Na otázku, či experimentovanie s témou rodinného násilia vo filme Žaby bez jazyka, štylizovanou ako počítačová hra vyšiel, alebo nie, bude odpoveď šalamúnska. To, čo malo vyjsť veľmi nevyšlo, ale zase vyšlo niečo úplne iné a vôbec nie je isté, či je to tá forma a význam, o ktoré autorke šlo.

Príbehový pôdorys je postavený na snahe istého Jaroslava K. (Jaroslav Plesl), ktorý sa domáha prístupu ku svojim deťom. Jeho žena sa presťahovala i s nimi k svojej matke. Bránka k domu je zamknutá a skúšaný otec dostane podmienku, musí prehovoriť svoju matku (Regina Rázlová), aby prepustila svoj malý byt jeho žene Blanke (Jazmína Cigáneková). Jeho matka je rozvedená a žije v tesnej garsónke so svojim partnerom Gustavom, Blankiným otcom. Matke sa, samozrejme, táto varianta nepáči, ale nakoniec súhlasí. Chce, aby jej bývalý manžel uvaril vo svojej honosnej vile obed pre celú rodinu a on má zase svoju podmienku. Gustáv musí zabiť býka. V celom tomto len obtiažne sledovateľnom reťazci podmienok sa divák bez znalosti rozprávky o kohútikovi a sliepočke, ktorí si vyšli na oriešky a dohodli sa, že všetko, čo nájdu si rozdelia na polovicu, jednoducho stratí. Čo si z tejto absurdnej hry zapamätá, je sled šokujúcich i strelených výjavov. Tie je možné, samozrejme, popísať a odcitovať, či však dávajú nejaký zmysel je viac než sporné. Vymyslieť masturbáciu so žabou v nejakom jazere, alebo pokus o vraždu arašídovým maslom je za istých podmienok jednoduché, stačí dostatočná sebadôvera vo vlastnú imagináciu a intuíciu, akokoľvek diskutabilne môže pôsobiť. Kým rozprávka je zábavnou lekciou kauzality, vo filme sa operuje skôr jej opakom.

Výjazd do nového štrukturovania príbehu, organizovaného podľa kauzálneho vzorca rozprávkovej osnovy, samozrejme, nebol zlý nápad. I prenos do prostredia malomestského ošuntelého zapadákova, s jeho kontrastným civilizačným mixom, ako stvoreným pre absurdnú drámu, mal kompatibilný potenciál. Čo v tejto architektúre nefungovalo, boli jednotlivé postavy, písané zrejme v nejakom počítačovom mode, ako figúrky, plniace len mechanické zadanie, bez uveriteľnej psychológie a logických motívov konania. Dianie sa tak odohrávalo v odemocionalizovanom režime, bez možnosti akéhokoľvek stotožnenia. Unikol tak deklamovaný zmysel, hľadať príčiny a dôvody rodinného násilia. S postavami na kľúčik, riadené divokou autorskou ekvilibristikou, ignorujúcou životné pulzy a impulzy sa všetko dostáva na dráhu neriadených striel, imúnnych na akékoľvek divácke partnerstvo.

Z istého pohľadu je možná aj interpretácia, ktorá sa asi nehodí do festivalovo naprogramovaného portfolia násilia na ženách, pretože sa pozornosť sústreďuje na zúfalý pochod ťažko skúšaného muža, s ambíciou zachrániť nejako rodinný kruh. Jeho ozbrojená žena Blanka s nevyjasnenou sexuálnou orientáciou, brodiaca sa v rovnakom hodnotovom guláši, poznamenaná navyše spomienkami na traumatické detstvo, v ktorom bola svedkom násilných útokov otca na matku, krúži po nejasných príbehových trajektóriách, rovnako ako všetky postavy. S jej traumatizovanou matkou sa navyše Jaroslav po akejsi nočnej diskotéke pri ohni vyspí. Asi z ľútosti. Ťažko povedať. Za pätami má neustále zbor žien, chór chodiacich výčitiek, zjavne zaraditeľných do nejakého feministického cloudu. Čo má jeho nepredvídateľná a extravagantná matka spoločné s bývalým mužom, vetchým starčekom od grilu a upoteným milencom s riadnym pivným bruchom, je vecou namáhanej predstavivosti, s problémami zápasiacej aspoň o zdanie nejakého zmyslu.

Jediné, čo ako tak vzbudzuje sympatie, je reálne prostredie, naprataná úzka garsonka, ako vystrihnutá z komunistického sveta úsporného životného štýlu, dedinský dvor za hrdzavým plotom, s typickým hromadením všetkého bez ladu a skladu, až po bývalý majestát kedysi honosnej vily a opadanými omietkami, najskôr vrátenej niekdajšiemu majiteľovi v reštitúcii. Jediným zjavom nového sveta je supermarket, kde sa prenasledovaný Jaroslav snaží uniknúť sliedivej ženskej kohorte. Ani toto zdanie nejakej reality však nemá žiadny vizuálny štýl, je prítomná v hrubom, nevyberanom stave bez snahy, vykúzliť aspoň nejakú estetiku škaredosti.

Toto provincionálne dada, síce s gustom, ale bez akejkoľvek koherencie namiešaný antropologický výpredaj, samospádom sa rútiacim do cieľa, je dôsledkom straty aspoň vlažných väzieb na domáci kontext. Ani náhodou nemôžme tvrdiť, že výlety do variácií groteskných, absurdných a akokoľvek bizardných svetov, obývaných postavami bláznov, sirôt, sedmikrások, začínajúcich katov alebo kafkovských Josefov Kiliánov, hľadajúcimi stratené požičovne mačiek, nevytvorili pre príbehy, plné kreatívnej sily a invencie dostatočný priestor. Byť partnermi v tejto disciplíne, pokúšať sa o nové po novom, vôbec nie je jednoduché. Aj táto snaha o výnimočné sa možno niekedy nejako vyvinie, do čohosi zmysluplného a originálneho, hoci si o tom dovolím skromne pochybovať.

Žaby baz jazyka (Žáby bez jazyka), Česko , Slovensko, 2020
Dĺžka: 116 minút
Réžia: Mira Fornay
Scenár: Mira Fornay
Kamera: Tomáš Sysel
Strih: Mira Fornay
Masky: Hana Šímová
Kostýmy: Petra Krčmářová
Produkcia: Viktor Schwarcz
Hrajú: Jaroslav Plesl, Regina Rázlová, Petra Fornayová, Jazmína Cigáneková, Irena Bendová
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 29. júla 2021
Foto: CinemArt SK