„Keď už som tu, dobre sa na mňa pozrite: ja som tá, ktorá videla všetky slovenské filmy.“ Veta, ktorou Jelena Paštéková začala ďakovačku po tom, čo prevzala Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre, rozosmiala zaplnené hľadisko historickej budovy SND. Je prvá filmová vedkyňa, ktorú akademici ocenili.

Treba ti závidieť, či skôr ťa ľutovať, že si videla všetky slovenské filmy?
Myslím si, že ani jedno ani druhé. Mnohé som videla opakovane! Dostala som sa k tejto profesii viac-menej náhodou a nemyslela som, že by to mala byť moja jediná životná téma.

Nemala si občas až nechuť pozrieť si niektorý titul?
Negatívne sa nemotivujem. Vždy si hovorím, som profesionál, vydržím to (smiech). Skrátka, som zvedavá, nenechám žiaden film bez šance.

O nejednom filme sa popísalo nemálo negatívneho. Nestane sa, že si už vopred zaujatá?
Nie. Každý film má nejakú intenciu a v jej rámci ho treba aj interpretovať. Niekedy je so mnou v súlade, niekedy nie. Vedľa seba existujú arthousy, ale aj čisté žánrovky, ktoré sú dobre urobené a človek sa pobaví. V slovenskej kinematografii je teraz veľmi pestrá ponuka - animáky, dokument, hraný film, aj všelijaké hybridné žánre... Už to nie je ako za socializmu, keď bol hraný film korunou všetkého a ostatné druhy boli iba také prídavky. Povedala by som, že každý chvíľku ťahá pílku, na slovenských filmoch sa dnes môžeš aj dobre zabaviť. Ale keďže okolo nás visia mnohé ťažké témy, je o čom rozmýšľať, človeka sa dotýkajú.

Spomenula si pojem interpretovať, v akej miere zohráva v práci filmovej vedkyne subjektívny moment?
Vo veľkej. Každý z filmov má nejakú dominantu, ktorá ťa do seba vtiahne. Pri interpretácii asi nepôjdeš cez úplne podružné nezaujímavé veci, ale snažíš sa ju vytiahnuť. Každý fiction film rieši nejaký ľudský problém: človek sa ocitne v kaši, z ktorej sa potrebuje dostať, rôzne postavy mu pomáhajú, alebo škodia. Niekedy vôbec nie je zaujímavý príbeh, vtiahne ťa kamera, niečo ukáže, niečo zatají, alebo je dôležitý rytmus. Človek blúdi labyrintom a hľadá spojivo medzi obrazmi, identifikuje ich, niekedy sa identifikuje s nimi. Koncom šesťdesiatych rokov sme chodili na režisérov. Nebolo možné nevidieť Felliniho, Bergmana atď., všetkých sme v kine vysedeli. Nemôžem povedať, že každý Bergman je môjmu srdcu blízky, bližší mi je Antonioni. Dnes ľudia chodia skôr na filmy, populárne sú mediálne franšízy, napríklad marvelovky. Aj u nás sa z režiséra stáva značka, ale v inom zmysle ako v šesťdesiatych rokoch. Napríklad Mariana Čengel Solčanská s jej orientáciou na divácky atraktívne témy. Súčasnosti dominujú žánre, dá sa vybrať. Horšie však je, že ľudia si odvykli chodiť do kina a neviem, či sa situácia vráti pred covidový stav. Pohodlnejšie je kino doma a VOD platformy, ktoré ale uzatvárajú človeka do stereotypného priestoru. Som zvedavá, či sa podarí, aby publikum znovu nadobudlo staré návyky, je to dôležité.

Film neznamenal koniec divadla, televízia sa nestala koncom filmu, má podľa teba kino v čase rôznych platforiem budúcnosť?
To sa uvidí. Existujú audience studies, čiže výskum publika, ale na toto veda ťažko odpovie. Keď treba spraviť veľký filmový festival, všade u nás chýba infraštruktúra. V Karlových Varoch si ju vybudovali, ale v Trenčianskych Tepliciach či Košiciach je všetko roztrúsené. Samozrejme, keď analyzujem a interpretujem film, radšej si ho pustím doma, ale veľmi oceňujem, keď sa píše kritika podľa prvého dojmu z kina. To je úplne iná kritika, ako keď si film púšťaš doma desaťkrát a rozoberieš ho úplne na milimeter. Čo ti povie mikroanalýza desiatich minút: do protokolu zachytíš spôsob filmovej reči, pohyb kamery, svietenie, mizanscénu – ale čo to má spoločné so zmyslom filmu? Film sa nerobí pre diváka, ktorý si ho desaťkrát zastaví, ale pre toho, kto to „dáva na prvú“.

Prečo sa vlastne nevenuješ kritike, ale filmovej vede?
Nerada píšem kritiky. Môj otec bol divadelný režisér (Jozef Budský – pozn.red.), po každom predstavení vtedy vychádzali kritiky v šiestich novinách a predstav si, že v nich čítaš niečo, čo v inscenácii nebolo. Dis-interpretácia. Môj otec kritiky čítal, vysvetľoval, odpovedal na ne. Potom ich prestal čítať. Kritika je podľa mňa niečo veľmi osobné, hoci nemusí byť osobne zaujatá. Ale zasa – nie je kritika ako kritika. Niekde je to „obsahizmus“, čo je vlastne píár. Niečo sa za kritiku vydáva, musíš vedieť, kde je uverejnená... Radšej sa dívam na veci z odstupu. Rozoberám snímky, ktoré ponúkajú širšie súvislosti, zaznamenávam nejaký trend, ktorý sa rodí, profiluje, sledujem, ako sa formuje, alebo ako ho posúva režisér. Jednotlivosti ma až tak veľmi nezaujímajú.

Aké trendy vidíš v súčasnosti, kam sa slovenská kinematografia posúva?
Generačne sa prevrstvuje. V deväťdesiatych rokoch, keď podpora kinematografie nebola veľká, vznikali sólo tituly, ktoré nenadväzovali medzi sebou dialóg. Tendenciou sa stali úniky do rustikálnych rajov, oáz domova či lifestylových centier hypermoderného života. Spoločnosť bola rozjatrená, ale mala iný tep, ako tá dnešná. Zobrazenie v deväťdesiatych sa oprelo o figuratívnosť, až neskôr nasledovalo obdobie sociálnych drám. Neboli peniaze na nakrúcanie filmov. Už vyprofilovaní tvorcovia ako napríklad Luther, Párnický, Trančík stratili kopec života. Čo chceli povedať, im utieklo pod rukami. Dnes sa dostáva k slovu stredná generácia, mám na mysli Ivana Ostrochovského, Petra Kerekesa, Miru Fornay, ktorá vždy prinesie niečo provokatívne – okrem arthousu je tu orientácia na európsky trh, internetové platformy a TV kanály. Peter Bebjak je v dobrom slova zmysle žánrový chameleón, ktorý na profesionálnej úrovni vytvaruje ktorýkoľvek žáner na profesionálnej úrovni.

V rámci hodnotení Týždňa slovenského filmu zaznela aj otázka, aký je vlastne slovenský film? Podľa referujúcej Viery Langerovej ho kedysi charakterizovala poetickosť, baladickosť, vidieckosť... Aký je podľa teba?
Aj Zátopek je slovenský film, aj Pomaľované vtáča... Keď si vezmeš Cenzorku, tam neznie špecificky slovenská téma – a je to majoritne slovenský film. Vzťahy sú produkčne neraz veľmi poprepletané, bolo by ich treba definovať. Dnes je vznik audiovizuálneho diela podmienený budgetom, na ktorý jedna kasa nestačí. V šesťdesiatych rokoch hľadali kinematografie národnú špecifickosť v zmysle Uhrovho Slnka v sieti, Organu, Troch dcér. V Zbehoch a pútnikoch máme východoslovenský folklór, v Ľaliach poľných rozprávanie rámuje západné Slovensko a životný rytmus jarmokov. Lenže dnes žiadny kroj, ani žiadny región nedajú filmu legitimáciu príslušnosti ku konkrétnemu etniku. Možno viac k etnickej skupine či minorite aj z hľadiska sociálneho. Pohľady sa drobia, cez ne sa dívame na problémy globálneho sveta. Viera Langerová v tejto súvislosti použila kreolizovaný novotvar „glokálny“, v ktorom sa krížia významy globálny a lokálny. Výrobne je dnes film často multinárodný, v rôznych štatistikách sa používa rozdelenie na majoritné/minoritné koprodukcie.

Na spomínanom fóre odznela aj poznámka, že by bolo načase prehodnotiť Dejiny slovenskej kinematografie, ktorých ste s Václavom Macekom autormi.
Myslím si, že je to veľmi dobrá myšlienka, naozaj by si mala každá generácia napísať svoje dejiny. Tieto Dejiny vzišli z potreby povedať, že nie všetky hodnoty, ktoré sa oceňovali ako hodnoty do roku 1989, boli hodnotami. Ale že neplatí ani druhý extrém – nie všetko spred roku 89 bolo nehodné. Dejiny sme robili na kolene, na ich napísanie sme boli pripravení. Síce sme nemali vydavateľa, nakoniec knihu vydala v roku 1997 Osveta v Martine. Tie druhé – Dejiny slovenskej kinematografie 1896 – 1969 (vydal Slovenský filmový ústav, 2017 – pozn. red.) – sú skôr podrobnými akademickými dejinami. Dejiny súčasnej audiovízie sú zatiaľ tvarované monografickými štúdiami o dianí po roku 1989 z pera generačných súčasníkov. Tí majú iné dominanty ako diachronické vrstvenie. Ak vzniknú nové dejiny, budú postavené na iných princípoch, zmenila sa aj metodológia dejín, prišla nová filmová história – David Bordwell a Kristin Thompson: Film Art – hodnotiaca kinematografiu z hľadiska štýlov... Spôsobov je tak veľa, že sa určite nájde skupina, ktorá to urobí.

Filmová veda, to nie je len pozeranie filmov, ale aj pátranie v archívoch plných rôznych textov.
Skrýva sa v nich všeličo, ale nemám v archívy až takú vieru. Dôležitejší je koncept. Falošná je predstava, že raz všetko objavíme, zdigitalizujeme fakty, ktoré sa zachovali, vznikne množstvo inventárov a keď budeme chcieť niečo vedieť, vyskočí nám z indexov množstvo odkazov. Existuje talent odkrývať fakty, dávať ich do súvislostí, zahaľovať ich tajomstvom, aj pracovať s fragmentmi. Keď si vezmeš aritmetický rad všetkých možných zápisníc, je na nich vždy zaujímavá práve medzera. Keď vieš, že každý utorok zasadala umelecká rada a riešila filmový repertoár, tak keď raz nezasadne a línia zápisníc sa preruší, tak zistíš, že tam nastal nejaký problém.

Aj filmový vedec musí overovať fakty, ku ktorým sa dostal. Pripomína mi to tak trochu novinársku investigatívu.
Určite. A je to aj detektívne pátranie, chceš vedieť, aké boli kontexty. Kde do seba veci zapadnú a kde ešte čosi chýba. Čo je pravda, fáma, ohováranie. Zasiahne do toho ešte oral history – zistíš, že autor je dobrý rozprávač, ale to, čo o sebe hovorí, pravda byť nemusí. Dejiny nehľadajú pravdu, skôr cestu k pochopeniu toho, čo bolo. Napríklad keď som robila dejiny filmu, všimla som si v polovici 50. rokov režiséra Jána Lacka. Za normalizácie sa zdiskreditoval, ani jeho filmy neboli dobré. Keď som načrtávala líniu slovenských komédií, tak snímky ako Skalní v ofsajde či Statočný zlodej sa zľahčovali – veď to boli „iba také blbosti“ nehodné pozornosti. Dnes v nich vidíš aj retro Bratislavu, retro Senec, autentické lokácie, módu. Keď si pozrieš Šťastie príde v nedeľu, tak dokážeš prečítať, že športka bola roky zakázaná. V období liberalizácie sa smela opäť hrať a ľudia boli nadšení. Vidíš čarovné zábery na Jesenského ulicu, na nej svetelné hodiny, celá Bratislava sa pozerá na vytiahnuté čísla. Málokto vyhrá a v ďalšom strihu vidíš vyľudnenú ulicu, posiatu odhodenými lístkami, ktoré už nikto nepotrebuje. Zrazu ti z toho vyplynie jedna zo silných dobových vášní. Kto by si dnes pomyslel, že športka bola ako hazard kedysi zakázaná.

Napísala si knihu Rozprávanie o rozprávaní, v ktorej sa zaoberáš vzťahmi medzi literatúrou a filmom. Spojila si v nej dva svety, ktorým sa ako vedkyňa venuješ.
Minule o nej Martin Ciel hovoril, že je aj zábavná a veľmi dobre sa číta. Snažím sa v nej s ľahkosťou rozprávať o vzťahu medzi médiom literatúry a médiom filmu v teoretickej rovine, ale zároveň má aj slovenské historické podložie. Píšem tam napríklad o Štvorylke. Novele Janka Jesenského, ktorá bola adaptovaná v slovenskom filme v polovici päťdesiatych rokov. Je tam nevera žien, ich koketnosť a neduhy, o ktorých sa smelo hovoriť, veď je to satira. V snímke sa skrížili kontexty ľudovodemokratického štátu päťdesiatych rokov s tradíciou bálov, oficierov a malomesta. Pripomenulo mi to Veľké manévre Reného Claira, ktoré vznikli zhruba v tom istom období. Kostýmová veselohra je obľúbený žáner, ktorý fungoval nielen u nás, ale aj vo Francúzsku. Bola som pyšná, že sme mali Jesenského, že ho našli filmári a dobre ho nakrútili. Hrá v nej napríklad František Krištof Veselý, jeho postava prináša čaro uhorskej armády a je to jediný slovenský kinofilm, v ktorom si zahral. Možno je to moja úchylka, ale ten film mám rada.