýva. Medzi dvomi mužmi vznikne vzťah, ktorý nie je bezproblémový: Quentin začne mať pocit – možno oprávnený –, že Baptiste sa oňho zaujíma iba ako o ženu, ale ako mužovi sa mu vyhýba. Keď Baptiste realizuje fotografický projekt zo života Quentina a ostatných drag queens, niekedy prekročí hranice a sníma svojho milenca aj v súkromných situáciách bez jeho súhlasu, čo napokon vedie ku konfliktu a rozchodu. Ich príbeh je rámcovaný inštaláciou a otvorením výstavy Baptistových fotografií vytvorených v rámci tohto projektu – a na vernisáž prichádza aj Quentin: ich opätovné stretnutie po roku prináša otvorený záver filmu...

Ešte kontroverznejší vzťah vzniká medzi protagonistami britskej snímky Femme (r. Sam H. Freeman, Ng Choon Ping), v ktorej sa černoch Jules, vystupujúci v travesty show, stane terčom homofóbneho útoku: útočníkom je beloch Preston, ktorý robí plecia pred svojimi kamošmi, ale predtým, ako odvážne poznamená Jules, si ho/ju so záujmom prezeral. Keď Preston stretne Julesa v saune, ten opäť pritiahne jeho pozornosť a muži spolu nadviažu prevažne fyzický vzťah, založený na sexe s jednoznačne rozdelenými rolami: Preston je stále ten mačo, kým Jules hrá ženskú rolu. Preston má nielen problematických hetero kamošov, ale aj problematickú minulosť vrátane pobytu vo väzení a násilnícku povahu. Napriek zjavnej nerovnosti ich zvláštny vzťah pokračuje, medzi mužmi sa objavia aj náznaky citovej väzby, najmä zo strany Julesa. Situácia sa skomplikuje, keď sa do veci viac zamotajú kamaráti oboch protagonistov, a vrcholí scénou fyzického násilia, ktorým sa film akoby v kruhu vracia na začiatok – ale aj v tomto prípade môžeme hovoriť o otvorenom konci, pretože Julesa akoby násilie istým spôsobom priťahovalo a nie je vylúčené, že napriek všetkému bude chcieť vo vzťahu s Prestonom pokračovať...

Zaostrené na krátke filmy

Súťaž krátkych filmov tvorilo päť pásiem (spolu 34 titulov), nazvaných (po vlaňajšej Lady Gaga) podľa pesničiek Rihanny (Diamonds, Disturbia, Love on the Brain, Only Girls /in the World/ + Slovenské premiéry). Podľa medzinárodnej poroty, ktorú tvorili Jakub Spevák, programový riaditeľ festivalu Fest Anča, Pavel Bicek, riaditeľ českého queer festivalu Mezipatra, a Lena Bohunicki z distribučnej spoločnosti Filmtopia (tá nahradila v porote bulharskú režisérku Slavu Dojčeva, ktorá musela svoju účasť pre zranenie odvolať), bola najlepším filmom súťaže kolumbijská hraná snímka Horiace svety uprostred tieňov (r. Ismael García Ramírez): „Oceňujeme precízny režijný prístup a formálne spracovanie snímky, ako aj schopnosť autora sprostredkovať prchavosť okamihu v snovej forme, ktorá odráža surovú realitu. Film prináša inovatívny pohľad na allyship v queer mikrokozme.“ Zvláštnym uznaním ocenila porota slovenský dokument režisérky Sone Nôtovej Zrodenie ženy za „interdisciplinárny prístup, ktorý s ľahkosťou spája vedecké poznanie s osobnými pohľadmi a príbehmi postáv, ale aj samotnej autorky filmu. Podarilo sa jej sprostredkovať komplexný divácky zážitok v krátkom formáte.“ Súťažné pásmo slovenských filmov tvorilo až osem titulov – okrem oceneného zaujala napríklad Otrávená studňa, v ktorej Radek Ševčík mapuje stav slovenskej spoločnosti vo vzťahu k LGBTI ľuďom po teroristickom útoku na Zámockej ulici v Bratislave. V nesúťažných pásmach krátkych filmov mohli diváci vidieť ukrajinské snímky, animované filmy z festivalu Fest Anča a tri filmy spomínanej Slavy Dojčeva.

Program 17. Filmového festivalu inakosti bol bohatý čo do počtu uvedených filmov a široký, pokiaľ ide o diapazón zobrazovaných tém a žánrov. Rozšírením do kín Film Europe a Nostalgia urobil festival ústretový krok smerom k divákom, ktorí by ho možno inak nenavštívili, ale takto jednoducho zašli do svojho obľúbeného kina. V programe mi však trochu chýbali naozaj veľké mená (s výnimkou Almodóvara) a veľké, emocionálne silné filmy – mám na mysli také, ako boli maďarská Krajina búrok, poľské Plávajúce vežiaky alebo – z tých distribučných – Ozonovo Leto 85 či Na konci sveta Francisa Leea. Tak možno o rok...