Pri sledovaní českého dokumentu Jindřicha Andršta Nová šichta si zorientovaný divák nemôže nespomenúť na filmy Drahomíry Vihanovej, jej sympatické cesty za „partami“ chlapov práce, razičmi metra (Rozhovory, 1983), kombajnérmi, smerujúcimi z východného Slovensku na Moravu (Dva týdny se správnými chlapy, 1977), alebo do bane Víťazného februára v Ostrave (Den hlavního inženýra, 1981). Vyznačovali sa nefalšovanou pravdivosťou a schopnosťou oblúkom sa vyhnúť ideologickým komunistickým floskuliam o vedúcej úlohe robotníckej triedy, alebo heslám z 50. rokov ako „ja som baník, kto je viac!“ Neboli to filmy optimistické, vyžarovali tichý obdiv nad ľuďmi, pracujúcimi v kritických podmienkach takzvaného socialistického priemyslu. Vzletné boli len heslá nad nimi, realita videná očami Vihanovej mala úplne iné parametre.

Nová šichta je filmom svojej doby. Už nezaznieva tónmi ťažkého údelu ľudí, ponechaných napospas drvivému tlaku ich pracovných podmienok. S režisérom sa nachádzame kdesi na konci tohto príbehu. Začína nový. Nová šichta. Na ostravskej bani Paskov došlo pre tamojších baníkov k najhoršiemu. Ťažba sa skončila v marci 2017 a 1300 baníkov ostalo bez práce. Väčšina z nich odpracovala v bani desaťročia, hlavná postava tohto rozprávania, Tomáš Hisem tridsaťštyri. Odbila mu päťdesiatka a na výber veľmi nebolo. Ako rečník na podujatí TEDx, čo sú stretnutia, organizované kvôli šíreniu myšlienok, ktoré stoja za zverejnenie, popisuje moment, keď sa oznam o preškoľovacom kurze na programátora objavil na podnikovej nástenke. Podísť k nemu a čosi si tam čítať, bolo nemiestnym prejavom poraženeckých postojov. K bližšiemu zoznámeniu došlo až vďaka gulášu, na ktorý prišli všetci. Nakoniec sa však Tomáš dal na zložitú cestu zmeny profesie. Prihlásil sa na kurz, ktorý zdarne dokončil. Zo štyroch adeptov ako jediný. Ukázalo sa však, že absolvovanie kurzu nestačí. Prácu mu nikdo neponúkal. Načas sa zastavil pri páse v automobilke Hyundai a prvá príležitosť sa nakoniec dostavila. Spôsob, ako sa dostal do správneho ťahu bola jeho prítomnosť na kurze, ktorý pôvodne absolvoval, jeho prednášajúci ho prizval, aby sa s ďalšími poslucháčmi podelil o skúsenosti. Kurz dlhodobo sledovali zástupcovia spoločností, zháňajúcich programátorov, a tak sa Tomáš prihlásil na pohovor. Ten absolvoval a nastúpil do práce. Z baníka sa tak stal programátor, zmenil účes a aj mu pribudli zuby, nehovoriac o dramaticky zmenených platových podmienkach.

Film interpretuje túto nejednoduchú cestu bez pátosu a akýchkoľvek emocionálnych akcentov, ak teda nepočítáme hnev baníkov nad údajnou bezohľadnosťou ich nadriadených. Keďže tvorili poväčšine staršiu vekovú kategóriu, ich vyhliadky na získanie akejkoľvek práce neboli veľmi ružové. Ťažba čierneho koksovatelného uhlia sa však pre nerantabilnosť musela zastaviť. Podľa mediálních údajov mala baňa v čase uzavretia, stratu 400 miliónov korún. Filmová dikcia sa viac pohybuje v rovine irónie a jemného sarkazmu, keď Tomáš veľmi svojským spôsobom v ostravskom nárečí komentuje svoju cestu z bane za počítač.

Na filmoch tohto druhu je vždy najzaujímavejšia rovina neplánovaných významov, keď prehovárajú o dobe a jej ľuďoch všeobecne, bez ohľadu na špecifiké individuálne osudy, ako je to v tomto prípade. Medzi baníkmi je to o kamarátstve, pravidelných návštev „hospody“ s popíjaním piva, koloritne drsnými rečami a pokrikmi na fotbale. Za prvoplánovou vulgaritou sa však rysuje omnoho subtílnejšia verzia mužských osudov, túžiacich po lepšom živote a toho, čo sa s istou dávkou gýčovej melanchólie nazýva plnenie snov. Je sympatické, že režisér nijako svojho hrdinu nekorigoval a priblížil nám typickú ostravskú mentalitu, na prvý pohľad hrubozrnného, jednoducho priamočiareho, ale v podstate múdreho muža, ktorý jednoducho vydržal a dočkal sa. Bez komplexov a snahy akokoľvek zvýznamňovať svoje triumfy.

Tomášova autenticita, spolu s jeho prostredím, rámcovaným hospodou a futbalovým štadiónom, skandujúcim povzbudzujúce pokriky, tak vhodne nivelizovala fakt, že ide o príkladový súbeh rozhodnutí, čosi, čo má slúžiť ako názorná ukážka ideálneho správania, manuál pre sociálne poisťovne alebo úrady práce. Takto by to malo vyzerať. Nakoniec, aj napriek asistencii úradov, je to vždy individuálne nasadenie, tvrdohlavosť a vôľa, ktoré akýkoľvek sociálny program dokážu úspešne realizovať.

V porovnaní s pohľadmi na komunistickú realitu v podaní Drahomíry Vihanovej, sa Andrštov film líši síce nenápadným, ale o to dôrazným prvkom, a to nádejou, možnosťou zmeny a pocitom hrdej sebarealizácie bez straty dôstojnosti a možno aj nejakej morálnej integrity. Inou kapitolou je výmena ikonického, obdivovaného baníka, za asistenta predavačov spodného prádla a psieho žrádla. Ale o tom film, samozrejme, nebol a tieto súvislosti neboli ani na dohľad. Iste by dodali jeho jednoduchej myšlienkovej línii trochu viac dramatickej kontraverzie.

Nová šichta (A New Shift), Česko, 2020
Dĺžka: 91 minút
Réžia: Jindřich Andrš
Scenár: Jindřich Andrš
Kamera: Tomáš Frkal
Hudba: Eliška Cílková
Strih: Lukáš Janičík
Zvuk: Šimon Herrmann
Produkcia: Miloš Lochman, Augustina Micková
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 29. júla 2021
Foto: Filmtopia