Mestečko Shadyside, popísané na stránkach početnej a veľmi populárnej knižnej série pre tínedžerov z pera R. L. Stinea, nemá práve najlepšiu reputáciu. V roku 1666 jeho obyvatelia obvinili mladú Sarah Fierovú z čarodejníctva a následne s ňou dosť brutálnym spôsobom naložili. Od tej doby visí nad mestom kliatba. Teda aspoň tak si jeho obyvatelia zväčša interpretujú sériu náhod, ktoré čas od času zmenia aj tých najslušnejších z nich na prekvapivo chladnokrvných vrahov. Píše sa rok 1994 a mladá zamestnankyňa obchodného centra sa aj s pár ďalšími kolegami stane obeťou maskovaného vraha. Už je to tu zas...

Na otázku, či experimentovanie s témou rodinného násilia vo filme Žaby bez jazyka, štylizovanou ako počítačová hra vyšiel, alebo nie, bude odpoveď šalamúnska. To, čo malo vyjsť veľmi nevyšlo, ale zase vyšlo niečo úplne iné a vôbec nie je isté, či je to tá forma a význam, o ktoré autorke šlo.

Pri sledovaní českého dokumentu Jindřicha Andršta Nová šichta si zorientovaný divák nemôže nespomenúť na filmy Drahomíry Vihanovej, jej sympatické cesty za „partami“ chlapov práce, razičmi metra (Rozhovory, 1983), kombajnérmi, smerujúcimi z východného Slovensku na Moravu (Dva týdny se správnými chlapy, 1977), alebo do bane Víťazného februára v Ostrave (Den hlavního inženýra, 1981). Vyznačovali sa nefalšovanou pravdivosťou a schopnosťou oblúkom sa vyhnúť ideologickým komunistickým floskuliam o vedúcej úlohe robotníckej triedy, alebo heslám z 50. rokov ako „ja som baník, kto je viac!“ Neboli to filmy optimistické, vyžarovali tichý obdiv nad ľuďmi, pracujúcimi v kritických podmienkach takzvaného socialistického priemyslu. Vzletné boli len heslá nad nimi, realita videná očami Vihanovej mala úplne iné parametre.

Slečna beštia je ďalším príspevkom do pomaly umierajúceho žánru hororových komédií režiséra Christophera Landona. Landon prináša po veľmi zábavných filmoch Všetko najhoršie 1 a 2 ďalší komediálny zvrat na klasické hororové premisy. Tentokrát zmiešal dohromady klasický „slasher“ horor ako z 80. rokov, tínedžerskú komédiu o dospievaní, komédiu o zámene tiel, ktoré boli populárne okolo roku 2000 (Strelený piatok, Sexi kosť) a toto všetko zabalil do modernej, popovej estetiky súčasnej doby sociálnych sietí. Výsledkom tejto na prvý pohľad absurdnej kombinácie je jedna z najoriginálnejších a najprehliadanejších komédii tohto roka, ktorá však kvôli explicitne brutálnym scénam (mládeži do 18 rokov neprístupné) nesadne každému.

Lux Æterna značí antifónu prijímania na rímskokatolícku zádušnú omšu – requiem. Tento termín inšpiroval vyše pätnásť umeleckých diel od názvu hudobného albumu, cez ústredné filmové piesne, symfonické orchestrálne básne až po najnovší film argentínskeho režiséra Gaspara Noého s rovnomenným názvom. Ten pred vyše desiatimi rokmi nakrútil film Enter the Void, čím povýšil svoje filmárske ambície a začal tvoriť vizuálne i obsahovo unikátne filmy. Rozdelil tak svoje publikum na milovníkov jeho filmov a bezkonkurenčných haterov bez toho, aby vytvoril akúkoľvek strednú skupinu divákov.