Tohtoročný Filmový festival inakosti (23. – 29. novembra 2022) sa uskutočnil v trochu zvláštnej atmosfére. Keď 20. septembra pre požiar v suterénnych priestoroch prestalo fungovať kino Lumière, už tradičné miesto konania FFI, bolo zrejmé, že nastal problém – s miestom a následne i s termínom. Napokon to možno bolo aj na niečo dobré; keby sa totiž festival konal v pôvodnom termíne, jeho otvorenie by sa odohrala v rovnaký večer ako tragédia na Zámockej ulici v Bratislave. Organizátori FFI sa po tejto udalosti veľmi správne rozhodli nepodľahnúť atmosfére obáv a strachu, podujatie nezrušili a operatívne našli náhradný termín i priestory. V poslednej novembrovej dekáde sa tak festival mohol konať aj vďaka Filmovej a televíznej fakulte VŠMU a kinu Mladosť, ktoré naň poskytli svoje priestory. Jeho 16. ročník bol venovaný pamiatke Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča, obetí októbrového teroristického útoku, a stal sa aj súčasťou iniciatív Slovenská Tepláreň a Ide nám o život, ktoré s týmto útokom úzko súvisia.

Vo viacerých festivalových filmoch sa vyskytoval motív skoku do vody, ponorenia sa a následného nádychu, čo má, samozrejme, aj symbolický význam. Autorka tohtoročnej znelky Ivana Hucíková tento moment tvorivo využila, keď pripravila festivalový spot z prostredia tréningu akvabel, ktoré sa považujú za typicky ženský šport. Keď sa na plavárni objaví chlapec v dvojdielnych plavkách, trénerka nezaváha a zaradí ho medzi svoje zverenkyne...

Deň prvý – dvakrát o rodičovstve

Kto oželel slávnostné otvorenie festivalu s filmom Kamoši (r. Nicholas Stoller), čo je prvá romantická gej komédia z veľkého amerického štúdia, mohol sledovať dva filmy izraelskej produkcie, ktoré boli vzájomne komplementárne: oba pracovali s témou rodičovstva dvojíc rovnakého pohlavia. V snímke Dve režisérky Astar Elkajam ide o partnerky, ktoré sa rozhodnú mať vlastné dieťa. Matkou má byť Omer – už aj preto, že jej partnerka Bar má dlhodobé psychické problémy a lieky, ktoré užíva, sa nezlučujú s tehotenstvom. Dve mladé ženy si vec predstavujú spočiatku jednoducho – využijú spermobanku –, ale jednoduché to vôbec nie je. S každým ďalším neúspešným pokusom o oplodnenie prichádza sklamanie, Omer táto situácia deptá, a keď na piaty pokus tehotenstvo nastane, príde zasa spontánny potrat. Stretnutie s bývalým partnerom Jonim privedie Omer k myšlienke, že darca by nemusel byť zo spermobanky, čo zasa vzbudí žiarlivosť u Bar... Film vyniká veľmi civilným spôsobom rozprávania a napriek vážnej téme v ňom nechýba humor: napríklad keď vo zvuku počujeme propagačné video agentúry, ktorá vedie spermobanku, o vlastnostiach darcov, v obraze sledujeme mužov, ktorých si obzerá Omer v posilňovni, čím vzniká komické spojenie. Nehumorný je však záver filmu, v ktorom sa z „dvoch“ stávajú „dvakrát dve“: kým Omer už kočíkuje Joniho dieťa, Bar má novú partnerku.

Protagonistami „pánskej“ obdoby túžby po rodičovstve sú partneri Ben a Raz vo filme Slušný občan režiséra Idana Haguela, ktorí hodlajú riešiť svoje rodičovstvo pomocou náhradnej matky. Žijú spolu v dizajnovo zariadenom byte v telavivskej štvrti, ktorá „má potenciál“ a o pár rokov bude jednou z „najvychytenejších“. Lenže zatiaľ je to štvrť, kde vo vestibule domu, v ktorom bývate, nájdete z ničoho nič kôpku exkrementov a kde bývajú ľudia rôznych rás a národností, čo nie je každému po chuti. Keď raz Ben zavolá pre banálnu príčinu políciu na černošského mladíka pred ich domom a potom je svedkom policajnej brutality, nabúra to jeho dovtedajšie istoty. Ben je zároveň tak trochu zbabelec a „príležitostný“ klamár, čo podkopáva aj jeho vzťah s Razom. Film Slušný občan má oproti snímke Dve širší spoločenský záber a motív rodičovstva – túžba po ňom nie je u oboch partnerov rovnako silná – je v ňom iba jedným z viacerých. No končí sa optimisticky: „odvážnou“ scénou, v ktorej musí jeden z partnerov za pomoci toho druhého urobiť to, čo je potrebné, aby bolo vajíčko od darkyne čím oplodniť. Aj tu sa vyskytne komický moment, keď sú v príslušnej miestnôstke k dispozícii len časopisy so sporo oblečenými dámami.

Armáda, polícia, školstvo...

Jednám z highlightov tohtoročného programu bol rakúsky film Eismayer, ktorý získal na tohtoročnom MFF Benátky cenu v sekcii Týždeň kritiky. Námetom pripomína snímku Ohnivák, uvedenú na FFI vlani, a režisér David Wagner v ňom spracoval takisto skutočný príbeh vzťahu dvoch mužov, odohrávajúci sa v prostredí armády. Výcvikový dôstojník podporučík Eismayer je nekompromisným veliteľom, ktorého správanie hraničí až so šikanovaním podriadených. V civile žije usporiadaným rodinným životom ako manžel a otec malého syna. Jeho život riadiaci sa prísnymi pravidlami sa otrasie v základoch, keď sa zamiluje do mladého branca Falaka, ktorý je „Juhoš“ a netají sa svojou homosexuálnou orientáciou. Eismayer začne „aranžovať“ príležitosti, aby mohol byť s Falakom osamote, a mladý príťažlivý branec napodiv jeho neobratné, drsné „dvorenie“ opätuje. Protagonista sa v situácii, ktorá je pre neho nová, musí rozhodnúť, či vyjde s farbou von, lebo by to nabúralo jeho imidž drsného chlapa a pravdepodobne aj zruinovalo jeho rodinný život. Láska je však silnejšia ako čokoľvek iné... Nezabudnuteľná je scéna, keď sa Eismayer už po odchode od rodiny rozpráva v parku na lavičke so svojím malým synom a ten sa ho úprimne, bez akýchkoľvek predsudkov pýta, ako sa volá jeho priateľ... Ako dopovedá záverečný titulok, títo dvaja muži v reálnom živote uzavreli manželstvo (v Rakúsku legálne od roku 2019) a obaja stále pôsobia v ozbrojených silách.

V obdobne drsnom prostredí, považovanom za výrazne chlapácke, sa odohráva dej islandského filmu Policajné tajomstvo, ktorým vlani debutoval režisér Hannes Thór Halldórsson. Ide však o úplne iný žáner; snímka je vtipnou paródiou na hollywoodske akčné filmy à la Smrtonosná pasca. Dej točiaci sa okolo série bankových lúpeží, pri ktorých nikto nič neulúpi, nie je dôležitý; dôležitý je gejzír výborne vymyslených a načasovaných gagov a z pohľadu témy FFI aj „romantická“ línia vzťahu, ktorý sa začne vyvíjať medzi drsným policajtom Bússim a jeho kolegom z iného okrsku, bývalým modelom Hörđurom. Pochopiteľne, s happyendom, hoci spočiatku sa tí dvaja veľmi nemusia a predstava služobného partnerstva ich vôbec nenadchýna.

Protagonistom českého filmu Kam motýle nelietajú režiséra Romana Němca je stredoškolský učiteľ. Presnejšie, je druhou hlavnou postavou, pretože tou prvou je jeho študent Daniel. Jadrom deja je tu krízová situácia, keď sa tí dvaja na školskom výlete prepadnú do jaskyne, o ktorej sa pravdepodobne nevie a z ktorej nie je ľahké nájsť východ. Keďže tam strávia niekoľko dní, pri rozhovoroch príde na pretras všeličo... Hoci na film ako celok rozhodne nemožno uplatniť kritérium pravdepodobnosti, obsahuje veľa zaujímavých postrehov o gej identite a vzťahoch, odpozorovaných z reality. Pritom protagonisti sú navzájom značne odlišní. Daniel je otvorený gej, čomu zodpovedá aj úprava jeho zovňajšku, je samotár a objekt posmeškov svojich spolužiakov. Tých pravdepodobne predstihuje svojou inteligenciou a schopnosťou formulovať myšlienky – ale len keď sa mu chce a keď to uzná za vhodné, takže reálne študijné výsledky má v maturitnom ročníku povážlivé. Učiteľ Adam, ktorý učí češtinu a telocvik, žije už päť rokov s partnerom Davidom, ale svoje súkromie si prísne stráži; ako povie Danielovi, nemá potrebu chodiť s nalakovanými nechtami. Lenže Daniel nie je včerajší, do Adama celkom vidí, a keď sa spoločne kŕmia sendvičmi z Adamovho plecniaka, Daniel sa opýta, či mu ich pripravil jeho „manžel“. Tým nabúra isté konverzačné tabu a vzťah dvoch mladých mužov (Adam má sotva niečo cez tridsať) sa postupne stáva dôvernejším – ale nie v zmysle, ako by sme možno čakali, hoci Daniel je do svojho učiteľa zrejme zamilovaný alebo sa doňho práve zamiloval. Keď napokon všetko dobre dopadne, sme svedkami dojemnej scény, keď Daniel ide navštíviť Adama do nemocnice s bonboniérou Merci v ruke, no keď cez pootvorené dvere vidí, že pri Adamovi sedí jeho partner, zvrtne sa na opätku a bonboniéru strčí do ruky sestričke, ktorú stretne na chodbe. Vo výsledku je film Kam motýle nelietajú zaujímavou štúdiou zbližovania dvoch ľudí, ktorí sú dosť rozdielni, no zároveň majú veľa spoločného. A spoločný zížitok ich oboch trochu zmení – Adam si privedie Davida na školský večierok a Daniel si snáď konečne všimne, že medzi spolužiakmi má tajného ctiteľa...

Na hrane a cez čiaru

Argentínsky režisér Marco Berger je stálicou programu FFI v priebehu rokov a ani tentoraz nechýbal v programe jeho najnovší film Cez čiaru, pravdepodobne najkontroverznejší titul festivalu. Možno prekvapujúco, aspoň spočiatku, pôsobí základná dejová situácia: zo desať mladých mužov – zjavne heterosexuálnych, aspoň spočiatku – hodlá spolu stráviť Vianoce a Silvestra v luxusnej vile na vidieku. (Nezabúdajme, že na južnej pologuli je vtedy leto, a tak sa chodí v krátkych nohaviciach či iba v boxerkách, prípadne úplne bez nich.) Čas trávia infantilnými zábavkami (hoci ide plus-mínus o tridsiatnikov), neraz s (homo)erotickým podtextom, zámerne sa dostávajú navzájom do trápnych a nepríjemných situácií. Občas sa nakrátko objavia priateľky niektorých z nich, niekto odíde, niekto pribudne... A len divák vie to, čo ostatní nie: že Poli, asi najmladší z nich, je gej a občas si to užíva s Andym, ktorý o sebe vyhlasuje, že je jednoznačne hetero a to s Polim je iba núdzové využitie núkajúcej sa príležitosti. Keď nepísaný šéf skupiny Nico odhalí ich tajomstvo, nasleduje absolútne neprimeraná reakcia... Podľa anotácie vo festivalovej brožúrke je tento film „podvratným pohľadom na nebezpečne toxickú podobu maskulinity“; situácia v ňom je síce extrémna, ale toxickej maskulinity v trochu inej podobe máme nadostač aj v našich zemepisných šírkach...

Maskulinita je prítomná aj v tíme mladých plavcov v izraelskom filme Plavec režiséra Adama Kalderona. Vlastne nejde o tím v pravom zmysle slova, ale o päť jednotlivcov, spomedzi ktorých má prísny a autoritatívny tréner vybrať jedného, ktorý bude reprezentovať krajinu na olympijských hrách. Hlavnou postavou je Erez, ktorý bojuje nielen o účasť na olympiáde, ale zvádza aj boj so svojou fyzickou túžbou, ktorá ho priťahuje k Nevovi – ten je však súčasne jeho najväčším rivalom. Erezovi situáciu sťažuje aj to, že Nev je pravdepodobne dopredu určeným víťazom tohto súboja. Film veľa vypovedá o zákulisí vrcholového športu, ale aj o vnútornom svete jednotlivca. Formálne pozoruhodná je záverečná scéna, v ktorej nie sú preteky, ktoré majú rozhodnúť o víťazovi, zobrazené realisticky, ale ako choreografia pretekárov na dne prázdneho bazéna, čo môžeme chápať ako vnútorný pocit Ereza, ktorý sa napokon víťazom nestane, ale istým spôsobom možno zvíťazil sám nad sebou.

Nielen G, aj ostatné písmenká...

V programe mali primerané zastúpenie aj ostatné písmenká zaužívanej skratky LGBT. Spomedzi „dámskych“ filmov asi najviac zaujala romantická švédsko-nórska komédia Taká strašne bezprostredná v réžii Christoffera Sandlera – toto predstavenie navštívila v kine Mladosť aj prezidentka Zuzana Čaputová. Protagonistka filmu, osemnásťročná stredoškoláčka Joanna to má ťažké. Nielenže žije po matkinej smrti iba s otcom, ktorý má depresie a nepracuje, ale navyše trpí syndrómom ADHD, poruchou pozornosti. A keďže vzhľadom na okolnosti nie je u nich peňazí nazvyš, nemôže si ani vyzdvihnúť liek, ktorý nutne potrebuje na potlačenie jej príznakov. Aby peniaze získala, pokúša sa predávať kondómy, ktoré dostala „do daru“ od svojho príležitostného (trpeného) milenca, zapletie sa v podstate ako zlodejka do obchodu s marihuanou – ako neskôr vtipne hovorí, keď sa uchádza o brigádu, predávala hygienické potreby a obchodovala s bylinkami. No jej asi najväčším problémom je vzťah k novej spolužiačke Audrey, s ktorou si evidentne rozumejú, no uzavretá Joanna nevie byť k Audrey úprimná a priznať všetky okolnosti svojho života, čo spôsobuje medzi nimi nedorozumenia. Jej malým osobným víťazstvom je, keď sa konečne rozhodne urobiť to a jej život sa azda celkovo zmení k lepšiemu... Vo francúzskom filme Na život a na smrť (r. Marion Desseigne-Ravel) sa do seba zaľúbia dve dospievajúce dievčatá z arabskej komunity, no majú to zložité: nielenže sú rovnakopohlavné vzťahy v tejto komunite stigmatizované, ale dievčatá navyše pochádzajú zo znepriatelených gangov. Neveľmi presvedčivou súčasťou programu bol rakúsky film Prelomiť ľady (r. Clara Stern) z prostredia dievčenského ľadového hokeja.

Veľkým objavom bol pre mňa Joyland, ak ma pamäť neklame, vôbec prvý pakistanský film, ktorý som videl. Ako odznelo v úvode k jeho projekcii, tento film sa v krajine svojho vzniku vzhľadom na tému nesmie premietať, no zároveň je pakistanskou národnou nomináciou na Oscara. V centre pozornosti režiséra Saima Sadiqa je viacgeneračná patriarchálna rodina. Mladší z dvoch bratov Haider začína byť akousi čiernou ovcou rodiny, pretože, zdá sa, nie je schopný svojej manželke „urobiť dieťa“. Keďže je zároveň dlhodobo nezamestnaný, prijme zamestnanie ako tanečník v erotickom klube – už toto musí rodine predostrieť veľmi opatrne. Haider ani zďaleka nie je typický mačo, a tak sa mu stane, že sa zamiluje do transrodovej tanečníčky, ktorá skupine šéfuje. A to je začiatok konca jeho relatívne pokojného života v usporiadanej rodine, ktorý sa začne rúcať ako domček z karát, hoci jeho žena konečne čaká vytúžené dieťa... Film je nesmierne presvedčivý vo vykreslení oboch prostredí, postáv a ich motivácií. Transrodová žena Raphi je protagonistkou španielskej snímky Prázdnota a ja (r. Adrian Silvestre), no spočiatku si nie je istá, či to, čo cíti, je skutočné; vyhovuje jej obliekať si ženské šaty, no na operačné zákroky sa necíti. Stretnutia s mužmi zo zoznamiek sú problematické, pretože mnohým prekáža, že Raphi je fyzicky ešte stále mužom, alebo sa proste len tak vyparia a nikdy viac neozvú. Film je predovšetkým o tom, ako sa Raphi v živote hľadá a ako sa napokon nájde ako protagonistka divadelného predstavenia, v ktorom môže hovoriť o svojom živote a byť naozaj sama sebou; miestami však pôsobí akosi „osvetovo“, akoby doň chceli tvorcovia dostať po lopate všetky informácie o transľuďoch a tranzícii.

Na pôde dokumentu

A do tretice o transrodových ženách rozpráva aj dokument Casa Susanna, v ktorom sa francúzsky režisér Sébastien Lifshitz „presťahoval“ do Spojených štátov, aby vytvoril akúsi spomienkovú kroniku na spoločenstvo mužov/žien, ktorí/ktoré sa vo svojich ženských identitách stretávali v drevenom dome na úpätí pohoria Catskills v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia, keď boli prejavy transrodovosti – vtedy sa to nazývalo skôr transvestitizmus, hoci dnes tieto dva pojmy striktne oddeľujeme – trestné. Vo filme vystupujú dve pamätníčky tých čias, dnes staré dámy, ktoré v čase, keď to už bolo možné, prešli tranzíciou, ale aj potomkovia ich kamarátov/kamarátok – títo muži boli ženatí a manželky o ich situácii často aj vedeli a tolerovali ju alebo sa na stretnutiach priamo zúčastňovali.

Druhým celovečerným dokumentom v programe bol film Hovorne o sexe amerického režiséra ázijského pôvodu Alexa Liu, ktorý si ako 36-ročný „dopĺňa“ poznatky zo sexuálnej výchovy, ktorá v jeho mladších rokoch v prudérnej americkej spoločnosti prakticky neexistovala (ale o týchto „veciach“ sa nehovorilo ani v rodine). Liu sa pozerá na túto problematiku z rôznych strán, necháva vypovedať odborníkov, robí ankety a z tejto pestrej mozaiky jednoznačne vyplýva, aké potrebná sexuálna výchova je. (Do pozornosti aj slovenským mravokárcom!) Veľmi inšpiratívny je napríklad pohľad na úspešný experiment, keď sa o záležitostiach spojených so sexom rozprávajú odborníci súčasne s deťmi (primeraného veku, pochopiteľne) a ich rodičmi, ktorí by sa inak s deťmi túto tému neodvážili otvoriť alebo by nevedeli ako. Film rozpráva o vážnej téme s humorom; sám tvorca filmu je gej a vo filme otvorene rozoberá so svojimi už nie najmladšími rodičmi nielen svoju, ale aj ich (!) sexualitu.

Pre každého niečo

O tom, že program tohtoročného FFI bol naozaj pestrý, svedčia aj dve desiatky krátkych filmov, rozdelených do troch tematických pásiem, nazvaných podľa pesničiek Lady Gaga. Kolekcia Born This Way, zameraná na tému inakosti, ukázala, ako vtipne možno citlivé témy spracovať formou animácie – to platí o filme Toto je Katharina (r. Ida Hansen Eldøen) o mladej nórskej lesbe, ktorá prácne hľadá svoju identitu, či o podobne koncipovanom nemeckom filme o mladom bisexuálovi Bi či nebi (r. Amir Ovadia Steklov). Súčasťou pásma Dance in the Dark, ktoré tvorili filmy s temnými, až hororovými témami, bol aj slovenský študentský film O konci seba (r. Andrej Hofer) o zhubnom vplyve nábožensky podmieneného vymývania mozgu na psychiku a konanie mladého geja. Pestrá bola zmes na tému lásky a sexu queer ľudí – o tom, že aj prvýkrát „to“ môže byť pekné, ak natrafíte na správneho človeka (Prvýkrát, Nový Zéland, r. Jesse Ung), že otvorene informovať svojho priateľa o tom, ako ste mu boli na výlete v Amsterdame neverný, asi nie je najlepší nápad (Tak zajtra, Španielsko, r. David Moragas) alebo že pozvať si do trojky muža z internetu môže priniesť nečakaný problém (Súkromné fotky, Brazília, r. Marcelo Grabowsky).

Prvý raz stavili dramaturgovia FFI vo väčšej miere aj na seriály: austrálsky Nezadaný, z kola von (r. Lee Galea) a ďalšie dva, ktoré síce vznikli v zahraničných produkciách, ale ich autormi sú slovenskí tvorcovia. Na seriáli TBH režisérky Lucie Kajánkovej, ktorý rozvíja celkom aktuálnu tému, ako nepodarený žart s predstieranou streľbou na strednej škole ovplyvní ďalší život jej študentov, je z dramaturgicko-producentského hľadiska pozoruhodné, že vznikol pre web verejnoprávnej Českej televízie. V Londýne žijúci slovenský režisér Matúš Krajňák je zasa autorom webového seriálu Sexfluencing, v ktorom v krátkych, štvorminútových vlogových príspevkoch ako svoje alter ego Milan vtipne rozoberá rôzne aspekty intímneho života. Do sekcie Teplé Česko-Slovensko bol zaradený aj krátky dokument Romana Stráňaia Prvý slovenský PRIDE a ako predfilm pred celovečerným titulom sa uvádzal animovaný film Nika Mlynarčíka Bodies of Water. V skromne zastúpenej sekcii Classics sme si pri príležitosti 10. výročia jeho uvedenia do kín mohli pripomenúť film Róberta Švedu Anjeli. „Spoločnosť“ mu v sekcii robili ešte o desať rokov staršie (a stále vynikajúce) Hodiny v réžii Stephena Daldryho podľa literárnej predlohy Michaela Cunninghama (ktorá práve vychádza po prvý raz v slovenskom preklade).

Deň posledný – to najlepšie nakoniec

Neoficiálnym „zatváracím“ filmom festivalu sa stal poľský Slon režiséra Kamila Krawczyckého. Možno to nie je najlepší film na svete, ale istým spôsobom ho možno chápať ako erbové dielo gej tematiky, lebo obsahuje viacero dôležitých tém a motívov. Situovaním do vidieckeho prostredia pripomína britský film Na konci sveta či maďarskú Krajinu búrok (oba v minulosti uvedené na FFI, Na konci sveta aj v bežnej distribúcii). Mladý Bartek žije iba so svojou matkou v poľskej horskej obci pánubohu za chrbtom a zo všetkých síl sa stará o upadajúce hospodárstvo, ktorého jadrom je chov koní. Otec od nich kedysi dávno odišiel a založil si novú rodinu v Amerike, sestra žije s priateľom v Londýne, frustrovaná matka utápa svoje problémy v alkohole. Keď zomrie ich sused, do dediny príde jeho syn Dawid, hudobník a svetobežník, ktorý ako veľmi mladý odišiel z domu, poznačený traumatickým zážitkom z detstva, a už dávno žije vo veľkom svete. Medzi dvoma mladými mužmi vznikne príťažlivosť, ktorá sa čoskoro dočká fyzického aj emocionálneho naplnenia. O Bartekovej orientácii sa doma vie, ale nehovorí. Spočiatku. Keď však matka pocíti akési ohrozenie, čiastočne prosí a čiastočne varuje Barteka: „Nezačínaj si s ním.“ Chce syna za každú cenu udržať pri sebe, odrazu začne veriť, aspoň navonok, že Bartek bude schopný postarať sa o hospodárstvo, o čom predtým pochybovala. Jeho babka ako predstaviteľka ešte staršej generácie mu napodiv skôr drží palce a ubezpečí ho, že by ho mala rada, aj keby bol slon (odtiaľ názov filmu), a daruje mu modrú figúrku zvieraťa. A senilná prababka, ktorá už nie je celkom v obraze, na Bartekovo lakonické priznanie „páčia sa mi muži“ zareaguje prajným „toho sa drž“. Bartek sa však ocitá medzi dvoma mlynskými kameňmi: na jednej strane pociťuje záväzok voči matke, doma sa z ničoho nič objaví aj „londýnska“ sestra, ktorá sa takisto ocitla v ťažkej životnej situácii – obe ženy ho citovo vydierajú – a na druhej strane je tu Dawid, ktorý Bartekovi jednoznačne povie, že na dedine žiť neostane, a vyzýva ho, aby odišiel s ním... Film vyniká precíznym zobrazením rodinného i dedinského prostredia vrátane otvorene nevraživých postojov miestnych k „buzerantom“, typovo výborne sú obsadené obe hlavné postavy: vysoký a štíhly, trochu „dievčatkovský“ Bartek (Jan Hrynkiewicz) a o niečo starší, mužne pôsobiaci, územčistý a v tvári zarastený Dawid (Paweł Tomaszewski). Optimistickým záverom sa film napokon približuje k snímke Na konci sveta (kým Krajina búrok, ako si pamätáme, sa končí tragicky).

Šestnásty ročník FFI opäť nastavil latku veľmi vysoko, pokiaľ ide o kvantitu (vzhľadom na zmenu miesta konania museli organizátori pripravený program dokonca trochu limitovať), kvalitu i tematickú a žánrovú pestrosť. Zmeny vynútené zmenou miesta a termínu sa na samotnom podujatí vo výsledku nijako nepodpísali; vládla tu nielen profesionalita, ale aj vľúdna a priateľská atmosféra. Už dnes sa môžeme tešiť na 17. ročník FFI.