KIMI (hlas Betsy Brantley) je najnovšou technickou inováciou spoločnosti Amygdala. Je to reproduktor s integrovaným virtuálnym asistentom, ktorý dokáže užívateľovi zosynchronizovať všetky elektronické zariadenia, riadiť ich podľa hlasových pokynov na diaľku a v istom zmysle sa aj „učiť“, ako správne reagovať na jeho požiadavky. Ak používateľ zadá príkaz, s ktorým si KIMI nevie poradiť, je na reálnom ľudskom programátorovi, aby ho interpretoval a zadal programu postup, ako problém pri ďalšej príležitosti vyriešiť. Takýmto ľudským programátorom je napríklad Angela Childsová (Zoë Kravitz)...

Žije sama vo svojom seattleskom byte a so svetom komunikuje prakticky len vďaka webkamere, sociálnym sieťam a prostredníctvom mobilných aplikácií. Po útoku, ktorý v minulosti zažila, trpí záchvatmi paniky a agorafóbiou. Pandémia Covid-19 ju ešte viac utvrdila v tom, že je lepšie byť skrytá medzi múrmi vlastného bytu v pohodlnej izolácií. Reálny ľudský kontakt jej nahrádza občasné vykuknutie z okna, kedy nachádza nejedného podobne „pozitívne“ izoláciu vnímajúceho kumpána v protiľahlej bytovke. Výnimku predstavuje snáď len právnik Terry Hughes (Byron Bowers), s ktorým sa príležitostne vyspí. Musí však vždy prísť on za ňou, lebo nech sa Angela snaží, ako len vie, robí jej veľké ťažkosti vôbec vyjsť pred vlastný vchod, kam ju často bez úspechu pozýva k pouličnému stánku s jedlom. Pre Angelu nie je dostatočným dôvodom na risk ani - zdá sa, že čo chvíľa nevyhnutná - návšteva zubára po tom, čo sa jej nepríjemne ozve nalomená stolička. Na výber však už nebude mať vo chvíli, keď sa k nej cez KIMI dostane nahrávka možného sexuálneho útoku na používateľku kvôli ochrane osobných údajov známu iba prostredníctvom nič nehovoriaceho čísla... Možno Angele pomôže identifikovať ju iný operátor – Rumun Darius Popescu (Alex Dobrenko) tvrdiaci, že u nich bude hnutie MeToo pravdepodobne až o päťdesiat rokov. Výkonná riaditeľka Amygdaly Natalie Chowdhuryová (Rita Wilson) však nepôsobí dojmom, žeby chcela flashdisk so zaznamenanou zvukovou nahrávkou útoku naozaj posunúť vyšetrovateľom z FBI, ako pôvodne tvrdila.

KIMI režiséra Stevena Soderbergha je príjemne paranoidným thrillerom aktualizujúcim časom preverené zápletky a často aj obdivované naratívne prostriedky na gradovanie napätia typické pre tvorbu režisérskych legiend ako napríklad Alfred Hitchcock, prípadne Francis Ford Coppola. Práve Hitchcockov thriller Okno do dvora (1954) sa divákovi núka ako jeden z hlavných inšpiračných vzorov. Psychické rozpoloženie hlavnej protagonistky výrazne obmedzuje pre diváka potrebné dávkovanie informácií na jej subjektívny pohľad, snáď s výnimkou kratučkého prológu odohrávajúceho sa v domácnosti hlavného „vynálezcu“ spoločnosti Amygdala Bradleyho Haslinga (Derek DelGaudio) a pár vizualizovaných interpretácií toho, čo si Angela myslí, že sa deje na pozadí jej vlastného osobného príbehu. Rámovanie obrazu zdieľajúce viditeľný priestor za rámom okna, ktorý obmedzoval inak fyzicky raneného, a preto na jednom mieste pevne pripútaného Jamesa Stewarta vo výhľade, nachádza svoj zjavný vizuálny odkaz aj v Soderberghovom filme. Dokonca hudba Cliffa Martineza akoby sa pokúšala za výdatnej pomoci inovatívnejších zvukov napodobniť charakteristické melódie Hitchcockovho dvorného skladateľa Bernarda Herrmanna (hoci so spomínaným Oknom do dvora nemal nič spoločné). A skúmanie zvukového záznamu zase pre zmenu robí z protagonistky KIMI akýsi moderný ekvivalent oprávnene paranoidnej postavy, ktorú stvárňoval Gene Hackman v Coppolovom Rozhovore (1974) – filme, kde muž odpočúvajúci cudzí rozhovor sám musí čeliť odpočúvaniu zo strany iných. Keďže vie, aké prostriedky sám používa na odpočúvanie, vie aj, že pred svojimi prenasledovateľmi nemá kam ujsť.

KIMI zavádza do hry najnovšie digitálne technológie. Vtipne obmedzuje výhľad postáv na to, čo z obrazu kompozične dokáže zaznamenať webkamera: Zatiaľ, čo tvorcu aplikácie vidíme v jednej scéne „virtuálne“ komunikovať v úhľadne pôsobiacom saku na vrchnej polovici tela a na pozadí čistú, upratanú stenu akoby z nejakého pre vysielanie určeného štúdia, namiesto očakávaných nohavíc ladiacich k obleku má od trupu dole oblečené pohodlné domáce tepláky a priestor za kamerou prislúcha skôr skladisku alebo nedostatočne upratanej garáži. Aj videohovory Angely pri pokusoch nahlásiť kolegom problém odhaľujú vo svojom kompozičnom členení mizanscény vo vzdialenejších plánoch obrazu momentky z na profesií jednotlivých postáv nezávislého, súkromného života. Tieto občasné nahliadnutia mimo rám okna protagonistkinho bytu, obrazoviek počítačov a toho, čo ešte dokáže zachytiť webkamera - prípadne to, čo sa udeje mimo hľadáčik filmovej kamery Petra Andrewsa (pseudonym samotného Stevena Soderbergha uvedený v titulkoch) – tvorivým spôsobom vyvolávajú v divákovi dráždivé otázky a s nimi tiež značnú dávku zvedavosti. A významne im k tomu dopomáha premyslená strihová skladba Mary Ann Bernard (opäť režisérov autorský pseudonym).

Scenár Davida Koeppa s divákom rozohráva rafinovanú zábavnú hru, v ktorej nie je žiadna zbytočná postava, ani prebytočná scéna. Dokonca aj z nenápadnej rekvizity predstavenej expozíciou možno len pre dotvorenie atmosféry, sa neskôr môže „vykľuť“ veľmi funkčná zbraň na obranu aj útok. Z príbehu sa dá zreteľne vyčítať určitý kritický postoj k modernej technológií, aj varovanie pred stále viac sa rozširujúcimi možnosťami, ako sa dá zneužiť voči tomu, kto ju hoc aj zodpovedne používa. Najkritickejšie sa KIMI vyjadruje práve k titulnej aplikácií „učiacej“ sa, ako svojmu používateľovi čo najviac spohodlniť život podľa ním zadaných a čoraz viac upresňovaných preferencií. Aby neskôr dodala prenasledovateľom hlavnej protagonistky, s ktorou by sa aspoň na určitej úrovni mal stotožniť aj divák, všemožné typy na to, ako ju zneškodniť. S prihliadnutím na všetky Zoë Kravitz perfektne zahrané Angelininy fóbie a scenárom dostatočne odôvodnené úzkosti už poučený virtuálny asistent ako hrozba chvíľami začne významovo splývať s jej do tej doby vytesňovanou časťou osobnosti. V príbehu, samozrejme, vystupujú skutoční prenasledovatelia a Angela aj postupne odhalí nejaký ten komplot na pozadí. V prvom rade sa ale bude musieť zvrat od zvratu naučiť neutekať sama pred sebou...

KIMI je komplexný, inteligentný thriller odohrávajúci sa vo svete po pandémií Covid-19. Mohol by sa však odohrávať aj po akejkoľvek inej, hoc aj fiktívnej pandémií, či katastrofe. Hovorí nie len o nedobrovoľnej, ale aj dobrovoľnej izolácií, ktorej sa ľudia v súčasnosti tak trochu zo zvyku vystavujú. O tom, aké ťažké je vnímať objektívne reálne fakty cez obmedzujúcu „kľúčovú dierku“ moderných technológií, vyberajúce z veľkého množstva informácií šíriacich sa z každého smeru len tie podľa subjektívne definovaných referencií pohodlného používateľa. Je to poctivé žánrové remeslo, ktoré sa diváka pokúša v prvom rade zabaviť – nič viac a nič menej. No cestou k svojmu cieľu sa akosi spontánne dopracuje aj k vysloveniu naliehavej myšlienky a nezabúda pri tom ani vzdať hold kinematografií, prípadne výrazovým možnostiam filmovej reči.

KIMI, USA, 2022
Dĺžka: 149 minút
Réžia: Steven Soderbergh
Scenár: David Koepp
Kamera: Steven Soderbergh
Hudba: Cliff Martinez
Strih: Steven Soderbergh
Scénografia: Philip Messina
Masky: Justin Raleigh
Kostýmy: Ellen Mirojnick
Producenti: David Koepp, Michael Polaire
Hrajú: Zoë Kravitz, Jacob Vargas, Jaime Camil, Rita Wilson, Erika Christensen, India de Beaufort, Robin Givens, Devin Ratray, Derek DelGaudio, Byron Bowers, Leona Britt, Kendra McDermott, Caleb Emery, Charles Halford, Emily Kuroda, Alex Dobrenko
Distribúcia: HBO Max
Foto: HBO Max