Stretávajú sa takto na Osoblažsku rok čo rok. Štyri generácie jednej rodiny – niektorí v radostnom očakávaní, iní zase nasilu dotlačení priložiť ruku k dielu pri tradičnom zarezávaní dedom (Miloslav Čížek) a babičkou (Kristina Kaniová) krvopotne „vypiplávaného“ prasiatka. „Čoveče, takovejch sto padesát, půldruhýho metráku bude mít,“ informuje zakríknutý osemdesiatnik mäsiara Tondu (Antonín Budínský), mysliac pri tom s obavami na dopredu očakávanú hnevivú reakciu cholerického zaťa – tvrdej hlavy rodiny Karla (Karel Martinec), na jeho rozhodnutie, že dnes to bude naposledy. Že už v sebe, skrátka, nemá dosť síl vychovávať ďalší rok nejakého živého tvora, ktorého by mu zase raz pred očami s takou vervou zabili. To Tonda, chvíľku pred tým chvastajúci sa novým autom, zase robí všetko pre to, aby nevyšlo najavo, že mu v ňom – tak dôkladne izolovanom, obojživelnom a podľa aktuálnych eko požiadaviek Európskej únie – zvlhli všetky patróny. To by tak bolo, aby si pred všetkými priznal vlastnú chybu. Keď tak z ich navlhnutia obviní domácich, čo patróny odložili do stodoly s dlhodobo zanedbanou strechou. Prípadne si nejaké ďalšie nechá kamarátom tajne doviezť. Hlavne, aby vôbec vystrelili...

Pokým strýc Šupina (Luboš Velička) už pred slávnostným vyvedením prasaťa z chlieva navrhuje „kopnúť“ do seba štamperlík s uštipačnou poznámkou, aby sa im zase niektorí z mladšej generácie pomocníkov pri pohľade na krv kompletne nepovracali – a je jasné, že nezostane len pri jednom, Karel namiesto toho, aby niečím posypal šmykľavú cestičku na zablatenom dvore, radšej sekíruje ženy v kuchyni. Cibule je málo a mala by byť narezaná na rovnako. Nič, čo robia jeho dcéry Romana (Karin Bílíková Vápeníčková) a Lucie (Pavlína Balner) mu nie je dosť dobré. Prvej chýba nedávno zosnulá mama, ktorú ich otec v manželstve takmer uštval. Druhá navzdory miestnemu folklóru zvažuje psychoterapiu kvôli rozpadajúcemu sa vzťahu s totálne nechápavým Alešom (Aleš Bílík). Ten radšej o rodinných problémoch komunikuje so švagrom Jakubom (Albert Čuba) a necháva sa uisťovať aj ostatnými chlapmi v ich posmešných súdoch, že je jeho žena hysterická. Pričom najstaršia generácia žien tej mladšej dáva jasne najavo, že počas ich mladosti žiadne také vymoženosti ako terapia, nedajbože ešte materská dovolenka neboli a muselo sa „makať“. Malý Dušan (Jan Koloničný) je vo veku, kedy by sa podľa ostatných ako správny chlap mal zabíjaniu prasaťa prizerať, no sám si nie je istý, či chce alebo nie. Pričom uviazne v názorových rozporoch svojich rodičov na vec. A potom je tu ešte protivný sused (Janusz Klimsza), čo od čias komunizmu prezliekol kabát a aktuálne s úmyslom vyliať si žlč za svoj zničený život na všetkých naokolo, ako nezvaný hosť hlása, že od 1. januára sú predsa domáce zabíjačky zakázané a považujú sa za týranie zvierat...

Snímka Mord scenáristu a režiséra Adama Martinca, ktorý na seba v roku 2020 upozornil študentským filmom Anatomie českého odpoledne a aktuálne debutuje v celovečernom rozsahu s energickým tvorivým zápalom profesionálneho autora, ktorý sa smelo môže porovnávať s režisérmi československej novej vlny, je rafinovanou štúdiou atmosféry a pozvoľna sa odhaľujúcich charakterov. Pričom všetko v prekvapivo zložitej podobe rozpúta jedna nijako zvlášť výnimočná a vo svojej priamočiarosti jednoduchá životná situácia, fungujúca ako spúšťač. O zabíjačku vo filme až tak nejde, aj keď takmer dokumentaristické zachytenie jej priebehu a celkovej atmosféry okolo nej môže byť interpretované aj ako určitá forma zachovania tradície, ktorá sa v súčasnosti vinou legislatívy stáva skôr vzácnosťou, niečím realizovaným viac-menej na čierno, čo sa s nadchádzajúcimi rokmi pravdepodobne z dedinských dvorov úplne vytratí. Tým kľúčovým je nakoniec stvárnenie vzťahov v rámci jednej konkrétnej štvorgeneračnej moravskej rodiny a určitý významový presah, ktorý ponúka - schopný na základe podobností, prípadne až na kosť tnúcich zhôd dotknúť sa nejedného diváka s podobnou životnou skúsenosťou. Veľavravne hovorí o ignorovaných alebo potlačovaných pocitoch, konflikte dávnych tradícií a noviniek súčasnosti, rôznych podobách mužsko-ženskej ješitnosti a tvrdohlavosti, nekonštruktívnej stagnácií, neschopnosti pripustiť si chybu, kontroverzných pohľadoch na výchovu, skrátka, o hodnotových nezhodách tak zakorenených v našom československom kultúrnom prostredí.

Je to pohľad veľmi osobný, v ktorom autor čerpá zo zážitkov z detstva a vôbec vlastného vyrastania na severe Moravy, nakrútený v jeho rodnom Krnove. Je štipľavo kritický, no v určitých katarzných momentoch tiež láskavý. Nesentimentálne skúma človečinu a plnokrvné, ľudsky uveriteľné postavy v srdci príbehu, ktorý je vlastne príbehom len čiastočne. Martincov film je aj o pocitoch, dojmoch „vykresaných“ z jeho nie úplne naratívnej formy. Humor sa mieša s pocitmi trápnosti, priam absurdity až príliš ľudského správania sa skrz optiku pokrivených životných hodnôt, ktoré pre jedných zostávajú úzkostlivo nemenné, zatiaľ, čo iní v sebe možno aj nájdu potrebnú odvahu pre sebareflexiu, či zmenu Je to príležitostne až letmá pripomienka spoločenských komentárov spontánne vzrastajúcich z „novovlnných“ klasík ako Hoří, má panenko (1967) Miloša Formana, Ecce homo Homolka (1968) Jaroslava Papouška s pokračovaniami, prípadne hrabalovsko-menzelovské Slavnosti sněženek (1983) s ich poetickým lovom na splašeného diviaka.

Kamera Davida Hofmanna nič neprikrášľuje ani na výrazoch tvárí jednotlivých postáv. Neunikajú jej viacvýznamové, emócie evokujúce detaily, hmlisté scenérie moravskej dediny uviaznutej v zablatenom lone prírody, kde akoby sa zastavil čas. Je cítiť ľútosť nad rozpadaním sa starých obydlí, hodnôt, nad agresívnym prenikaním toho nového, vždy sa nejako nenápadne prejavujúceho v zábere – hoci aj súčasné, niektorými postavami nahlas spochybňované novinky predsa len majú vo významovom kontexte svoje opodstatnenie. Zábery z ruky zdôrazňujú autenticitu a rátajú s divákom ako s priamym nezasahujúcim účastníkom zaznamenaných udalostí. Dokumentárne štylistické prvky nenápadne prechádzajú do inscenovaných hraných scén. Herci sú konfrontovaní s nehercami priamo organicky vychádzajúcimi zo zaznamenávaného prostredia. Hudba Jonatána Pastirčáka elegicky predznamenáva posledné minúty prasaťa pred porážkou. Atmosféricky znie jeseňou či už zo všadiaľ pod kožu prenikajúceho ročného obdobia alebo v rámci metaforického skonštatovania, v akom období vlastných životov sa nachádzajú tiež kľúčové postavy. A nechýba ani nejeden folklórny rys v tých správnych situáciách, efektne komentujúci ten ktorý zvrat.

Mord je nádherná pocitová koláž, minimalistická snímka režiséra s vlastným autorským rukopisom. Nepotrebuje žiadny rozsiahly príbeh a vôbec príbeh ako taký. Pričom veľmi dobre vie, kedy prísť s nápadným zvratom, nenápadným gestom, a kedy povedať niečo viac o spoločenských plusoch a mínusoch tak, aby to nevyznelo príliš chcene a explicitne. Vystačí si s atmosférou, nádherne ambivalentnými ľudskými postavami zahranými tak prirodzene, ako tomu už dávno v rámci českej filmovej tvorby nebolo. A rozhodne stojí aj za opakované zhliadnutie, pretože divák na prvý raz určite nevstrebe to všetko, čo sa mu mladý nádejný filmár pokúsil vyjadriť.

Mord (Our Lovely Pig Slaughter), Česko, Slovensko, 2024
Dĺžka: 84 minút
Réžia: Adam Martinec
Scenár: Adam Martinec
Kamera: David Hofmann
Hudba: Jonatán Pastirčák
Strih: Matěj Sláma
Zvuk: Michael Kocáb ml., Peter Hilčanský
Scénografia: Aneta Grňáková
Masky: Lucie Holubová
Kostýmy: Zuzana Formánková
Produkcia: Matěj Paclík
Hrajú: Karel Martinec, Miloslav Čížek, Pavlína Balner, Aleš Bílík, Albert Čuba, Karin Bílíková, Kristina Kaniová, Antonín Budínský, Lubomír Velička, Jan Koloničný, Zdeněk Pecháček, Kostas Zerdaloglu
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 8. augusta 2024
Foto: CinemArt SK