Sfilmovať psychické stavy, tematizovať ich nemý, bezslovný priebeh a s týmto materiálom dokonca vyrozprávať príbeh je zaujímavé, ak ničím iným, vizuálnou koncepciou jeho jazyka celkom určite. Všetko začína v jehovistickej modlitebni kdesi v gruzínskom malomeste. Schádzajú sa veriaci a s citáciami o praotcovi Abrahámovi, chystajúcim sa podrezať na boží príkaz svojho syna Izáka, sa začína náboženská sesia. Do miestnosti však ktosi hodí zápalnú fľašu a všetko začne horieť.

S likvidáciou škody má najviac práce David, kazateľ, ktorý má na starosti komunitu. Musí odcestovať kamsi do Tbilisi a zháňať peniaze na novú modlitebňu. Doma ostáva jeho žena Jana a asi desaťročný syn. Na dvere zazvoní policajt s tým, že vyšetruje okolnosti požiaru. Zakrátko sa však ukáže, že ho viac zaujíma Jana než útok na jehovistov. Začne ju vypočúvať, klásť podozrivé otázky zo sexuálneho života dvojice a dokonca ju vyzve, aby si k nemu sadla na diván. Jana sa jeho rečiam podriaďuje bez výhrad. Požiada ho síce krotkým hlasom, aby odišiel, ale vzpružený policajt si jej námietky nevšíma. Strčí si dokonca jej ruku do nohavíc. Pasívna učiteľka a bývalá herečka sa nehne. Muž odchádza, ale v noci sa vracia a Janu na brehu nejakého potoka znásilní. Má problém priznať sa manželovi a dostáva sa do takmer nehybného stavu. On si však rozhovor násilníka s jeho ženou vypočuje z nejakej nahrávky. Namiesto toho, aby mu šiel vyťať, na policajnej stanici oznamuje, že prišiel stiahnuť trestné oznámenie vo veci podpaľačstva. Záver má zrejme mať symbolický význam, vidíme mužov na poľovačke vrátane násilného policajta. Kým sa ostatní posúvajú za zverou, on sa zastaví a kamsi sa pozerá. Je to kus vyprahnutej zeme s trhlinami. Padne a postupne sa rozpadne na prach. Ten sa sype do trhlín a po chvíli už niet žiadnej známky po jeho prítomnosti.

Film Začiatok režisérky Dey Kulumbegašvili vyvíjaný na developmentských fórach v Izraeli, Bulharsku a Bosne, počas rezidenčného pobytu v Paríži za asistencie festivalov v Cannes a Rotterdame a pod produkčnou ochranou slávneho mexického tvorcu Carla Reygadasa, ohúril svetové festivaly a v San Sebastiane dostal tento debut tuším všetky ceny, ktoré boli k dispozícii. Otázka, v čom spočíva jeho výnimočnosť, je určite na mieste.

Rozhodne to nie je významová rovina príbehu. Popisuje v podstate banálnu historku o submisívnej žene, neschopnej brániť sa ani slovnému násiliu. Príčina je niekde v lufte, manžel David rozhodne nevykazuje žiadne známky patriarchálneho diktátu, skôr naopak, zdá sa, že si nažívajú v súlade. Jej aktuálne status quo má realistické obrysy, vzdialené od nejakého imaginárneho ideálna. Jana je nespokojná so stereotypným životom, v ktorom akosi zakrneli jej želania a túžby. Chápeme, že nejako trpí, ale kto bez výhrady odklepne svoj životný režim a bez kritiky ho prijíma? Navyše je žena prvého jehovistu v okolí , čo, samozrejme, tiež niečo znamená a vyťahovať čosi o náboženskej netolerancii, značne netolerantnej viery, by asi nebolo celkom fair. Príčiny nenávisti prostredia sa nijako zvlášť nerozoberajú.

Napriek všetkému je jej paralyzujúci strach prítomný, cítime ho, jednotlivé scény tento stav s dostatočnou intenzitou evokujú. Jana leží so zakrytými očami v dlhom niekoľkominútovom zábere, bez pohnutia a akejkoľvek reakcie, jej mĺkvy stupor sa niekoľkokrát opakuje. Tieto sekvencie do konceptu priestorovej klaustrofóbie patria, živá mŕtvolka nemá vôľu ani žiadne iné emócie, cez ktoré by bola pre svoje prostredie čitateľná. Násilník je v poslednej scény symbolicky potrestaný, aspoň tak sa dá čítať jeho záverečné „vyvanutie“.

Koncept „slow cinema“ bez výrazných dramatických akcentov je realizovaný v prepracovanom estetickom kľúči, na debut je obdivuhodne kompaktný a premyslený. Vyňatie z reálnych kauzálnych súvislostí v rámci aktuálneho tematického vektoru násilia páchaného na ženách tu má skôr programovú než vecnú súvislosť. Odkaz na dramatické vojnové konflikty, ktoré si Gruzínsko zažilo v predchádzajúcich rokoch a ich psychologické dôsledky, by asi bol viac aktuálny a mal by dôveryhodnejšie súradnice. Film sa pohybuje akosi mimo kultúrnej gruzínskej dynamiky, bez informácie o tom, kde sa film odohráva by sme ho lokalizovali asi len s problémami.

Omnoho dôraznejšie a realistickejšie o problémoch genderu pojednáva napríklad film švédskeho Gruzínca Levana Akina Kým sa tancuje (And Then We Danced, 2019) o zložitom postavení homosexuálnych tanečníkov v národnom súbore piesní a tancov. Aké sú možnosti a šance na priznanie odlišnej sexuálnej identity v konzervatívnom patriarchálnom prostredí je v príbehu artikulované zreteľne, so zmyslom pre realitu. Začiatok sa vyhýba dôraznejšiemu vykresleniu prostredia, nepriateľského voči inej konfesnej skupine a uberá tak potrebnú energiu výrazu ženského utrpenia a poníženia.

Začiatok (Dasatskisi/Beginning) Gruzínsko, Francúzsko, 2021
Dĺžka: 125 minút
Réžia: Dea Kulumbegašvili
Scenár: Dea Kulumbegašvili, Rati Oneli
Kamera: Arseni Khachaturan
Hudba: Nicolas Jaar
Strih: Matthieu Taponier
Produkcia: Rati Oneli
Hrajú: Rati Oneli, Ia Suchitašvili
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 21. októbra 2021
Foto: Film Europe