Osem rokov po tom, čo štvorčlenná teroristická jednotka zajala na viedenskom letisku cestujúcich letu 127, šéf tunajšej pobočky CIA Vick Wallinger (Laurence Fishburne) povoláva jedného zo svojich agentov na definitívne doriešenie neslávne známeho a hlavne tragického prípadu. Henry Pelham (ChrisPine) je tak vedený vpred aktuálnym zistením, že medzi agentmi snažiacimi sa vtedy vyhrotenú situáciu vyriešiť, bol aj jeden zradný „krtko“. Zdrojom zistenia je extrémista Ilyas Shushani (Orli Shuka), Henryho niekdajší čečenský informátor, ktorého bol nútený vydať Moskve. Chystá sa preto preveriť výpovede zopár svojich starších kolegov a je otázne, či preto, aby našiel skutočného vinníka alebo „len“ politicky vhodného obetného baránka...

Starnúci a pohŕdavo oponujúci Bill Compton (Jonathan Pryce) bol v tom čase akýmsi mentorom Henryho kolegyne a priateľky Celie Harrisonovej (Thandiwe Newton). Mladý agent ju kedysi miloval a dokonca ju žiadal o to, aby sa k nemu nasťahovala. Tragédia tureckého lietadla však okrem trpkého zásahu života mnohých, zapríčinila aj prekvapivý koniec ich vzťahu. Teraz sa majú spoločne stretnúť pri zdanlivo nevinnej večeri v luxusnej a podozrivo prázdnej reštaurácií. Okrem vlastných milostných pletiek retrospektívne preberajú aj všetky prípadné možnosti, kde pri riešení situácie s rukojemníkmi mohla nastať osudová chyba. Zo zdanlivo formálneho sa stane podstatne intímnejší rozhovor. A kto vie, čo je pre ústredný pár tou ťažšou témou - vzťahové problémy v tieni teroristického útoku alebo pohľad na teroristický útok ovplyvnený ich vzájomnými citmi?

Všetky staré nože dánskeho režiséra Janusa Metza Pedersena sú na jednej strane realistický dojem budiacim, neštylizovaným špionážnym thrillerom, no na druhej tiež emocionálne naliehavou trpkou romancou. Nezanedbateľný vplyv na autenticitu prezentovaného má režisérovo predchádzajúce zameranie sa na dokumentárnu tvorbu. Scenárista Olen Steinhauer adaptuje svoj vlastný rovnomenný román z roku 2015. Sympaticky kombinuje dve časovo rozdielne dejové línie a necháva ich navzájom sa významovo ovplyvňovať. Napriek tomu, že príbeh je „zabývaný“ viacerými postavami, celá dráma stojí a padá na rozhovore niekdajšieho milostného páru pri jednom stole. Kamera Charlotte Bruus Christensen sníma výrazy tvárí hercov takmer až starnúcich a podliehajúcich čoraz väčšej miere životného vyčerpania s pribúdajúcimi minútami. Atmosféru pri tom dôkladne dotvárajú nádherné melódie Jona Ekstranda a Rebekky Karijord, vhodné na gradovanie napätia aj citlivý dialóg.

Divák je spočiatku oboznámený len s pár nevyhnutnými informáciami ohľadom teroristického útoku na let číslo 127. Vieme, že sa stalo niečo zlé. Až následné rozhovory a zopár vizuálnych flashbackov dopĺňajú chýbajúce kúsky skladačky. Dráždia divácku zvedavosť, vyvolávajú ďalšie nevyhnutné otázky a správne dávkujú svoje prípadné odpovede na tie najvhodnejšie momenty príbehu. Neraz jedna odpoveď zmení perspektívu pohľadu na prezentované udalosti... Špionážne motívy predstavujú postavy ako figúrky v spočiatku neprehľadnej šachovej partií, hre množstva prekvapivých – a občas možno aj prekombinovaných zvratov. Figúrky charakterovo skresané na to najnevyhnutnejšie pre rozohratie atraktívnej špionážnej hry nervov. Nie je isté, kto hovorí pravdivé informácie, ani kto dezinformuje. Presne v tradícií žánru s letmou pripomienkou toho, ako by asi podobný príbeh štruktúroval napríklad legendárny autor zväčša melancholických, autenticky pôsobiacich špionážnych románov John le Carré (Špión, ktorý prišiel z chladu, Najhľadanejší muž).

Divák však vie, že nič, čo sa na prvý pohľad zdá byť akosi povrchne zjavné, nemusí zostať jasným pri podrobnejšom vniknutí do problematiky. Tuší, že v priebehu deja bude pozvoľna „navádzaný“ na nejednu falošnú stopu, tak ako to zväčša robia postavy oponujúce hlavným protagonistom. Publikum vie, že v určitej chvíli bude čeliť prekvapeniam zo strany tvorcov a, bohužiaľ, nakoniec sa takýmto prístupom film pripraví o správne emocionálne vyhrotenú pointu. Veľmi nepomáha ani uvedomenie si, že zatiaľ, čo retrospektívna línia hrala o životy desiatok, možno stovky väčšinou nevinných ľudí, línia súčasná je prakticky postavená „len“ na hľadaní zradného vinníka. Vo výsledku tak špionážne zápletky Všetkých starých nožov pripomenú podstatne štylizovanejšie, konvenčné žánrové interpretácie typu Spy Game Tonyho Scotta z roku 2001.

Snímka politicky nenaráža na žiadnu reálnu udalosť. Sústreďuje sa na všedné prerozprávanie napínavých životných osudov konkrétnych postáv bez zjavných reálnych predobrazov. Aj preto možno o poznanie lepšie vyznieva milostný príbeh na pozadí... Vynucuje si podrobnejšiu charakterizáciu najmä ústredného páru – ale nedecimuje ňou kadenciu „prekvapivých“ zvratov tak, ako Mission: Impossible II (2000) Johna Woo. Graduje dej v snahe preskúmať motivácie jednotlivých postáv k ich minulým aj súčasným činom. Navyše herci Chris Pine a Thandiwe Newton robia všetko pre to, aby na seba strhli pozornosť a tak trochu odlákali sústredenosť publika od „kontroverznejších“ zvratov scenára. Poteší aj občasná prítomnosť vždy charizmatického „šéfa“ Laurencea Fishburnea, hlavne však striedavo rezignovaný, striedavo plamenný pohľad pod kožu od Jonathana Prycea.

Všetky staré nože sú vystavané na pomerne sympatickom nápade nazrieť do kedysi vážneho, neskôr náhle ukončeného milostného vzťahu konfrontovaného momentálne nostalgickému, nebezpečne sentimentálnemu prehodnocovaniu ako na špionážnu „misiu“. Každé gesto, každá replika, priznané aj nepriznané tajomstvá, spontánne aj dôkladne naplánované rozhodnutia... Túžba poznať pravdu, manipulovať, či zámerne dezinformovať svojho „partnera“... Snaha získať ho opäť na svoju stranu alebo naopak donútiť ho zabudnúť, či možno pomstiť sa mu za minulé rozhodnutia. To všetko je v snímke hmatateľné, pútavé a dramaturgicky to prebíja zápletku s teroristickým útokom a pátraním po jeho príčinách a prípadných rozuzleniach. Kto vie, či úmyselne alebo neúmyselne? Špionážne motívy sa s tými milostnými síce vo výsledku trochu „bijú“ - najmä pre odlišný pre jednotlivé žánre typický prístup ako divákovi vôbec predstaviť, či už vnútorné rozpoloženie hlavných aktérov alebo stále ostražitú „poker face“ na povrchu. Nie úplne všetko vo filme funguje tak, ako by mohlo. To, čo sa však tvorcom podarilo, funguje znamenito.

Všetky staré nože (All the Old Knives), USA, 2022
Dĺžka: 102 minút
Réžia: Janus Metz
Scenár: Olen Steinhauer
Kamera: Charlotte Bruus Christensen
Hudba: Jon Ekstrand, Rebekka Karijord
Zvuk: Nina Hartstone
Scénografia: Marcus Rowland
Masky: Kirstin Chalmers
Kostýmy: Stephanie Collie
Producenti: Mark Gordon, Paula Mae Schwartz, Steve Schwartz, Nick Wechsler
Hrajú: Chris Pine, Thandiwe Newton, Jonathan Pryce, Laurence Fishburne, Corey Johnson, Jonjo O'Neill, Ahd, David Dawson, Nasser Memarzia, Orli Shuka, Angela Yeoh, Gala Gordon, Colin Stinton, Michael Shaeffer, David Bedella, Alexander Devrient, Anna Jones
Distribúcia: Prime video
Foto: ČSFD cz.