Organizátor Be2Can, spoločnosť Film Europe, v spolupráci s pedagógom Michalom Kondrlom z Ateliéru strihovejskladby na FTF VŠMU v Bratislave sa rozhodli po prvýkrát zapojiť do prehliadky, prezentujúcej filmy z festivalov v Benátkach, Berlíne a v Cannes, študentov, ktorých úlohou bolo ohodnotiť filmy z programu Be2Can a napísať na ne svoj názor. Prvými porotcami Ceny študentov Ateliéru strihovej skladby FTF VŠMU na Be2Can sa stali Tomáš Figura, Roman Kelemen, Dominik Reisel, Michal Beránek a Peter Sedláčik. Po zrátaní celkového počtu bodov sa víťazným filmom stal Štvorec švédskeho režiséra Rubena Östlunda. Prinášame vám výber z ich hodnotení.

TOMÁŠ FIGURA

Z prehliadky filmov ma najviac zaujala snímka od režiséra Rubena Östlunda Štvorec. Primárne kvôli téme. Pomoc druhým ľuďom, aj keď ich nepoznáme, film prezentuje takým spôsobom, že sa nad tým musí divák zamyslieť. Počas filmu je viackrát opakovaná táto téma v rôznych situáciách. Snímka nastoľuje neúprosné zrkadlo dnešnej vyprázdnenej spoločnosti, kde vďaka mobilom prestávame vnímať okolie a kde pomaly aj vzájomnú interakciu budeme vnímať ako niečo prekvapivé. Názornou ukážkou je scéna, kde hysterická žena dobehne za mužom s prosbou o pomoc. Už pred tým ju bolo v diaľke počuť, ale ľudia tomu radšej nevenovali pozornosť, spoliehajúc sa na to, že snáď niekto iný pomôže. Nakoniec sa v Christianovi (hlavná postava) ozve svedomie a spoločne s neznámym mužom reagujú na volanie o pomoc. Tragikomédiou celej situácie je, že pomoc druhému bol vlastne plán, ako okradnúť Christiana. Možno aj to je jedna z vecí prečo sa zdráhame druhým pomôcť, radšej alibisticky podliehame pochybnostiam, či sa to neobráti proti nám. Z môjho pohľadu najlepšia scéna vo filme, je vystúpenie opičieho muža na bankete. Je najexpresívnejšou, z pohľadu nevšednosti a nepríjemnosti pre diváka, ktorá z tohto vystúpenia ide. Režisér ju vyhrotil až do extrému a podľa mojej mienky je už za hranicou etiky. No vyprázdnená spoločnosť sa už nevie normálne zabávať, potrebuje len silnejšie a silnejšie dávky atrakcií.  

Ako druhý najlepší film som vybral snímku Nikdy si tu nebol. Zaujal ma spôsob akým je vykreslená minulosť hlavnej postavy. Cez flashbacky sú zobrazené traumy z detstva a vojny v Afganistane. Flasbacky si vieme ľahko priradiť k hlavnej postave cez asociácie, keď sa dusí s vrecom na hlave so záberom, keď ako dieťa robí to isté na rovnakom mieste. Vďaka takémuto typu rozprávania si ľahko vieme spojiť prítomnosť s minulosťou. Využívaním podobného princípu, aj pri ostatných retrospektívach, už nerobí problém si to spojiť s hlavným hrdinom Joeom. Slúžia na zobrazenie toho, prečo je v živote taký násilný. Zdalo sa mi však, že je až zbytočne veľa záberov na jazdy autom po meste. Na uvedomenie si atmosféry mesta by som potreboval oveľa menej . Keď som už nedostával ďalšie nové informácie, tento prvok mi začal prekážať.

Aj tretí film v poradí 120 tepov za minútu by som ohodnotil kladne. Najviac ma zaujali dokumentárne prvky, ktoré boli prítomné sa počas celého filmu. Pri spoločných diskusiách ACT UP sa kamera správala observačne. Zdanlivo prihliadala živej diskusii, nedorozumeniam pri rozdielnych názoroch medzi členmi skupiny. Toto tvorcovia potrebovali dosiahnuť, aby boli uveriteľné, že sa reálne v minulosti stali. Najsilnejším momentom vo filme pre mňa bola sekvencia keď ACT UP protestovali v uliciach Paríža a zábery z filmu sa prestrihávali s reálnymi zábermi nakrútenými v deväťdesiatych rokoch. Film postavený na reálnych udalostiach, a tak  dodal snímke na hodnovernosti.

Hodnotenie:
Štvorec - 10/10
Nikdy si tu nebol - 8/10
120 tepov za minútu - 7/10
Zabitie posvätného jeleňa - 6/10
O tele a duši - 6/10
Bez lásky - 6/10
Fantastická žena - 4/10
Tá, ktorá odišla - 3/10
 
ROMAN KELEMEN
Elitné filmy z najvýznamnejších európskych festivalov spája schopnosť podať zvolenú, v spoločnosti rezonujúcu tému,  čo najintenzívnejšie, so snahou diváka zaskočiť a šokovať (O tele a duši),  stavať ho do nevľúdnych situácií (Fantastická žena), či ponúknuť mu prostredníctvom dlhých statických záberov nekonvenčný filmový zážitok, s filozofickým, kritickým hoci pesimistickým podtónom (Tá ktorá odišla).     

Vďaka tomu sa filmom darí otvárať diskusiu, klásť otázky, či spochybňovať. Spoločný menovateľ filmov je vďaka diverzite rozprávacích postupov docielený vždy inak a kvalitu každého snímku podčiarkuje, či už inšpiratívna práca so štylistickou rovinou filmu (120 tepov za minutu), alebo k tomu pridružená hra so žánrovými konvenciami (Štvorec, Zabitie posvätného jeleňa, Nikdy si tu nebol). Fúzia spomenutých postupov ma najviac zaujala vo filmoch Zabitie posvätného jeleňa a Nikdy si tu nebol, ktoré sa pre mňa stali najzaujímavejšími z hľadiska výstavby a celkovej intenzity filmového zážitku.

Zabitie posvätného jeleňa nadchol dôsledným budovaním mysterióznej atmosféry a napätia, ktoré sú umocnené často priestorom vznášajúcou sa kamerou, či jej nájazdmi, klasickou hudbou (vertikálne vytvárajúc nepokoj a hororový nádych), symetrickou a čistou mizanscénou (ktorá v kontexte diania vytvára až určitú bizarnosť) a cielene mechanickým a fádnym hereckým prejavom, ktorý spomínanú bizarnosť, či mystériu ešte umocňuje a neustále diváka drží v napätí, ktoré je dominantným prvkom filmu. Parafráza na vo filme spomenutú tragickú mýtickú Ifigéniu sa tak stáva pohlcujúcim filmovým dielom, s dávkou čierneho humoru, ktorý kritizuje najzákladnejšie ľudské vlastnosti, balansuje na hranici nadprirodzena a racionality (paralela postavy Martina a Stevena), kladie otázky, no necháva interpretáciu na divákovi.

Ťažisko rozprávania Nikdy si tu nebol možno hľadať v minulosti hlavnej postavy Joea, ktorej traumatická subjektivizácia hýbe tak formálnou, ako aj štylistickou stránkou filmu a je docielená diskontinuálnym strihom, skratkovitými flashbackmi či deheroizovaním postavy (ktoré vedie k jej nepredvídateľnosti a nestabilite, čím je stimulovaný záujem zo strany diváka). Aj napriek zámernému minimalizovaniu žánrových konvencií, príslušných pre thriller, či dejových vodítok, je film čitateľný a dôslednosťou výstavby spolu s pomerne rýchlym tempom je to, aj vďaka výbornému Joaquinovi Phoenixovi, pohlcujúci príspevok do subžánru revenge movies.

Hodnotenie :
Zabitie posvätného jeleňa - 10/10
Nikdy si tu nebol - 10/10                      
Štvorec - 10/10                                     
Bez lásky -  9/10                                  
O tele a duši - 9/10                               
Tá ktorá odišla -  8/10                        
120 tepov  - 8/10                                
Fantastická žena -  7/10                   

DOMINIK REISEL

Nikdy som si to takto explicitne sám pre seba nepovedal, ale festival Be2Can mi svojím exkurzom na vrchol moderného filmového rozprávania, pomohol definovať, že pre mňa najdôležitejšia vlastnosť filmového režiséra, vlastnosť ktorá delí dobrých filmárov od skutočných majstrov, je disciplína. Disciplína a sebaovládanie. Pretože to skutočné „čaro“ filmu je schopnosť uveriť fabuláciám, ktoré sa predostierajú pre naše pobavenie. Je to paradox, pri ktorom opustíme logiku a racionalitu a dobrovoľne sa necháme oklamať. Čo je však nesmierne ťažké dosiahnuť a ešte ťažšie udržať.

Príkladom je film, ktorý ak by nezlyhal konkrétne vo svojej sebakontrole, by bol pre mňa suverénne najlepším filmom festivalu . Pretože nijaký iný film nemal v sebe toľko srdca a toľko úprimnosti ako francúzsky film 120 tepov za minútu režiséra Robina Campilla. Dokumentárny štýl kamery, vysoké tempo strihu,  plynulé neviazané pretkávanie časovou osou, pomocou kombinovania paralelných montáží, zachytil dokonale celú energiu, zúfalstvo a  hnev združenia ACT-UP.  A čo sa týka jeho makroštruktúry, je to ideálny pozitívny príklad sebakontroly Robina Campilla. Nezameriava sa na romantickú dvojicu, namiesto toho necháva priestor celému združeniu ACT-UP a ich nezdolnému boju s ignoranciou  HIV. Ale nedostatok sebaovládania vráža, termitmi nakazený drevený kolík, do srdca jeho emocionálneho vyvrcholenia. Film nám totiž ukáže pomalú smrť mladého chlapca s HIV. Konkrétna obeť všeobecného problému. Otázka je len ako dlho bude  trpieť. Za česť režisérovi slúži , že si uvedomuje  jej absolútnu beznádejnosť a vie, že pokusu s ňou bojovať a dať nádej na vyliečenie, by nikto neuveril. Bohužiaľ, to však Robin, tak nesmierne zameraný na proces pomalého umierania, nevydrží do konca a neovládne sa. Nechať sa uniesť v absolútnom emocionálnom vrchole filmu je, bohužiaľ, bežná chyba aj veľkých režisérov. Lenže šponovanie a naťahovanie a preháňanie má od istého bodu spád do samoúčelnosti. A samoúčelnosť je aj dôvod prečo je táto disciplína taká dôležitá. Pretože, keď sú scéna alebo moment samoúčelné, existujú len sami pre seba. To znamená neexistujú pre filozofický, naratívny či emocionálny rozvoj diela, ale len pre režisérovu márnivosť. A preto režisér sabotoval svoj film, a to v bode, ktorý mal byť vyvrcholením všetkého , čo sa dovtedy dialo. A prečo ?  Pre režisérsku chamtivosť.

Film, ktorý ja považujem za exemplár absolútnej nekompromisnosti, čo sa týka autorskej disciplíny, je film Yorgosa Lanthimosa Zabitie posvätného jeleňa. Je to snímka so striktne a suverénne určeným vizuálnym štýlom, úzkym spektrom možností kamerového pohybu a dokonalou kompozíciou obrazovej, zvukovej a hereckej štylizácie.  Film je pevný, presný a konzistentný, ako dokonalo naladené švajčiarske hodinky, využívajúc žánrové hororové postupy na vnesenie podozrivej atmosféry do inak obyčajne pôsobiacich scén. V rámci týchto pevne daných mantinelov je avšak nesmierne hravý a originálny. Dôkazom Yorgosovej maximálnej disciplíny je aj chirurgická presnosť momentu, keď poprie štylistiku svojho rozprávania. Je to nástroj filmovej dospelosti. Pretože akákoľvek scéna v kontraste so štýlom rozprávania bude týmto polaritným zlomom nesmierne umocnená. Zároveň je to nástroj, ktorý keď sa použije nesprávne alebo priveľmi často, nielenže stráca na efekte, a dokáže filmu aj ublížiť. Filmom sa nesie vynikajúca atmosféra napätia a mystérie a nepamätám sa, či som niekedy zažil v kine tak strhujúci zážitok. Prečo však mám dilemu, či si zaslúži byť  na vrchole len kvôli tomu? Či by som ako nezaujatý porotca nemal dať na vrchol druhý film, ktorý je pre mňa tiež bezprostredné majstrovské dielo, a to snímku Bez lásky.

Bez lásky je fascinujúci film o ľudskej sebeckosti a samoľúbosti, o ľuďoch, ktorí chcú byť obdarovaní láskou bez toho, aby akceptovali zodpovednosť, ktorú so sebou nesie. O rodičoch, ktorí by podľa poučky mali potlačiť vlastnú sebeckosť pre ich dieťa, no nie sú toho schopní. A všetky tie malé dokonalé malichernosti. Stredná časť filmu, je síce úžasne snímaná, ale inak celkovo dosť nudná. A práve to je brilantné. Ideálny príklad toho, kam disciplinovaný režisér vie zájsť. Namiesto toho, aby udržal diváka v napätí nechá mu trochu nudy. Zamyslite sa, či vám počas procesu hľadania malého Alexeja reálne záležalo na jeho nájdení? Či ste boli v nejakom výnimočnom napätí z tejto záhady? Nie. Viac menej to bolo vlastne jedno. Pretože rovnako, ako nás nájdenie Alexeja v podstate nezaujímalo, tak to  nezaujímalo ani jeho rodičov, napriek tomu, že robili všetky nutné kroky pre jeho nájdenie. A táto indiferencia bola skrytá forma veľmi úspešnej emocionálnej katarzie. A to mi príde skutočne geniálne. Rozum mi káže označiť Bez Lásky ako najlepší film festivalu, srdce hovorí Zabitie posvätného jeleňa, pretože nastoľuje  zaujímavé veci o vine, hľadaní spravodlivosti, o vyrovnaní účtov a pasce, ktorou takéto vyrovnávanie prináša. Rozum teda mení názor a dovolí srdcu urobiť čo chce a dáva Zabitie Posvätného jeleňa na vrchol rebríčka ako najlepší film festivalu.

Hodnotenie:
Zabitie Posvätného jeleňa - 10/10
Bez lásky - 9/10
120 tepov za minútu -     8/10
Štvorec - 7/10
Nikdy si tu nebol - 6/10
Western - 5/10
Tá, ktorá odišla - 4/10
Fantastická žena - 3/10
O tele a duši - 1/10

MICHAL BERÁNEK

Pred vzhliadnutím prvého z ôsmych vybraných filmov na festivale Be2Can som si hovoril, že so svojou skepsou voči festivalovým filmom som veľmi nevhodný účastník študentskej poroty a že to bude len forma seba trestania. O to viac som bol prekvapený, čo ma čakalo v kine. Z hodnotených filmov sa nenašli dva sebe podobné. Teraz zhodnotím jednotlivé diela v mojom poradí od najhoršieho po najlepší.

Na poslednom, teda šiestom mieste, je víťaz z Benátok, film Tá ktorá odišla. Silnou stránkou je scenár. Silný a realistický príbeh v spojení s vizuálnym štýlom robí tento film veľmi zaujímavým a človečinou naplneným dielom. Prečo je však pre mňa posledný? Dĺžka bezmála štyri hodiny je ťažko stráviteľná aj pre človeka, ktorý ide na film s tým, že videl trailer a vie, že pôjde o veľmi pomalé tempo rozprávania. Ja som zaspal asi trikrát. Musím však zdôrazniť, že aj pri tak pomalom rozprávaní mal príbeh spád. Vďaka rozporu a konfliktu, ktorý si v sebe niesla hlavná postava a nemenej aj každá vedľajšia.

Na piatom mieste sa u mňa umiestnil film 120 tepov za minútu. Keď som o filme čítal, tešil som sa naň. Boj infekčne nakazených homosexuálov zistiť či zadržiavané výsledky ohľadne výskumu HIV majú nejakú hodnotu alebo nie, či sa vláda snaží otáľaním vyhladiť narkomanov, prostitútky a gayov v sebe, niesla obrovský dramatický potenciál. Bol som  sklamaný. Voči búrlivému hrdinovi som si nedokázal vytvoriť divácky vzťah. Mal som k nemu skôr antipatie. Aj keď zomrel, tak to na mňa pôsobilo zaujímavo len preto, že som nikdy nevidel, ako sa postupuje, keď niekto zomrie doma. Celý film bol urozprávaný a stále sa striedala akcia protestov s diskusiou. Nič iné, žiaden zásadný zvrat, ktorý by pootočil smer filmu  a postavil diváka zo sedačky. Prečo vyhral veľkú cenu poroty v Cannes, nechápem.

Štvorku si drží v mojom hodnotení Fantastická žena. Skvelý dramatický potenciál. Obrovský priestor na rozmanité vypäté situácie. To sa však nekonalo. Protagonista/tka je v jednej polohe. Nebojuje, iba sa vezie na vlne potierania a krivdy. Čo by nemusel byť zásadný problém, keby sa aspoň jej okolie viacej vyvíjalo. Skutočný charakter sa skrýva pod maskou, no pri Fantastickej žene a pri 120 tepov za minútu to neplatilo. To spôsobilo, že hlavné postavy boli neuveriteľné. Namiesto toho, aby som súcitil, mal som pocit, že tvorca sa chcel človeka z utláčanej menšiny tak veľmi zastať, až to pôsobilo naivne a veľmi nudne.

Bez lásky a Nikdy si tu nebol sa umiestnili v mojom rebríčku na treťom mieste. Oba filmy boli pútavé, vypäté a boli divácky prijateľnejšie. Pričom tu s porotou z Cannes úplne súhlasím a myslím si, že to najlepšie z filmu Nikdy si tu nebol, bol práve scenár a herec Joaquin Phoenix. Pričom šiel film podľa všetkých dramaturgických schém Hollywoodu a komunikoval s divákom presne v miestach, kde si skeptický divák chce zahundrať popod nos, ale je prerušený.

Na druhom mieste sa umiestnil film Štvorec a film O tele a duši. Filmy sú neporovnateľné , ale kvalitou sú si podobné. Štvorec je veľmi vtipný film. Kde sú jednotlivé gagy budované vždy na druhú, a tak vtipnosť situácie je dvojnásobne dlhá. Kamera niekedy zbytočne zatajovala. Práca s kontextom a potláčaním očakávaného je tu na špičkovej úrovni. Dvojitý meter, vodu káže víno pije, ignorované volanie o pomoc, toto všetko charakterizuje Štvorec. Prečo však nie je prvý, ale až druhý? Film si drží diváka do neskorej polovice. Potom stratí dych a ostane akoby roztrúsený. Veľa otvorených tém, veľa otázok kam postavy smerujú robí druhú polovicu trochu nejasnou. Zatiaľ čo film O tele a duši nasmeruje oboch protagonistov presne tam kde smerujú celý film a ich spojenie je akoby smutný happy end. Smutný v podstate preto, že krása duševného nie je naplnená krásou telesného. Intímne situácie jednotlivých protagonistov sú nesmierne silné. Kontrast na všetkých úrovniach robí toto dielo výnimočným.

Film je na druhom mieste z dôvodu, že hneď ďalší deň som videl v kine film Zabitie posvätného jeleňa. To je víťaz môjho hodnotenia. Dôvod prečo u mňa vyhral je ten, že počas jeho sledovania som nedokázal analyzovať a iba som sa nechal viesť tvorcami za ručičku ako malé dieťa. Zabitie posvätného jeleňa je výnimočný v tom, že divák nerieši čo je príčinou záhady, ale sleduje boj s následkami záhady. Divák si môže vybrať či bude čítať metaforickú rovinu, alebo sa nechá zviesť príbehom a neskutočnou dramatickosťou. Film je divácky veľmi priateľský. Každému, kto ho nevidel a pozrie si ho, odporúčam aby sa zamyslel nad tým, čo spôsobuje takú obrovskú zvláštnosť jednotlivých situácii. A možno zistí ako veľmi musia tvorcovia pracovať s jasným zámerom, aby to dosiahli.

Hodnotenie:
Zabitie posvätného jeleňa – 10 /10
O tele a duši – 7/10
Štvorec – 7/10
Nikdy si tu nebol 7/10
Bez lásky – 6/10
Fantastická žena – 4/10
120 tepov za minútu – 2/10
Tá ktorá odišla – 2/10

PETER SEDLÁČIK

V úvode by som rád poďakoval za možnosť zúčastniť sa prehliadky a hodnotenia filmov B2Can. Premietnuté filmy hodnotím celkovo na najvyššej úrovni (česť výnimke). Možnosť v tak krátkom časovom intervale vidieť množstvo kvalitných filmov je inšpirujúca.Okrem jedného sa mi podarilo vidieť  všetky požadované filmy, plus dve snímky mimo vybraných (Vážený občan, Cesta času). Bohužiaľ, časový harmonogram mi neumožnil vidieť  snímku Tá, ktorá odišla.

Štvorec Rubena Östlunda je uchvacujúci film, podnecuje diváka k zamysleniu sa nad viacerými pálčivými témami súčasnosti. Na pozadí pitoreskného príbehu muža v strednom veku z vyššej strednej vrstvy vidíme sled prepracovaných scén so silnými odkazmi na krízu modernej európskej spoločnosti. Jej neschopnosť vystúpiť zo svojej konfortnej zóny, svojho štvorca, v ktorom sa jednotlivci, ale aj spoločenské zoskupenia cítia pohodlne a bezpečne. Nezáujem prekročiť svoj vlastný tieň a riešiť problémy „out of box“, inak ako podľa spoločenského konsenzu. Vyhýbavý postoj k aktuálnym problémom ako prisťahovalectvo, odlúčenosť vyššej a vyššej strednej vrstvy od reality chudobných štvrtí, neschopnosť sa emocionálne hlbšie viazať, uprednostňovanie vlastnej kariéry pred rodinou a vzťahmi, minimálna snaha o skutočné porozumenie odlišností a odklonu od našich vlastných zaužívaných modelov správania sa, pohltenie konzumným spôsobom života.
 
Cítime prítomnosť ďalších tém ako sú hranice vkusu a zobrazovania, kritika umeleckých kruhov, moderného umenia, živelnosť a základné ľudské pudy v kontraste s predstavami spoločnosti a jej pravidiel, uhladenosť  verzus „špinavá“ životná realita, kritika rozdelenia spoločnosti a vytvárania sociálnych spoločenských bariér, prehlbovanie rozdielov medzi komunitami, priestor na osobnostné sebaurčenie, či prežívanie namiesto vedomého žitia a preciťovania životného momentu. Toto a veľa ďalšieho môžeme nájsť umne vpletené do príbehu osamelého muža stredného veku, ktorý sa snaží držať svoj život pevne v rukách. Zároveň však nemám pocit prehltenia intelektuálnymi odkazmi. Príbeh plynie a dostredivo vťahuje diváka do kolotoča peripetií hlavného hrdinu. Každá nasledujúca scéna je prepracovaná vo svojej mikroštruktúre, dáva odpovede na vznikajúce otázky a nové otázky kladie. Čo ma však ako strihača uchvátilo najviac je režisérova práca s informáciami vo vnútri scény. Neprezrádza všetko, neukazuje divákovi polopate čo vie a nepotrebuje vidieť, necháva ho interpretovať po svojom, dáva možnosti, a tým buduje tenziu v rámci scén. Nezrádza však, prekvapuje. Myslím si, že práve tento moderný prístup k forme rozprávania je na filme najzaujímavejší. Je bližší skutočnému životnému prežívaniu, fragmentácií prijímaných informácií. Tiež nie vždy všetko počujeme, vidíme, cítime. Bežne zapájame inštinkt, podvedomie, city, skúsenosti, emócie,  a to sa Östlundovi podarilo.

Hodnotenie :
Štvorec - 10/10
Bez lásky 9/10                                
120 tepov za minútu  - 8/10                
O tele a duši - 8/10                        
Fantastická žena 7/10        
Tá, ktorá odišla - nevidel                        -
Nikdy si tu nebol – 6/10                
Zabitie posvätného jeleňa – 3/10