O treťom filme Vlny režiséra a herca Jiřího Mádla (predošlé Pôjdeme k moru, Na streche) sa od uvedenia na festivale v Karlových Varoch už veľa popísalo. Film, v súčasnosti viac ako potrebný, mal na festivale mimoriadny úspech, získal si predovšetkým srdcia publika, ktoré mu udelilo svoju cenu. Hovorí sa, že je to cena najcennejšia. S búrlivým rokom 1968 sme sa ani v literatúre, ani vo filme ešte celkom nevyrovnali. Je ešte veľa čo by bolo nutné o tomto období spracovať a povedať. Jiří Mádl sa na nakrútenie tohto projektu pripravoval od roku 2009, preštudoval si množstvo materiálu a hovoril najmä s hrdinami tejto drámy odohrávajúcej sa počas Pražského jara a následnej okupácie. Je to skutočný príbeh redaktorov slávnej redakcie Medzinárodného života Československého rozhlasu.

Elitnej skupine novinárov ako Věra Šťovíčková (Táňa Pauhofová), Jiří Dientsbier (Vojtěch Kotek), Martin Hofmann (Luboš Dobrovský) a iným, velí slávny novinár Milan Weiner (Stanislav Majer). Weiner a jeho tím sú naslovovzatí profesionáli, svoju prácu vykonávajú zanietene a ide im len o to, aby prinášali pravdivé neskreslené informácie. Tvrdá a zároveň láskavá ruka ich šéfa im dáva úplnú voľnosť a oni sa snažia predovšetkým poctivo robiť svoju novinársku prácu. Do tohto zohratého kolektívu prichádza mladý technik Tomáš (Vojtěch Vodochovský), ktorý je vystavený pred mimoriadnu skúšku, ako chrániť brata (Ondřej Stupka), ktorého je poručníkom a nezradiť poctivých novinárov. Na krk mu dýcha vplyvný generálny riaditeľ Ústrednej správy spojov Karel Hoffman (Tomáš Maštalír) a snaží sa ho využiť ako udavača. Zároveň Tomaš i jeho brat sú fiktívne postavy a režisér ho charakterizuje nasledovne: „postava technika Tomáša má byť metaforou bežného občana šesťdesiatych rokov v ČSSR“. Doba je síce hektická, ale úľava, ktorú prináša Dubčekov socializmus s ľudskou tvárou je prísľubom na lepšie časy, no to by nesmela byť taká odozva a nevraživosť Moskvy k týmto udalostiam. Nádeje sa jednej augustovej noci rozplynú, keď armáda Varšavskej zmluvy z ničoho nič napadne malé nič netušiace Československo. A vlastne tu sa skutočne začína doteraz nie veľmi známy príbeh rozhlasových redaktorov. Budova rozhlasu je obklúčená tankami a napriek tomu, že Hoffman da vypnúť vysielače, podarí sa im husársky kúsok vysielať ďalej aj vďaka Tomášovi.

Veľa ľudí si udalosti dobre pamätá, ale je veľa aj tých, ktorí majú o nich skreslené len rodičmi a známymi interpretované vedomosti a tie sú často protichodné. A práve pre nich je tento film potrebný a nutný. Mádl sa drží na malom úseku naratívu historických faktov, nič nepridáva, nič neuberá. Snímka hovorí predovšetkým o zrade, morálke a krehkosti ľudských charakterov. No a, samozrejme, o potrebe serióznej žurnalistiky. Hrdinovia Weinerovho tímu sú ukážkou, ako by mala práca novinárov vyzerať. Jednou z hlavných postáv, je okrem elitného tímu, fiktívny hrdina Tomáš. Ten to má najťažšie, na jednej strane na neho tlačí ŠtB, na druhej strach o mladšieho brata. Práve ním je vydieratelný a je len na ňom akú cestu si vyberie. Novinári sú vystavení nejednej skúške, ale ich odvaha a zanietenie pre správnu vec je obdivuhodná. Dokážu riskovať, i keď vedia, že ich nebudú oslavovať, skôr zatracovať. Tušia, že ich nečaká nič dobré.

Jiří Mádl sa projektom zaoberal dostatočne dlhý čas, aby to bolo na ňom aj vidieť. Podarilo sa mu vytvoriť dielo, ktoré znesie po profesionálnej stránke najvyššie kritériá a zároveň je to aj divácky film. Práve fakt, že sa zaradí do skupiny maistreamových filmov mu možno budú mnohí vyčítať, to však nič nemení na fakte, že je to vydarené a sugestívne dielo. Vďačí tomu aj vynikajúcemu hereckému obsadeniu. Šéfa oddelenia, Milana Weinera, vynikajúco stvárnil Stanislav Majer. V jeho podaní je to tvrdý muž, svojou prácou priam posadnutý, ale má veľa ľudských čŕt čím si získa dôveru svojich spolupracovníkov.Vedie oddelenie tvrdou rukou, nepotrebuje k tomu zvyšovať hlas, prikazovať a karhať, stačí povedať, niekedy len pozrieť. Takisto posadnutá svojou prácou je Věra Šťovíčková v podaní Táne Paulhofovej. Jej Věra je mimoriadne pracovitá, človek risku a akoby ani nepoznala strach. Bez veľkého uvažovania sa ujme svojej úlohy a vydrží čo najdlhšie. Výborný herecký výkon. Tomáš Maštalír ako riaditeľ Ústrednej správy spojov zahral svoj part  ako človek uhladený, neznížiaci sa priamo k nejakému hulvátstvu, ale o to je nebezpečnejší a zákernejší. Zmienku si zaslúži aj herecký výkon Martina Hofmanna v úlohe Luboša Dobrovského a Vojtěch Kotek ako Jiří Dienstbier. No osobitnú pozornosť si zaslúži ešte neznámy Vojtěch Vodochovský. Mimoriadne tvárny herec rozohral civilne celú škálu pocitov mladého človeka, ktorý bojuje s mocou, ktorá ho núti k donášaniu, strach o brata, pre ktorého má tieto „trable“ a tiež úcta k práci ľudí, ktorí sú mu blízki. Z každej strany skúšaného mladého človeka, ktorý sa nechce dať zlomiť, bojuje s mocou na každom kroku, sa Vodochovský zmocnil mimoriadne vierohodne.

Kladom filmu je dobre napísaný scenár (dalo by sa síce všeličo korigovať), presná réžia, výborné herecké výkony, ale to čo zneho robí film, o ktorom sa bude hovoriť je aj práca kameraman Martina Žiarana a tiež strihača Filipa Maláska. Žiaranovi sa podarilo priam geniálne spojiť filmové zábery s archívnymi, splynú až do takej miery, že to divák sotva postrehne. Dej, vďaka precíznemu strihu. „odsýpa“ plynne, bez zádrhelov, ale najmä je sa na čo pozerať. Vlny sú ukážkou zohratého tímu, od hercov až po hudbu Simona Goffa. Keď však niekto bude hľadať chyby určite ich nájde, ale tentoraz nie celkom opodstatnene. Bude to zrejme zo strany kritikov, ktorí mainstream nemajú v obľube a bude im chýbať hlbší ponor do tohto obdobia. Priznám sa aj mne viac vyhovujú umelecké filmy, ale dobrým diváckym filmom nikdy nepohrdnem. A vlny ním sú.

Vlny sú opus, o ktorom sa oplatí uvažovať z dvoch dôvodov. Po prvé všeličo pripomína a hodí sa naň konštatovanie, že podobnosť je čisto náhodná. Po druhé preto, že je ukážkou špičkového remesla – je starostlivo štrukturovaný, má vynikajúce napätie, dynamický strih a výborné herecké kreácie. A čo je najdôležitejšie pripomenie ako rok 1968 zamával našimi národmi a tie „vlny“, ktorý vyslal možno ešte stále rozčerujú hladinu.

Vlny, Česko, 2024
Dĺžka: 131 minút
Réžia: Jiří Mádl
Scenár: Jiří Mádl
Kamera: Martin Žiaran
Hudba: Simon Goff
Strih: Filip Malásek
Zvuk: Viktor Ekrt
Scénografia: Petr Kunc
Masky: Adéla Anděla Bursová, Jiřina Pahlerová
Kostýmy: Katarína Štrbová Bieliková
Produkcia: Monika Kristlová, Wanda Adamík Hrycová
Hrajú: Vojtěch Vodochodský, Táňa Pauhofová, Stanislav Majer, Vojtěch Kotek, Martin Hofmann, Tomáš Maštalír, Igor Bareš, Marika Šoposká, Petr Lněnička, Matyáš Řezníček, Ondřej Stupka, Jan Nedbal, Jacob Erftemeijer, Petr Halíček, Tomáš Weber, Hana Kusnjerová, Daniel Tůma, Vitalii Vorkhlik, Theo Jacques, Radoslav Kohuťár, Hana Marie Maroušková, Jan Dvořák
Distribúcia: Bontonfilm
Premiéra v SR: 1. augusta 2024
Foto: Bontonfilm