Francúzsky režisér a scenárista Xavier Giannoli upútal pozornosť kritiky už v roku 1998, keď získal  Zlatú palmu na festivale v Cannes za najlepší krátky film Rozhovor. Naši diváci  ho však poznajú predovšetkým  vďaka zaujímavému  celovečernému filmu z roku 2015 Marguerite – príbehu o slávnej speváčke, ktorá nevedela spievať.

O hrôzach, sprevádzajúcich  počínanie  príslušníkov Islamského štátu na dobytých územiach sa napísalo i nakrútilo dosť nato, aby si európsky čitateľ i divák mohol urobiť obraz o všetkom, čoho sú  náboženskí fanatici schopní. Francúzska režisérka Eva Husson sa rozhodla zložiť hold kurdským ženám, bojujúcim spolu s mužmi proti vojsku bez akýchkoľvek morálnych zábran.

(Film sa uvádza  aj v Týždni francúzskeho filmu Crème de la crème, ktorý sa začína dnes.)

Po obrovskom úspechu prvej časti francúzskej komédie Čo sme komu urobili? (2014) prichádza na plátno svetových, aj slovenských, kín druhá časť tejto geniálnej satiry s rovnakým názvom. Ak ste však predchádzajúci film nevideli, vôbec nevadí. Začiatok filmu totiž pripomína všetky predchádzajúce udalosti. Expozičná časť, zároveň, v rýchlosti povie aj to, čo sa medzi všetkými rodinnými príslušníkmi udialo medzičasom.

Hoci slovenský distribučný názov evokuje skôr červenú knižnicu, Colete: Príbeh vášne je v skutočnosti životopisným filmom pojednávajúcim o jednej z najvýznamnejších francúzskych spisovateliek románov. O tom, že v domácom Francúzsku zanechala výraznú stopu svedčí aj fakt, že po jej smrti bol uskutočnený štátny pohreb, čo nebolo u žien v danej dobe vôbec zvykom.

Zdá sa, že správy z tretieho sveta o pekle, blížiacej sa Apokalypse a Súdneho dňa  sú v kurze a snažia sa vsugerovať európskemu divákovi variantu reality, s ktorou sa jednoducho nedá spokojne spávať. Spolu s filmom Kafarnaum libanonskej režisérky Nadine Labaki, ktorý získal na minuloročnom festivale v Cannes cenu poroty, máme možnosť zhliadnuť i debut egyptského režiséra Abu Bakra Shawkyho Yomeddine, ktorý bol rovnako v súťažil v Cannes.

O filmovej udalosti roka Roma Alfonsa Cuaróna sa nedá nepísať, i keď sa neuvádza v bežnej distribúcii. Môžu si ho pozrieť predplatitelia Netflixu, vidieť na mimoriadnych premietaniach alebo ti šikovnejší dostať sa k nemu inou cestou. Nedá sa opomenúť ani preto, že vzbudil toľko rozruchu na Oscaroch, lebo nedostal aj hlavnú cenu. A tiež preto, že sa ňom ešte dlho bude diskutovať. Právom.

Neviem, či existoval nejaký slovenský film, ktorého uvedenie v kinách sa dostalo hlboko do povedomia širokej verejnosti viac ako rok pred tým, než mal premiéru. Možno to súvisí aj s okolnosťami, ktoré sa odohrali v uplynulom roku a zintenzívnili celú atmosféru okolo filmového debutu Teodora Kuhna Ostrým nožom.

Mnohým sa môže zdať, že viacerí súčasní tvorcovia sa snažia získavať popularitu a ocenenia od liberálne naladených festivalových porôt vďaka voľbe v spoločnosti rezonujúcim tém, ako napríklad otázka utečeneckej krízy alebo LGBT. Niečo málo pravdy na tom môže byť, ale ak sa skutočne zamyslíme a pozrieme na prácu filmových historikov, tak je tu táto téma s nami v podstate od počiatkov kinematografie.

Pri pohľade na národnostný patchwork, podieľajúci sa na vzniku tohto filmu, je zrejmé, že čas úvah o globálnom filme je na stole. Nórsky režisér Hans Petter Moland nakrútil v britskej produkcii remake svojho nórsko-dánsko-švédskeho filmu z roku 2014, Boj snežného pluhu s mafiou (Kraftidioten) podľa pôvodného scenára Dána Kima Fupza Aakesona v pestrom medzinárodnom obsadení pod názvom Mrazivá pomsta.

Libanonská režiséra Nadine Labaki získala vlani na festivale v Cannnes za film Kafarnaum Cenu poroty, dojala aj ostrieľaných novinárov zvyknutých na všeličo, tlieskalo sa postojačky celých pätnásť minút. Bola som zvedavá, či film na mňa takmer po roku takisto emotívne zapôsobí ako pri prvom videní.