Ak sa vplyvom úvodných informácií o najnovšom filme Mira Rema Láska pod kapotou môže zdať, že pôjde o insitný portrét vidieckej dvojice v stredných rokoch, vyznávajúcej lásku k motorom a rýchlosti, je to neúplný „tagline“, lebo ide o omnoho väčšie sústo, hlbší záber do spoločenskej vrstvy, ktorá v mnohom určuje mocenskú pyramídu, a to nielen v Čechách, ale i na Slovensku a možno aj inde. Ale o politike vo filme takmer nepadne ani slovo. Našťastie. Jaroslav pochádza od Hodonína. Jeho život asi nemožno nazvať výrazne šťastným, ale žiadny lúzer to tiež nie je, žije tak ako všetci okolo až na to, že ho ovláda vášeň. Stavia závodnícke autá a na závody do nich sadá jeho partnerka Jitka. Občas skončí v kopci a na dvore sa vŕšia kopy šrotu, ale vidíme aj víťazstvo. Na preteky sa pripravujú poctivo, v úvode vidíme ako pozorne obaja merajú trať a frflú na motorkárov, víriacich kúdoly prachu.

Stručný úvod do jeho minulosti dáva tušiť, odkiaľ sa posadnutosť autami vzala. Prvé manželstvo nebolo šťastné, bol ovládaný a dostatočne rodinou finančne exploatovaný. Ako baník bral sedem tisíc mesačne, čo boli „ za komunizmu šialené prachy“. Stále však bolo málo a nikdy nebolo dosť. Chcel byť automechanikom, ale keďže ani jeden z rodičov nebol v komunistickej strane, nešlo to a poriadne to „obečel“. Matkine komentáre, v tejto exkurzii autentické a aj kvôli dialektu akosi prirodzene humorné, nie sú jednorozmerné. Je za nimi cítiť povedzme molové akordy neprajného osudu. V hľadaní jeho obrysov sa cez jednotlivé výpovede dostaneme ešte ďalej. Lásku k motorom zdedil Jaroslav po otcovi. Bol z podnikateľskej rodiny, ktorej komunisti vzali všetko, na čom záležalo. Zapíjal to alkoholom a umrel po výplate, z ktorej si kúpil fľašu borovičky. Syn sa zaprisaháva, že nechce dopadnúť ako on. O to intenzívnejšie sa vrhá do ďalšej práce. Sledujeme dynamicky i dramaticky nakrútené scény z pretekov. Jaroslav už nesúťaží. Jeho zdravie mu túto účast nedovolí, má vysoký tlak a sluch mu slabne. S Jitkou sú tím, aj napriek pracovným hádkam. Dotkne sa ho žaloba zo strany dcéry, ohľadne údajne odcudzeného majetku. Bližšie sa spor neupresňuje, ale frustrácia ho ženie do ďalšej práce. Dvor je plný automobilových zvyškov a Jaroslav ťažko pracuje.

Matka komentuje i jeho malý biznis, kterého zmysel jej uniká. Listuje v časopise, loví muchy, okrikuje andulku a tvrdí, že za komunistov ušetrila viac ako za demokracie. Bulvárne klebety, populárne hudobné hity a mýty o lepšom živote sú ornamentom sveta, kde niet spokojnosti a vŕši sa vzdor. Má vo filme svoj pôsobivý vizuálny výraz. Jedným z najúdernejších je scéna v bazéne, nakrútená so zmyslom pre temné osudové tóny, dokreslené skvelou hudobnou kulisou, dobovými odrhovačkami i výberom, dopĺňajúcim drámu života „dole“. Ani nie podľa schopností a možností, skôr z nedostatku pozitívneho egoizmu a snahy dať a rozdať.

Film síce nie priamočiaro, ale o to intenzívnejšie, v druhom pláne rozvíja portrét malého človeka, sužovaného „službami“ štátu, frfle na poplatky za šrotovanie áut a kopec byrokracie okolo každej činnosti, ktorá by mohla vyzerať ako zárobková činnost. Je to ostatne situácia, bežná i na Slovensku. V kombinácii s pocitmi povedzme neprajnosti osudu, rodinnými disharmóniami, sa hypertrofovaná štátna byrokracia mení na výbušnú zmes, ženúcu obete zákonov, predpisov a zákazov najrôznejšieho druhu, do náručia extremistických strán a velkohubých populistov. Na záver, za zvukov piesne Mešita v podaní skupiny Ortel v miestnej krčme, je zreteľná demonštrácia vzdoru a identifikácie s protestnou deklamáciou piesne. Prítomní sa vášnivo oddávajú spevu a z výjavu človeka mrazí. Stačí si spomenúť na podobnú scénu z filmu Kabaret, kde sa k „vlasteneckej“ piesni pridávajú od piva jej nadšení poslucháči.

V kontraste s regionálnym jazykovým humorom, dynamikou závodov a ich zemitou atmosférou, je táto významová rovina intenzívnejšia aj preto, že režisér podáva Jardov portrét so snahou o objektivitu a nestrannosť. Keď ho vidíme, ako spieva a vystupuje na scénu v kontexte fašizoidních popevkov, je táto cesta zrozumiteľná a tento výklad má svoju nielen umeleckú, ale aj politicko - sociologickú hodnotu. Pohyb vývoja od čias, keď Tomáš Ortel spieval v poloprázdnych krčmách a Tomio Okamura vozil plyšové hračky po Prahe a o nejakú dobu prvý takmer dostal Českého slávika a druhý vstúpil do parlamentu, sa odohráva kontinuálne a získava si stále širšie publikum. Komentovať takýto stav obligátnymi rečami o obmedzenosti a nízkej inteligencii nie je celkom na mieste. Aj na slovenskom vidieku stačí počúvať. Napríklad o tom, ako enviromentálni aktivisti presadili zaradenie súkromných pozemkov, na ktorých sa hospodári do štátom chránenej rezervácie, bez ohľadu na fakt, že táto pôda niekoho živí, nehovoriac o tom, že takéto kroky posilňujú presvedčenie, že zver je chránená viac ako samotný človek. Zabúdame, že aj vzdor je energia a pri súčasnom stave spravovania vecí verejných môže mať jej ventilovanie nedozierne následky.

Miro Remo aj v tomto filme preukázal schopnosť vidieť a nakrúcať v širokom významovom i tematickom rozpätí, sledovať svojich hrdinov sústredne a dôkladne rozšifrovať ich symptomatické životy. Sú to správy o „živote dole“ a k optimizmu majú ďaleko.

Láska pod kapotou, Česko, Slovensko, 2021
Dĺžka: 85 minút
Réžia: Miro Remo
Scenár: Miro Remo, Juro Šlauka
Kamera: Martin Chlpík, Miro Remo
Hudba: Adam Matej
Produkcisa: Vít Janeček, Miro Remo
Strih: Šimon Hájek
Zvuk: Jan Richtr
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 9. septembra 2021
Foto: Filmtopia