Cooper (skvelý Josh Hartnett) je tak trochu otec na baterky. Vo svojom doterajšom živote nemal veľmi možnosť tráviť toľko času so svojou dvanásťročnou dcérou Riley (Ariel Donoghue), koľko by si naozaj zaslúžila. No dnes, ako určitú odmenu za dobré známky a vôbec to, že dokázala doposiaľ celkom dôstojne čeliť nepríjemnostiam so školskou šikanou, berie ju na veľkolepý koncert milovanej speváčky Lady Raven (Saleka Shyamalan). Dievča je nadšené skoro zo všetkého, čo sa vo vypredanej aréne deje. To Cooper, snažiaci sa občas až silene tváriť, že celé to fanúšikovské šialenstvo viditeľné všade naokolo je zábavne nákazlivé dokonca aj preňho, v skutočnosti pociťuje značný nepokoj. Obzvlášť, keď vidí pri každom vchode do arény stáť po zuby ozbrojené policajné jednotky a vyšetrovateľov príležitostne si z davu odchytávajúcich mužov stredného veku. Šťastnou náhodou sa Cooperovi podarí vydolovať z priateľsky naladeného predavača tričiek Jamieho (Jonathan Langdon) zopár informácií. Vraj sa to všetko deje kvôli sériovému vrahovi s prezývkou Mäsiar. Kúpil si lístok na túto show a polícia ho tak má v uzavretej aréne vo vopred „dôkladne“ nachystanej pasci...

Každý, kto aspoň trochu pozná filmovú tvorbu scenáristu a režiséra M. Nighta Shyamalana (Šiesty zmysel, Znamenia), zvykne byť s ohľadom na výstavbu väčšiny jeho tajuplných príbehov už viac-menej dopredu pripravený, že skôr, či neskôr príde zvrat schopný všetko doposiaľ videné postaviť na hlavu. V prípade Shyamalanovho najnovšiehopsychologického thrilleru Trap (V Česku sa uvádza ako Pasca) sa prekvapenie s priam lahôdkovo čierno-humorným nádychom udeje už v rámci expozície, pri zoznamovaní diváka s kľúčovými postavami. Problematický síce, ale rozhodne tiež milujúci a zodpovedný otec rodiny Cooper, je totiž tým už spomínaným Mäsiarom. Ako požiarnik má veľmi dobrý prehľad o množstve domov opustených pre nedodržiavanie požadovaných bezpečnostných parametrov. A v pivnici jedného z nich má zviazaného Spencera (Mark Bacolcol), svoju už asi dvanástu alebo trinástu obeť, nachystanú na rozkúskovanie niekedy v najbližšom čase. Momentálne však Cooperovi nezostáva nič iné, len využiť vlastnú šikovnosť na nájdenie spôsobu, ako sa dostať z arény von a urobiť to tak, aby si Riley v blaženej eufórií z vystúpenia obdivovanej speváčky vôbec nič nevšimla. Podľa všetkého je vrahovi na stope Dr. Josephine Grantová (prakticky nijaká Hayley Mills), vyšetrovateľka, ktorá nemá ani potuchy, ako Cooper vyzerá, vypracovala však natoľko dôkladný psychologický profil páchateľa, že ho dokáže odhaliť podľa nemenných vzorcov správania v konkrétne vyprovokovaných situáciách. Našťastie, (alebo bohužiaľ?) Cooper sám tak trochu vie, aké by asi mali byť očakávané reakcie policajtov na bežné situácie typu: pripitý tínedžer nešťastne padajúci zo schodov, menší výbuch rozpáleného oleja v kuchyni fast foodu, prípadne drzé navštívenie inštruktážneho policajného príhovoru pod zámienkou donášky už minutých donutov alebo doplnenia zásob cukru ku káve...

Snímka Trap je vystavaná na scenáristickom nápade, ktorý v rámci stručnosti jednoriadkového loglineu znie skvele, no s postupne sa na takto definovanú premisu príbehunabaľujúcu scénu po scéne čoraz viac ukazuje byť skôr tvorivou slepou uličkou. Scenárista M. Night Shyamalan už neraz dokázal, že dokáže pracovať s pozvoľným (hoci niekedy nápadne manipulatívnym) dávkovaním informácií tak, aby udržal diváka v napätí, vyvolal v ňom zvedavosť, čo sa asi stane vnajbližších chvíľach, dráždil ho možnými mnohopočetnými vlastnými interpretáciami a predtuchami toho, čo sa z príbehu môže vyvinúť dajme tomu aj v druhom a ďalšom pláne. Jeho nápady môžu byť fascinujúce, originálne, zábavne vyhrotené do extrému. Okrem tlmočenia príbehu môžu v sebe skrývať spoločenský komentár, reflektovať potlačované obavy presahujúce hŕstku postáv, ktoré jeho zvláštne nerealistické, imaginárne svety stvorené akoby spravidla „len“ pre účely toho konkrétneho filmu, obývajú. Príbehy môžu byť vynikajúce v jednotlivostiach, ale naratívne sa zväčša vinou konfrontácie jedného dejového motívu s druhým vnútorne bijú, aby sa nedbanlivo rozpadli vo chvíľach, kedy by sa mali adekvátne a skutočne dôstojne ukončiť.

Režisér M. Night Shyamalan je oproti tomu dômyselný remeselník, ktorý sa vie pohrávať s atmosférou a vydolovať napätie aj zúplnej absurdity – tak ako jeho milovaný tvorivý vzor Alfred Hitchcock majstrovsky napínal scénami na pokraji každodennej všednosti. Shyamalan dokáže „oblbnúť“ diváka tak, že mu pri sledovaní jeho filmov odpustí aj ten najnepravdepodobnejší, neuveriteľný nápad, zjavné nelogickosti až priam scenáristické hlúposti. A divák akoby sa chcel nechať takto zmanipulovať a s radosťou si „užije“ premýšľanie nad vnútornými rozpormi príbehu až po odrolovaní sa záverečných titulkov. V istom zmysle sa populárny tvorca podobne, ako vražedný protagonista jeho filmu, ocitá vinou vlastných nápadov v pasci (čo v podstate znamená názov filmu v preklade) a obaja sa snažia z nej vykľučkovať, aby sa slovo pasca nieslo celým príbehom v rôznych priamych aj metaforických variáciách a mnohopočetných významových konotáciách. Zvratom na úvod – prezradením Cooperovho tajného života – autor oberá svoj film o potrebné tajomstvo aj o energiu. Dominuje napätá zvedavosť, či a ako sa Cooper dostane z koncertnej arény von a ak áno, čo sa stane potom? Shyamalan navyše necháva diváka držať palce bezohľadne násilníckej postave bez empatie voči ostatným snáď s výnimkou vlastnej dcéry, čo je samé o sebe celkom zaujímavé.

V prvej polovici sa divák viac-menej nemá o koho báť. Možnosť, žeby Cooper ublížil vlastnej dcére, je prakticky nulová. Tisícky návštevníkov koncertu sú skôr jednoliatouanonymnou masou, ktorá ukazuje fanúšikovskú základňu na škále od relatívne neškodného až po mierne znepokojujúci fanatizmus. Tematické paralely medzi správaním fanúšikov a Cooperovým psychopatickým rozpoložením, akoby však unikli režisérovej pozornosti a len upozorňujú na to, že sa s témou dalo naložiť aj iným a rozhodne nie nezaujímavým spôsobom. Osud Spencera uväzneného niekde v pivnici len nepatrne zaváži v druhej polovici, pričom vyšetrovateľka Dr. Josephine Grantová (Hayley Mills) je skôr niekoľkonásobným hereckým cameom, než právoplatnou postavou s vôbec akoukoľvek osobnosťou. Cooper je viac-menej len karikatúrou sériového vraha bez potrebného aspoň minimálneho prvku „normálnosti“, s ktorým by sa divák dokázal stotožniť. Chcel by byť Normanom Batesom (Hitchcockovo Psycho), prípadne Hannibalom Lecterom z Mlčania jahniat (1991) Jonathan Demmeho – čiže postavou milovanou k nenávisti, ktorej prípadné zatknutie, či iné zneškodnenie by publiku zrejme zlomilo srdce. Chcel by, no nie je. Báť sa v skutočnosti začneme až neskôr v príbehu o postavy, ktoré do tej doby predstavovali skôr „len“ kulisu príbehu a ich začlenenie do hlavnej dejovej línie spôsobí, že sa väčšina divákov bude chytať za hlavu, čo si to Shyamalan zase vymyslel... O postavy, ktoré – povedzme si úprimne – nakoniec aj tak nie sú natoľko zaujímavé ako samotný Cooper.

Trap je v istom zmysle filmová rarita. Je to remeselne veľmi zručne nakrútený adrenalínový zážitok vzbudzujúci veľa úmyselných aj neúmyselných smiechov. Dokáže vďaka hre s priestorovými vzťahmi kameramana Sayombhua Mukdeeproma vyvolať klaustrofobický pocit aj na mimoriadne rozľahlej „pláni“ veľkej koncertnej arény, kde sa labyrintom pomedzi pobláznených fanúšikov striedavo skrýva a zároveň nenápadne vynára nevyspytateľný vrah. Hudba Herdísa Stefánsdóttira ide v stopách Hitchcockovho dvorného skladateľa Bernarda Herrmanna, keď treba štylisticky pripomenúť žánrové korene. Hra na mačku a myš medzi Cooperom a odhodlanou vyšetrovateľkou na jeho stope slúži ako podhubie pre Shyamalanove hrátky s jeho vlastnými kritikmi. Srdcom zábavne hlúpeho filmu pokiaľ ide o prerozprávanie príbehu, šikovného však pokiaľ sledujeme postranné témy z príbehu vzrastajúce, je ale nakoniec až spevácko-herecká exhibícia režisérovej vlastnej dcéry Saleky Shyamalan. Napísala pre film množstvo vlastných piesní. Hrá popovú ikonu takmer úrovne dnešnej Taylor Swift, aj keď na podobnú kvalitatívnu úroveň ešte musí jednoznačne trochu dorásť. Ďalším nespochybniteľným tvorivým talentom v rodine Shyamalanovcov však určite je.

Trap, USA, Veľká Británia, 2024
Dĺžka: 105 minút
Réžia: M. Night Shyamalan
Scenár: M. Night Shyamalan
Kamera: Sayombhu Mukdeeprom
Hudba: Herdís Stefánsdóttir
Casting: Douglas Aibel
Strih: Noemi Katharina Preiswerk
Scénografia: Debbie DeVilla
Kostýmy: Caroline Duncan
Produkcia: Marc Bienstock, M. Night Shyamalan, Ashwin Rajan
Hrajú: Josh Hartnett, Hayley Mills, Saleka Shyamalan, Marnie McPhail, Jonathan Langdon, Ariel Donoghue, Alison Pill, Kid Cudi, Tim Russ, Vanessa Smythe, Andrew Rotilio, Marcia Bennett, Hailey Summer
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 1. augusta 2024
Foto: Continental film